Hodné čakania - Druhá časť

Hodné čakania

od Aurette

preklad kapi

Hlúpa. Hlúpa. Hlúpa. Hlúpa. Hlúpa, opakovala si dookola, keď otvárala dvere U troch metiel. Bola to jej mantra odkedy opustila nedopité víno a nenačaté bonbóny. Namiesto toho si obliekla svoj najteplejší kabát, najhrubšie ponožky a vlnené rukavice, aby sa mohla prebrodiť cez haldy snehu do Rokvillu.

Prúd teplého vzduchu, ktorý sa vyvalil z hostinca ju takmer omráčil. Mávla Elise, ktorá prevzala hostinec pred šiestimi rokmi po svojej tete Rosmerte. Potom sa pobrala k malému stolíku pri ohni. Stihla si z hlavy čiapku, z rúk rukavice a z pliec zhodila premočený kabát. Všetko to prehodila cez stoličku najbližšie k ohňu. Keď k nej prišla Elis objednala si pohár klaretu a z vrecka si vytiahla knihu.

To, že bola hlúpa, o tom nebolo pochýb, ale nikto ju nebude obviňovať zo samovražedných sklonov. Nemala v pláne sadnúť si k mračiacemu sa chlapovi, ktorý popíjal osamote v kúte. Len sa chcela uistiť, že bude v poriadku.  

Otvorila si knihu na kolenách a všemožne sa snažila tváriť sa prirodzene. Keď jej Elis priniesla víno, zdvihla hlavu a omylom nadviazala očný kontakt so Snapom. Poďakovala Elis a Snapovi venovala nevinný úsmev. Nič viac a nič menej ako keď ho zdravila pri náhodnom stretnutí na chodbách Bradavíc. Po opatrnom odpití, odložila pohár na stôl a vrátila sa ku knihe. Chvejúce sa ruky schovala v lone.

Niežeby jej venoval jeden zo svojich kúsavých  pohľadov, ktoré ju znervózňovali. Očakávala to. Premeriaval si ju však skôr skúmavým pohľadom. Jej mamka mala taký pohľad pri výbere najlepšieho homára z nádrže. Obrátila stranu, niežeby tú predchádzajúcu prečítala a snažila sa nedať najavo ako veľmi ju jeho pohľad mätie. Mohla cítiť jeho zízanie, nebol tu totiž nik iný na koho by sa dalo dívať. Okrem dvoch profesorov bol hostinec úplne prázdny, samozrejme s výnimkou Elis a jej priateľa Jona Tindera, ktorý bol kuchárom. Pravidelný štamgasti ostali dnes večer sedieť doma, počasie vonku bolo totiž viac než mizerné.

Povzdychla si.

Dôvod jej prítomnosti bol evidentný.

Očami prebehla pár viet a odstavcov. To isté sa snažila prečítať už tretí či štvrtý krát, keď zaškrípala v Snapovom rohu stolička a ona takmer vydesene vypískla. Hľadela do ohňa a rozhodovala sa či sa má otočiť a pozrieť sa jeho smerom alebo ho úplne ignorovať alebo s krikom újsť do noci.

Do kotla. Prichádzal k nej.

Zaznelo tiché buchnutie a jeho plášť a šál pristáli na tých jej. „Čo tu robíš?“ preriekol tichým hlasom.     

Zadívala sa na neho a pery sa jej stiahli do podivnej grimasy. Najlepšie bude povedať pravdu, pomyslela si. Klamať Snapovi bolo rovnako márne ako vysvetliť Hagridovi, že drak nie je vhodný domáci maznáčik. Jeho vrodené schopnosti mu v skutočnosti nedovoľovali čítať ľuďom myšlienky bez použitia kúziel, ale dokázal odhaliť klamstvo z jedinej slabiky. „Chcela som sa uistiť, že až tu skončíš dostaneš sa v poriadku domov,“ odpovedala ticho.

Obrátil do seba obsah cínového krígľa a zvalil sa na stoličku oproti nej. Spôsob akým sa posadil, tak odlišným od jeho obvyklej striktnej uhladenosti, jej napovedal, že vypitý alkohol už začína účinkovať. „Nie, myslím čo robíš v Bradaviciach? Prečo si tu?“

Naklonil sa k nej a vrhol na ňu až bolestne zvedavý pohľad. Vyzeral zmätený a navyše v rozpakoch nad svojím zmätkom.

„Prečo sú tu všetci ostatní? Predsa, aby učili.“ Venovala mu slabý úsmev a odpila si z vína.

