Cesty osudu - Kapitola štvrtá

Cesty osudu

od Chiimeriical

preklad kapi

Na konci týždňa bola Hermiona pripravená zliznúť smotanu svojho pomyselného úspechu. Každý profesor, s ktorým sa rozprávala vyjadril radosť nad jej entuziazmom v hodinách a ak Snape nepočul z rôznych zdrojov akou nadšenou študentkou opäť je, tak prehltne svoj vlastný prútik.

Hermiona sa vydala do žalárov a ešte narýchlo kontrolovala svoj vzhľad – jej vlasy boli kučeravé ako obvykle, nie však prehnane, školská uniforma bola nezmenená, kravata bola urovnaná na stred a jej okuliare boli vyleštené, že sa len leskli. Ok, ak nie je pripravená dnes tak už nikdy nebude.

Pokojne otvorila veľké dubové dvere do triedy a vošla, istá si svojim úspechom. Niekoľko študentov už v tichosti sedelo v laviciach. Prešla dopredu k svojej lavici, usadila sa a urovnala si knihy na lavici, nahovárajúc si, že to nerobí z nervozity.

Čoskoro sa rozleteli dvere a Snape ráznym krokom prechádzal k pódiu. Už aj svišťanie jeho plášťa jej pripadalo zlomyseľné. Hermiona silou vôle upokojila svoj dych a zamerala svoj pohľad kdesi napravo od Snapa.     

„Zaželal by som vám dobré ráno,“ zavrčal Snape, „ale keďže mám hodinu s vami tak vôbec nie je dobré. Okrem toho si túto zdvorilú frázu nik z vás nezaslúži. Vyberte si knihy.“

Nastal obvyklý ruch ako sa každý študent začal hrabať v taške a hľadať potrebnú učebnicu. Hermiona si všimla, že ju Snape pozoruje.

„Dnes budete, vy šťastlivci, variť Félix Felicis a nie,“ dodal s úškrnom, „než sa spýtate, nemôžete si elixír ponechať. Najlepšie dva výtvory, ak s nimi budem spokojný, môžu svojim tvorcom zaručiť malú vzorku elixíru.“

Luskol prstami a na tabuli sa objavil zoznam prísad spísaný jeho pavúčím rukopisom. „Postup začína na strane dvesto štyridsaťtri. Dodatočné informácie máte na tabuli. Začnite.“

Hermiona nalistovala požadovanú stranu, neuvedomujúc si uprený pohľad čiernych očí. Postup bol dlhý a komplikovaný, vyžadoval si precíznosť a bolo zrejmé, že aj jej plné sústredenie. Zaplavilo ju mierne sklamanie, že nebude mať príležitosť nedvihnúť ruku (dnešná hodina určite nebude plná zložitých otázok), ale výzva v podobe komplikovaného elixíru ho pomohla zaplašiť 

oooOOOooo

Takže „slečna všetko- viem- najlepšie“ je späť.

Snape sedel za katedrou, postoj navonok uvoľnený len oči prezrádzali zvedavosť. Obočie mal mierne zvraštené a bradu si ležérne podopieral dlaňou. Každých pár minút sa čierne oči upreli na kučeravú študentku v prednej lavici zhrbenú nad kotlíkom. Uši mal napnuté v očakávaní jej otázok, ale čas plynul a žiadne neprichádzali.

Pomaly sa obrátil a očami prebehol kriedou popísanú tabuľu s inštrukciami k príprave elixíru. Slová, napísané jeho typickým rukopisom, boli nezreteľné, uistil sa, že také budú. Prirodzene, chcel len trochu zmiasť študentov, uisťoval s v duchu. Samozrejme ak na to ako prvá príde Grangerová, o to lepšie.

Ale z jej impertinentných úst nevyšla ani hláska. Ohromene zaťal zuby a ich tiché škrípanie ju vyzývalo, aby prehovorila – ale stále, nič.

Nakoniec k nemu doľahol tichý, opatrný hlas. Unikol mu malý úškrn, keď dvíhal spokojne hlavu, slová „Áno slečna Grangerová?“ sa mu už formulovali na perách, pripravené vyletieť jedovatým tónom....lenže nebolo im dopriate zaznieť, keďže namiesto hnedých očí Hermiony Grangerovej sa na neho upierali sivé oči Draca Malfoya.

