Cesty osudu - Kapitola tretia

Cesty osudu

od Chiimeriical

preklad kapi

Hermione trvalo celý týždeň než si prestala zúrivo hrýzť vnútornú stranu líca. A hoci sa tohto zlozvyku vzdala, aby mohla sformulovať svoj plán, jazykom stále prechádzala po rane a vysielala tak vlny bolesti k mozgu. Každý jeden záchvev ju donútil myslieť na Snapa a každá jedna myšlienka na neho ju rozzúrila.

Nenávidela ho. Predtým to tak nebolo, hoci po tom čo zabil Brumbála bola k tomu pekne blízko, ale aj tak to nebola taká zničujúca, nekonečná a vytrvalá nenávisť, ktorá zaplavovala jej vnútro a zatemňovala jej myseľ. V ústach mala horkú príchuť ako sa jej na jazyku prevaľoval nevyslovený hnev. Chcela, aby pykal. Chcela , aby trpel. Chcela, aby videl čo jej spôsobil a aby plakal pre svoju krutosť, vediac, že ona mu nikdy, ale nikdy neodpustí tie slová.

Nevedela ako to dosiahne. Nemala plán a neverila, že by dokázala byť na neho naštvaná po zvyšok svojho života. Mohla sa pokúsiť o niečo, čo by ho ponížilo (napríklad mu podať elixír, ktorý by zmenil jeho vlasy na cukríkovo ružové a prinútil ho rozprávať v sentimentálnych Shakespearovských sonetoch, čo by bola celkom vhodná odplata), lenže sa jej to zdalo príliš detinské a malicherné. Nie práve to, čo chcela dosiahnuť. Potrebovala niečo viac premyslené a dospelé.

Jej cieľom nebolo bezhlavo okolo seba mlátiť. To čo chcela viac než čokoľvek iné, ešte viac než jeho verejné poníženie, bolo potrestať ho za krutosť a dokázať, že sa mýlil. Keďže ju obvinil z hlúposti, dokáže mu, že je oveľa bystrejšia a šikovnejšia ako si on vôbec dokáže predstaviť.

Ako však dosiahnuť, aby jej inteligencia bola nástrojom, ktorý Snapa zraní, to zatiaľ ostávalo záhadou.  

Pokúsila sa zdvihnúť ruku a odpovedať na všetky jeho otázky, nezranilo ho to, akurát ho to znechutilo. Pokúsila sa každú svoju esej napísať dlhšiu než bolo potreba, on jej však vrátil pergamen s prijateľnou známkou, hrubou červenou čiarou, ktorá označovala požadovanú dĺžku eseje a kúsavú poznámku načarbanú na okraji o dodržiavaní zadaných pokynov. Nič z tohto je neprinesie požadované ovocie, akurát ho možno jej tvrdohlavosť unudí k smrti.

Prehrávala si v mysli spomienky na Snapove reakcie v triede, hľadajúc akýkoľvek náznak, ktorý by jej pomohol zistiť ako mu ublížiť. Premýšľala a premýšľala až konečne niečo objavila, Snape bol oveľa viac znepokojený absenciou normálnej reakcie ako prítomnosťou predvídateľnej reakcie.

Možno ju nazval „neznesiteľnou slečnou všetko- viem- najlepšie“, keď bez vyzvania začala hovoriť o vlkolakoch, ale aj ona musela priznať, že len čo čas zahladil ostré hrany urážok, tak vlastne jeho prejav pôsobil skôr znudene v porovnaní s rozzúrenou rečou, ktorú si vypočula po prevrhnutí kotlíka, keď stála primrazená k podlahe pred jeho stolom. Okrem toho, jediný raz keď sa k nemu obrátila s prosbou o pomoc, po tom čo Draco preklial jej zuby, že pripomínali tie bobrie, Snape ju hnusne urazil slovami, ktoré boleli oveľa viac než akékoľvek predchádzajúce urážky jej inteligencie. V retrospektíve to dávalo zmysel, ten chlap bol tak prekvapený jej načakanou prosbou, že sa uchýli k tomu jedinému čo poznal na udržanie poriadku – urážkam.