„Nie. My ostatní tu hnijeme. Lenže ty si mala lepšie možnosti.“ Zhlboka sa napil svojho piva a oprel sa. Oči upreté do ohňa. „Sklamala si ma Grangerová,“ zavrčal a jej obočie vyletelo dohora.

„A to už ako?“

„Boli od teba očakávané veľké veci. Najbystrejšia čarodejnica a podobné nezmysly a pozri sa na seba. Upadáš a to nemáš ešte ani tridsať.“

„Mám tridsaťštyri.“ Opravila ho jemne.

Obrátil k nej tvár a očami rýchlo zoskenoval jej črty. „Nevyzeráš na to. Nie ako ja. Ja mám dnes päťdesiat päť a vyzerám na každý jeden z nich a ešte na omnoho viac. Sedemdesiat, ako dnes odhadli tí traja malí tupci.“ Prekvapene naklonila hlavu. „Prečo sa tváriš tak prekvapene?“ zahučal. „Mal som matku. Dokonca aj otca. Narodil som sa, ergo, mám narodeniny.“ 

Zachichotala sa nad jeho rozhorčeným mračením. Mala pocit, že je to celé len pro forma. Začínala mať pocit, že Kratiknot pozabudol na fakt, že Snape za tie roky trochu skrotol. „Som len prekvapená, že si to spomenul, nič viac. Podľa riaditeľa by mohla diskusia o tvojich narodeninách výrazne skrátiť môj pobyt medzi živými. Pokúšal sa mi zakázať odchod z hradu.“

Snape si odfrkol. „Vzhľadom na moju históriu to nie sú prehnané obavy, ale dnes nemám chuť ani náladu byť bastard.“ Dopil a mávol na Elis. Bolo to unavené a vágne mávnutie, veru nie jeho ostré a panovačné gesto. „A ďalší drink aj pre ňu,“ zakričal.

Obrátil k nej oči a Hermiona bradou kývla ku svojmu nedopitému poháru. „Zavinila si si to sama. Ak na mňa chceš dohliadať, tak so všetkým čo k tomu patrí. Pi!“

Zdvihla pohár odpila si z vína. „Takže,“ odložila knihu bokom. „Prečože tu hnijeme?“

Privrel oči. „Ty mi povedz. Prečo nie si prekliata Ministerka mágie?“

Oči sa jej rozšírili prekvapením pri tejto zvláštnej replike. „Ministerka...čo si sa zbláznil?“

Naklonil sa dozadu, aby spravil miesto pre nové poháre, ale takmer okamžite sa nahol nazad k Hermione. „Mala si všetko,“ zasyčal, „mozog, popularitu, idiotské množstvo súcitu a primeraný zdravý rozum, všetko čo bolo potrebné. A hľa, neurobila si s tým nič. Prečo? Do pekla, prečo si sa musela vrátiť?“

Zažmurkala, kompletne v šoku nad tými zúrivými komplimentmi. V duchu hľadala odpoveď a tak zdvihla svoj prvý pohár a dopila ho. Okamžite k nej potisol ten druhý, len končekmi prstov sa dotýkal stopky.

„Vždy som sa sem chcela vrátiť,“ odvetila konečne.   

Znechutene zavrčal a hodil sa na operadlo stoličky. „Potom som sa mýlil. Celý čas si vlastne hlúpa.“ Zodvihol krígeľ k perám a kým sa napil zašomral. „Aké depresívne.“

V duchu napočítala do desať. Evidentne ju chcel naštvať.

„Severus, učím tu už päť rokov. Prečo ťa to rozčuľuje teraz? Prečo vôbec ťa moja voľba rozčuľuje?“

Nahnevane zízal do ohňa. „Pretože si mala voľbu. Pretože si mala život. Pretože si bola predurčená dosiahnuť viac ako toto.“

Tentokrát sa naklonila cez stôl ona. „Vysvetli mi toto. Čo iné v tom vidíš než ja?“

Opäť hľadel do ohňa. „Akože to nevidíš? Pozeraj Grangerová. Pozri sa na Filiusa. Pozri sa na Prýtovú. Choď sa pozrieť na Minervin portrét.“ Trhol hlavou. „Pozri sa na mňa.“

Vyschlo jej v ústach a mala pocit, že vlasy jej stoja dupkom. Pozrela sa. Už pred rokmi. V noc poslednej bitky. Nebol by šťastný, keby vedel ako poctivo sa pozrela.

Zvrtol sa k ohňu a ona si zhlboka vydýchla.