„Áno?“ zahučal, podráždený nenaplnením svojich očakávaní.

 Malfoy si skrúšene odkašlal. „Prepáčte pane, ale nedokážem určiť potrebný počet zamiešaní v treťom kroku. To číslo, aspoň sa mi zdá, je niekde medzi dvadsaťtri a štyridsať.“

Snape len zavrčal. „Mali by ste navštíviť Madam Pomfreyovú a nechať si prekontrolovať zrak pán Malfoy. Je tam jasne napísané tridsaťdva.“ Predstieral Snape mierne znepokojenie. „Zdá sa, že potrebujete okuliare.“

Kútikom oka zaznamenal ako sa Hermiona zachvela. Jeho žalúdok poklesol pod váhou netaktnosti. „Neodpovedajte,“ dodal kúsavo a Draco sa urýchlene posadil.   

Po zvyšok hodiny Snape neodtrhol zrak od Hermiony. Nezdalo sa, že by si jeho pozornosť všimla a nedostatok akejkoľvek reakcie z jej strany ho dráždil. Kde do pekla bola tá nadšená študentka, ktorú ospevovali jeho kolegovia v zborovni? Kde boli jej úžasné otázky, ktoré mu papagájovali celý týždeň? Vôbec nevyzerala ako intelektuálne klbko energie a entuziazmu, o ktorom básnili McGonagallová, Kratiknot, Prýtová, Vectorová či Babblingová – dokonca aj tá stará vykopávka, ktorá takmer nevytiahla päty zo svojho bytu, pri Merlinovi.

Možno sa všetci mýlili. Konečne, bola na hodine, ktorá vždy dokázala vzbudiť jej zvedavosť a pokyny boli tak nejasné, že ešte aj arogantný Malfoy sa musel opýtať, ale ona stále mlčala. Nie, skrátka jeho kolegovia sa museli zmýliť. Grangerová bola stále tou nemou schránkou so sovím výzorom ako od začiatku roka.

Neuvedomil si, že zaťal pri tom pomyslení päste až kým sa mu nechty nezaryli do dlaní. Tebe na nej záleží, vysmievala sa mu myseľ. Ticho zavrčal a v duchu odobral desať bodov každému študentovi Nebelvíru, len za to, že existuje.

oooOOOooo

Snape si začínal myslieť, že sa jeho kolegovia zbláznili. Celý týždeň nepočúval nič iné len Grangerová spravila toto a Grangerová spravila hento a on mal chuť otrieskať im všetkým o hlavy úboho napísané eseje. Každý idiot predsa videl, že to dievča bolo tiché, zúbožené a samo. To im všetkým chýbala tak strašne, že mali halucinácie o jej intelektuálnom znovu narodení?

Celý týždeň ju sledoval ako jastrab, ale na jeho hodinách nepovedala jediné slovíčko. Bola tak ticho, že niekedy mal nutkanie vstať a prejsť k jej lavici, len aby sa uistil, že ešte stále dýcha. Prirodzene nikdy mu nepodľahol, ale aspoň letmými pohľadmi kontroloval, že sa jej hruď dvíha v pravidelných rytmoch. Vždy sa potom cítil o niečo lepšie, ale presvedčil sám seba, že je to len dôsledok pocitu starostlivosti.

Dni plynuli a v ďalšom týždni, keď nadšenie jeho kolegov nabralo na intenzite, bol takmer pripravený zmlátiť ich štandardným železným kotlíkom veľkosti päť. Všetci pri šálke čaju spievali ódy o jej brilantnosti, vymieňali si historky o jej úsmevoch a excelentných odpovedia aj na tie najzložitejšie otázky. A pri každom takomto rozhovore, mu neznáma sila zvierala hruď, pery sa mu stiahli do bolestnej grimasy a nedokázal vydať ani hlásku. Každé jedno slovo mu zabodávalo ihlu do srdca, hrdlo sa mu stiahlo úzkosťou, v ušiach mu hučalo a krv mu mrzla v žilách. Len silou vôle netresol šálku s čajom o stenu, ale len ju sprudka postavil na stôl až čaj vyprskol ponad okraj na biely obrus. Hnedá škvrna sa šírila po obruse, rozťahovala svoju náruč a on musel újsť, rýchle zavírenie čierneho plášťa a v ústach horká pachuť ľútosti.