Hermiona si vzala čistý pergamen a začala zúrivo písať, vymýšľajúc desiatky plánov, ktoré zahŕňali neočakávané reakcie z jej strany. Cielená nečinnosť, to je to čo doženie Snapa k zmätku a hnevu. Predvídateľný je ten, čo robí predvídateľné veci. Ak sa budem správať ako bifľoška, bude ma tak brať. Ale ak sa budem správať, akože som nad vecou, nebude vedieť ako ku mne pristupovať. 

A tak začala prvá fáza jej plánu. Najprv si však musela spraviť menšie testovacie kolo.

oooOOOooo

Aby vyšla prvá časť jej plánu, spoliehala sa Hermiona na neschopnosť profesorov prestať klebetiť. Logika jej našepkávala, že na izolovanej škole, kde vonkajšie vplyvy sú minimálne, majú profesori veľmi obmedzený počet tém k diskusii. Hlavnou témou, o ktorej si môžu podebatiť je život študentov, ktorý majú pred sebou denno-denne ako na zlatom podnose. Hermiona by sa stavila, že ak im predhodí nejaké poriadne šťavnaté sústo, vrhnú sa naň ako vyhladovaní psi. Jediné čo potrebovala bolo ono spomínané šťavnaté sústo.

Práve v tom období si jej rodičia dávali dohromady svoje životy. Vzájomný vzťah rodičov a dcéry bol, mierne povedané, napätý – kto by len povedal, čo spôsobí jedno malinkaté kúzlo Obliviate – ale aj jej pesimistické ja muselo priznať, že sa ich vzťah pomalinky zlepšuje. Práve túto skutočnosť mohla využiť, ako perfektný spôsob na zistenie ako rýchlo sa hradom šíria klebety.

Napísala svojim rodičom láskyplný list – bola to jedna z úloh, ktorú si stanovila ešte pred upadnutím do depresie, ale nikdy sa nedonútila k jej vykonaniu. Odpoveď prišla o tri dni neskôr, v najlepšom možnom čase. Priamo počas raňajok vo Veľkej sieni, keď pomaly upíjala čaj, pred ňou pristála sova pálená. Nakoľko Hermiona nedostával v týchto dňoch poštu príliš často, vzbudila sova rozruch v radách študentov a rovnako tak profesorov. Povšimla si, že niekoľko profesorov chýba a s úsmevom si pomyslela, že je to ideálny stav na skúšku jej experimentu. Chýbajúci profesori ju určite v najbližších dňoch oslovia a ona si ľahko otestuje ako rýchlo sa klebeta rozšírila. V mysli si poznačila, ktorí profesori sú neprítomní a doplnila si, že k nim musí byť obzvlášť ústretová, keď ju oslovia ohľadne listu, ktorý dostala. Ale najprv musí zaistiť, aby sa z toho stalo šťavnaté sústo a nie suchá omrvinka, ktorá zapadne do zabudnutia.

Opatrne otvorila list a vrhla neistý, ale statočný pohľad na Harryho, ktorý sedel oproti nej. Všimol si spätnú adresu a venoval jej srdečný úsmev, potom zdvihol ruku  prekríženými prstami, aby dal najavo, že jej praje šťastné čítanie. Začala čítať a bola veľmi rada, že slzy nemusí predstierať. List bol povzbudzujúcejší než čakala a malé radostné povzdychnutia boli nefalšované.

„Všetko v pohode Hermiona?“ opýtal sa Ron, ktorý sedel po jej ľavici. Ruku mal nad jej plecom, akoby sa obával ako bude reagovať na jeho priateľské potľapkanie.

Obrátila sa k nemu a vyčarila na tvári úsmev, rýchlo si pritom zotierajúc slzy z tváre. „Všetko je skvelé.“

Jeho ruka pomaly klesla na jej plece a váha teplej dlane ju upokojila. „Super. Netušil som čo sa to s tebou v posledných týždňoch dialo. Nebola si to ty.“

„Bola som deprimovaná,“ odvetila popravde. „Ale teraz, keď sa zdá, že to s rodičmi urovnáme...“

„Tvoji rodičia!“ Vyhŕkol nahlas a niekoľko hláv sa k nim zvedavo otočilo. Stíšil hlas a pokračoval. „To sme, ale kamaráti, keď sme zabudli na niečo tak dôležité.“

„Ale neblázni,“ odpovedala a radosť jej pomohla prekonať hnev nad ich správaní v nedávnej minulosti. „V poslednej dobe som nebola zrovna otvorená komunikácii, nebudem tvrdiť, že to všetko bola vaša vina.“