„Nik z nás nemal inú možnosť,“ pokračoval. „Filiusov status čarodejníka so zmiešanou krvou mu zabránil získať prácu kdekoľvek inde. Minerva, Pomona, hlavne Albus, ale aj ja. Všetci sme v mladosti prežili škandály, ktoré nás zničili. Čarodejnícky svet má dlhú pamäť. Bradavice, ktoré sú pre nás jediným domovom, sú školou stratených existencií. Ty tam nepatríš. My ostatní sme odsúdení blúdiť chodbami Bradavíc rok za rokom až kým neostane nik, kto by si pamätal, že sme boli mladí. A že sme mali sny o lepšej budúcnosti.“ Napil sa. „Jediné čo nám ostalo je umrieť v spánku alebo sa ráno zobudiť, ísť na hodinu a ani si neuvedomiť, že sme po smrti.“ Zadíval sa na svoj krígeľ. „Vlastne už mŕtvi sme.“ 

Oprela sa o stôl. „Nie, nie si. Nie ak nechceš byť.“

Hlava mu vyletela dohora a premeral si ju pichľavým pohľadom. Oči sa mu podivne zaleskli a keď prehovoril jeho hlas bol tichší, jemnejší, ale o to naliehavejší. „Daj výpoveď Grangerová. Zmizni kým sa ešte dá. Ešte nie je neskoro. Môžeš si nájsť miesto kde budeš šťastná.“

Potriasla hlavou. „Toto celé je o tých študentoch z rána, však? Nemôžeš si ich kecy pripustiť k telu. Myslela som, že také drísty na teba nemajú vplyv.“

Zavrčal a odtiahol sa od nej. Dopil, požiadal o ďalšiu rundu a pohárom tresol o stôl. „Prečo si myslíš, že nemajú? Vieš, ja mám tiež city. A neboli to drísty, ale skurvene trefné komentáre.“ Popostrčil k nej pohár akonáhle ho Elis položila na stôl.

Keď do pekla, tak so všetkou parádou, pomyslela si v duchu a odpila si nie zrovna malé množstvo.

„To ti nevadí, keď ťa nazývajú frigidnou šprtkou. A keď o tebe rozprávajú, že sa v noci odbavuješ nad učebnicami?“

Takmer sa zadusila vínom, než sa jej ho podarilo prehltnúť. Nahlas sa rozrehotala. „To vážne? Tí malí sviniari!“ Smiala sa ďalej a rukou si otierala slzy smiechu, ktoré jej vytryskli z očí. „No aby som zodpovedala tvoju otázku. Nie nevadí mi to. Sú to decká. Na ich názore mi pramálo záleží. V rannom detstve ma nazývali čudáckou bifľoškou, neskôr humusáčkou a po celý život šprtkou. Nemôžem dovoliť, aby mi to vadilo. Bolo by tak ľahké sa poddať sebaľútosti, ale v konečnom dôsledku bolo oveľa ľahšie sa na to vykašľať. Naposledy ma zranila tvoja poznámka o mojich zuboch, keď mi ich Draco zaklial, že mi trčali až poniže sánky.“       

Mávol rukou vo vzduchu. „Ďalšia. Výborne. Ty, Filius, Lily. Jedna sprostá poznámka vyrieknutá v hneve a ty sa jej budeš držať ako pes kosti. To si nikdy nepovedala nejakú sprostosť v stresovej situácii? Ak áno tak silno pochybujem, že ti to niekto toľko otrieskaval o hlavu ako mne.“

Naklonila hlavu na stranu. „Ty si to pamätáš?“

Vyzeral zaskočene a na malý moment ako chlapček, ktorého pristihli s rukou zaborenou v škatuli sušienok. Zúrivo sa zamračil. „Samozrejme, že si pamätám tie zuby. Nebola to však ani len jedna z mojich lepších urážok. V podstate som bol zo seba sklamaný, ale tak bol tam časový tlak. Vlastne to bol len taký nešikovný komentár. V nasledujúcich desiatich minútach ma napadlo sedem lepších.“ Upil z piva a venoval jej diabolský úsmev. „Všetky by ťa dohnali k slzám. To si buď istá.“

Znova sa rozosmiala. „Ty si absolútny bastard.“ Zdvihla pohár v nemom prípitku a poriadne si logla. Venoval jej sebavedomý úškrn.

Postavila pohár na stôl a pomaly preriekla. „Tvoj vták je príliš malý.“

Pokračovanie nabudúce...