oooOOOooo

Sledoval ju v knižnici. Nemal to v pláne, ale po strate kontroly v zborovni, hľadala útočisko práve medzi tichými knihami – zväzkami, ktoré mu nehovorili o brilantnosti Hermiony Grangerovej a nepozerali sa na neho čudne, keď už len pri zmienke jej mena škrípal zubami – a tu sedela, pár stôp od jeho úkrytu.      

Sedela za stolom a pred ňou ležali dve otvorené knihy. Absorbovala poznatky a vedomosti, ktoré bude zdieľať s profesormi a spolužiakmi – s každým, okrem neho. Len pri pomyslení na túto skutočnosť ho zachvátila zúrivosť. Táto mladá žaba, ideál akademického entuziazmu, sto šesťdesiatpäť centimetrov nebelvírskej drzosti si ho dovolí ignorovať? Správať sa k nemu horšia ako k hocikomu inému v škole, (pretože, hoci ho ľudia ohovárali, rozhodne mu venovali pozornosť), správať sa k nemu ako by bol nehodný pedagóg, niekto koho treba vypustiť z mysle a vykašľať sa na naňho? Jeho, ktorý stál zoči-voči Voldemortovi, prežil peklo zatratenia a samoty, jeho, ktorý zradil Temného pána a žil na ostrí noža, pretože nik iný sa neodvážil? Nie, ona ho nebude ignorovať. Bude s ním hovoriť z vlastnej vôle alebo ju prinúti, pretože pri Merlinovej brade, ona mu skrátka chýbala.

Na tvári sa mu objavil smútok. Chýbala mu už celé mesiace. Po vojne hľadal veci, na ktoré bol zvyknutý, ktoré ani vojna nemohla zmeniť. McGonagallovej príkry škótsky prízvuk, Hagridov burácajúci smiech, dokonale opracovanú násadu famfrpálovej metly, jemné škrabanie miešadla o dno kotlíka. Rovnako tak to hľadal aj u Grangerovej. Bol presvedčený, že zo všetkých nemenných vecí na tomto svete, práve ona bude tým pevným bodom, ktorým nič nepohne. Ona navždy ostane rovnaký knihomoľ, nekonečne zvedavý na všetko možné. Jej otázky boli zábleskami svetla v jeho temnej existencii. Napoly očakával, že jej prvé slová, len čo vstúpi do jeho triedy po skončení vojny, budú rýdzo Grangerovské. Niečo v znení: „Pane, je nejaký experimentálny elixír za prípravu, ktorého by som mohla získať extra kredit?“ On by len znechutene ohrnul hornú peru – tak nádherne nemenné gesto – a vyhodil by ju z učebne s doporučením, aby sa vrátila až pochopí jeho prísnu politiku „žiadne extra kredity“. Ako keby to ona vôbec potrebovala.  

Ale žiadne takto roztomilé slová nevyriekla. Namiesto toho len zažmurkala za prehnane veľkými sklami okuliarov, ktoré pripomínali pomätenú Trelawneyovú, zadívala sa do prázdna a nevydala ani hláska. Spravila svoju prácu, samozrejme, jej známky boli stále rovnaké, ale chýbala jej iskra. Jej eseje boli akceptovateľné a dobre napísané, ale chýbalo im tá povestná „duša“. Ale nedokázal jej znížiť hodnotenie, pre niečo, čo ani nedokázal pomenovať – ako ju mohol trestať za to, že jej eseje neboli dostatočne Grangerovské? A aj tak by ju to nevyburcovalo k žiadnej reakcii, len by bez záujmu prikývla a naďalej čumela do blba.