Harry sa vložil do rozhovoru. „Nie, Hermiona. Ron má pravdu. V poslednom čase sme boli príšerní kamaráti. Zdá sa mi, že sme spolu nehovorili celé veky.“

Hermiona im obom venovala žiarivý úsmev. „Som si istá, že mi to obaja vynahradíte. Ale práve teraz je všetko ako má byť. Som šťastná, že sa rodičia rozhodli dať mi druhú šancu.“

Ginny, ktorá sedela vedľa Harryho a snažila sa predstierať, že ich neodpočúva sa len usmiala a žmurkla na Hermionu.

„Som šťastná s tebou,“ podvihla čašu s tekvicovým džúsom a predniesla prípitok. „Pripíjam na Hermionu, ktorá je opäť taká ako ju všetci máme radi!“

Harry a Ron sa okamžite pridali a o chvíľu sa už všetci štyria smiali, ich priateľstvo sa akoby zázrakom vrátilo do zabehnutých koľají.

Čochvíľa sa vďaka Harryho, Ronovej a Ginnyinej nadšenej reakcii správa o Hermioninej šťastnej novine rozšírila do celého Nebelvíru.

Keď sa dav raňajkujúcich študentov začal zmenšovať, dovolila si Hermiona spokojný úškrn. Ak toto testovacie kolo dopadne dobre, dokončenie prvej fázy jej plánu bude až smiešne jednoduché.

oooOOOooo

Výsledky Hermioninho experimentu sa dostavili nasledujúci deň pred obedom. Práve sa potkla pri vchode do Veľkej siene (evidentne myšlienka, že zvládne odniesť päť kníh naraz bola prehnane optimistická), keď k nej s úsmevom podišla profesorka Vectorová. Tento výraz v tvári obvykle prísnej profesorky bol neobvyklý, nie však nevítaný a Hermiona jej úsmev s radosťou oplatila.     

„Dobrý deň, pani profesorka,“ pozdravila úctivo.

„Slečna Grangerová, práve som od Minervy počula dobrú správu ohľadne vašich rodičov. Priznám, že ma to potešilo, v poslednom čase ste boli počas hodín nesústredená.“

Hermionin kajúcny pohľad, keď odvetila, bol skutočný. „Veľmi ma to mrzí. Celá situácia s mojimi rodičmi ma poznačila viac ako som si myslela. Skrátka som nedokázala nájsť toľko entuziazmu pre štúdium ako kedysi.“

Profesorka Aritmancie po jej prehlásení len mávla rukou. „Úplne vám rozumiem. Len dúfam, že už čoskoro sa budete počas mojich hodín hlásiť.“ Posledná časť vety bola povedaná spýtavým tónom, ale pritom dostatočne pevne, čo bolo pre Hermionu jasným signálom, že profesorka očakáva kladnú odpoveď.

Hermiona ju o tom urýchlene ubezpečila.

Vectorová jej venovala ešte jeden úsmev a potom sa už ponáhľala za svojimi povinnosťami.

Hermiona sa ani nesnažila skrývať svoje nadšenie – Vectorová bola jednou z profesoriek, ktorá nebola včera ráno na raňajkách, čo dokazovalo, že klebety o Hermione sú dostatočne zaujímavé nato, aby sa o nich profesori bavili a tým pádom ich šírili ďalej.

Zdalo sa, že Snapa bude môcť štvať oveľa viac ako si pôvodne myslela.

Nanešťastie základy jej plánu zaberú viac než jeden deň poctivej práce. Bez ohľadu na to ako rýchlo sa klebety šíria, na výsledky svojho plánu si bude musieť ešte pár dní počkať.

Hermiona si uvedomovala, že jediný dôvod prečo si z nej Snape nerobí posmech (teda aspoň nie slovne, hoci v očiach sa mu zračila výzva takmer stále) ohľadne jej mlčania počas vyučovania je kvôli tomu, že si je vedomý jej apatie aj v ostatných hodinách. Ak nerozpráva na žiadnom predmete, prečo by ho malo trápiť, že čuší aj na tom jeho?