Vedel, že ju nemal až tak zosmiešniť. Zaslúžila si síce poriadne vyčistiť žalúdok za svoju nešikovnosť, ale aj on si uvedomoval, že jeho karhanie ďaleko prekročilo povolenú hranicu. Ale aj tak, bol zúrivý, nielen kvôli tomu, že zničila elixír, ale kvôli jej postoju v mrazivých mesiacoch po vojne a Voldemortovej smrti. Hneval sa na ňu, pretože sa nesprávala tak ako by sa mala. Tak ako on očakával, takže sa k nej nemohol v mysli utiekať. Hneval sa, že už nemusí svoj jemný úsmev, starostlivo maskovať grimasou, keď s ňou hovorí. Hneval sa, že nebola Hermionou Grangerovou, pevnou kotvou jeho rozkolísaného života. Boli to bláznivé myšlienky, to si uvedomoval, považovať za kotvu mladú skoro - ženu, ale vieru v jej inteligenciu a silu budoval a upevňoval roky, tým že ju v škole pozoroval a zdalo sa, že je tak neotrasiteľná, že si nedokázal pomôcť a bral ju ako skalopevnú istotu.

A hľa, tu bola, chvejúci sa stromček v burácajúcej víchrici, zlomený vo dvoje vinnou a depresiami. A tie prekliate okuliare, chcel jej ich strhnúť z tváre a v rukách ich rozlomiť, potom jej do krku, hoc aj nasilu, naliať Elixír na korekciu zraku a povedať jej, aby sa prestala topiť v seba ľútosti. Nikdy to nespraví, samozrejme, ale tej predstavy sa nedokázal striasť.

Hermiona stále písala. Odhrnula si z čela prameň neposlušných vlasov a povzdychla si, evidentne nespokojná so svojou nepoddajnou hrivou. Jej brko ticho škrípalo po pergamene, čochvíľa ustalo, aby si pisateľka usporiadala myšlienky. Snapa tento tichý rytmus upokojoval a udržiaval ho nehybného za regálom s knihami.    

„Hotovo,“ vydýchla a spokojne s hlasným žuchnutím zatvorila knihu. „Mám hotovú Transfiguráciu, Čarovanie, Herbológiu, Obranu proti čiernej mágii a Aritmanciu. Žiadne ďalšie domáce úlohy na tento týždeň, uhm, no nebudú Harry s Ronom krásne žiarliť?“ Usmiala sa spokojne a zakrúžila plecami, aby sa zbavila stŕpnutosti z dlhého sedenia za stolom. „Tak a konečne mám kopec voľného času.“

Snape počúval ako menovala svoje úlohy, v očiach sa mu blýskalo hnevom, keď sa ani len nezmienila o ním zadanej, dve stopy dlhej, eseji o negatívnych vplyvoch predávkovania sa elixírom Félix Felicis. To chcela zájsť tak ďaleko, že si nepripraví domácu úlohu? Krv mu prudko pulzovala v žilách a ústa prehovorili skôr než ich stihol mozog zastaviť. „Dostávate odo mňa trest slečna Grangerová,“ povedal a vystúpil spoza regálu. „A keďže ako ste povedali,“ odmlčal sa akoby hľadal správne slová, „máte kopec voľného času, vykonáte ho hneď.“ Lúskol prstami a knihy sa vrátili do políc, z ktorých ich predtým Hermiona povyberala.

Hermione prekvapene zalapala po dychu. Ale naďalej mlčala. Snapov hnev vzrástol exponenciálne.

„Máte povedať, „áno pane“,“ nedokázal si odpustiť.

Zúžila oči.

„Bude to slečna Grangerová? Alebo sa mám postarať, aby ste nemali kopec voľného času po zvyšok školského roka?“

Vzdorovito vystrčila bradu, ale ticho zašomrala, „Áno pane.“

Boli to prvé slová, ktorá adresovala výslovne jemu, po takmer troch týždňoch. Zo srdca mu opadla ťarcha, hoci si to neuvedomoval, bolo to preto, že čosi hlboko v jeho vnútri poznalo, že jeho svet sa vrátil do zabehnutých koľají, s tichým povzdychom a príjemným, teplým pocit správnosti.

Pokračovanie nabudúce...