To sa, ale teraz zmení. Doteraz sa k nemu totiž správala ako ku všetkým ostatným profesorom, čiže jej správanie bolo predvídateľné. Čo však mala v pláne bolo, ironicky, presne to čo po nej celých sedem rokov chcel. Tým, že mu splní jeho toľko krát deklarované želanie, že bude počas jeho hodín mlčať, nielenže sa bude správať inak ako on očakáva, ale zároveň sa  k nemu bude správať inak ako k ostatným profesorom, čo by ho malo poriadne iritovať.

Jediné čo jej plán potreboval bol malý impulz a lekcia pre profesora Snapa sa môže začať.

Rozhodla sa začať zľahka a v komfortnej zóne – na hodine Pokročilej transfigurácie. Hodina začala ako vždy diskusiou a Hermiona sa zapájala často a dostatočne dlhými monológmi. Veľmi jej pomohlo, že vždy keď otvorila ústa, aby sa na niečo opýtala alebo vyjadrila svoj názor, tak profesorka McGonagallová bolo radosťou bez seba.

Po hodina ju profesorka zadržala a oči staršej ženy znežneli tichou radosťou.

„Teším sa slečna Grangerová, že vaše dnešné zapájanie sa do hodiny bolo také aktívne. Pevne verím, že váš entuziazmus bude od dnešnej hodiny len narastať.“

„Och...samozrejme!“ Prikývla Hermiona a vo vnútri sa jej rozlial príjemný pocit za intelektuálne uznanie. „Mám pocit ako by som sa zobudila po dlhom spánku. Ako som tak dlho dokázala potlačiť nadšenie a radosť z učenia je pre mňa záhadou.“

McGonagallová ju jemne potľapkala po ruke, prirodzene pri tak prísnej žene sa to dalo prirovnať k srdcervúcemu objatiu od hocikoho iného. „Nech už bola príčina akákoľvek, som rada, že teraz už je všetko v poriadku. Ako sa hovorí nebudem sa dívať darovanému koňovi na zuby.“

Hermiona bola šokovaná nefalšovaným nadšením svojej profesorky a zrazu sa hnevala sama na seba, že tak sprosto ignorovala, čo jej pedagogické prázdniny spravia s dôverou vedúcej jej fakulty. O to viac bola poctená Škótkinou dôverou v jej schopnosti.

„Ďakujem pani profesorka,“ odvetila úprimne a z okamžitého popudu zovrela dlaň staršej ženy oboma rukami. „Nedokážem vyjadriť aká som vďačná za vaše porozumenie a za vašu láskavosť.“

McGonagallová len mľaskla jazykom. „Nezmysel dieťa, za také samozrejmosti mi predsa nemusíte ďakovať. Všetok rešpekt a uznanie ste si zaslúžila tvrdou prácou a odhodlaním,“ odvetila a vzápätí naoko prísne dodala, „Tak nieže ma sklamete!“

Hoci to bolo myslené žartom, Hermiona vzala falošné varovanie vážne. „Nikdy pani profesorka.“

„Tak bežte na ďalšiu hodinu slečna Grangerová. Som si istá, že ostatní profesori budú z vášho prístupu rovnako nadšení ako ja.“

Hermionin nevyspytateľný úsmev profesorku Transfigurácie znepokojoval aj tešil zároveň. Nijako ho však nekomentovala.

Čarovanie a Herbológia dopadli podobne. Kratiknot s ňou zotrval po hodine v príjemnom rozhovore a Prýtová jej pri odchode zo skleníkov venovala veselý úsmev a pár povzbudivých slov. A Hermiona vedela, že čas jej pomsty sa blíži.     

Keď si sadala k večeri, bola jej myseľ plne zamestnaná kalkuláciou ako dlho ešte bude trvať úvodná fáza jej plánu, než sa dostavia výsledky. Bola si vedomá toho, že väčšina profesorov bude dnes hovoriť o jej navrátenom entuziazme a že Snape sa o tom musí dopočuť. Doteraz sa prejavila na troch hodinách. Ešte potrebovala, aby si jej správanie všimli aj profesori Obrany proti čiernej mágii a Starobylých rún a potom sa môže spokojne usadiť a užívať si plody svojej práce. Našťastie obe tieto hodiny mala v rozvrhu na zajtrajší deň. Uškrnula sa a zvesela sa pustila do jedla. Jej výraz prezrádzal hlad či už to bol hlad po jedle alebo hlad po pomste, to jej zvlnené pery neprezradili.

Pokračovanie nabudúce...