Hodné čakania - Šiesta časť

Chytil ju za ruku a vykročil po nekonečných schodoch. Keď došli na druhé poschodie, začali sa vyzliekať. Neprinútila ich k tomu túžba, ale neúnosná teplota a fyzická námahy vynaložená pri stúpaní do schodov. Hermiona zhodila rukavice a mocovala sa s gombíkmi kabátu. Severus v tichej depresii hodil na zem šál.

Potom nechal skĺznuť z pliec plášť a odtackal sa o pár krokov ďalej. „Urgh,“ zastonal. „Myslím...“

To bolo jediné varovanie, predtým než sa prehol v páse a vyvrátil obsah svojho žalúdka na kamennú podlahu.

Pohodila svoj kabát na ten jeho a ponáhľala sa mu na pomoc.

Jednu ruku mu dala na chrbát a druhou sa načiahla k jeho vlasom, keď jej do nosa udrel zápach. „Bože!“ Odstrčila ho, že takmer skončil na zemi a vyvracala sa. V dôsledku čoho vracal zase on a potom zas ona.

O desať minút neskôr ležali obaja na zemi, vyčerpaní a snažiaci sa odstrániť neporiadok niekoľkými veľmi zle mierenými kúzlami Evanesco.

Omylom nechala zmiznúť jeho topánky.

Nezdalo sa, že by voči tomu mal námietky.

„Porušila si pravidlá,“ sipel rozhorčene. „Mala si mi držať vlasy a nie ma strčiť do steny.“

Fascinovane pozorovala strop, prekvapená, že počas všetkých tých rokoch ho nikdy nevidela z tohto uhlu. „Skúšala som,“ odpovedala. „Čo do pekla si mal na večeru? To bolo skrátka....blé!“ Prevalila sa na bok a otriasla sa odporom.

„Úhorí koláč. Dnes večer to bola U troch metiel špecialita.“

„Už nikdy v živote nebudeš jesť úhorí koláč.“

„Ale ja ho mám rád,“ bránil sa okamžite. „Nemáš žiadnu kontrolu nad mojimi stravovacími návykmi.“

„Ak budem tvojou priateľkou, tak budem mať. Takže ho môžeš jesť, ale s definitívnou platnosťou ti zakazujem vracať po tom čo túto špecialitu zješ.“

„Kto vravel čokoľvek o priateľke? Čo ak chcem len rýchlovku na jednu noc?“

„Ahm, správne. Tak trochu predbieham beh vecí, však?“ Prevrátila sa na brucho a pomaly sa pokúsila vstať. „No ak chceme mať sex, mali by sme v tom mať jasno.“

„Hej.“

Horko ťažko sa obaja postavili na neisté nohy a vydali sa po ešte nekonečnejších schodoch. Za sebou zanechali svoje kabáty, šály i rukavice. Vyškriabať sa na tretie poschodie im trvalo veky.

„Chcela by si ňou vôbec byť?“ opýtal sa medzi zúfalými pokusmi o nádych.

„Byť čo?“ zareagovala. Rovnako ako on mala problém dostať do pľúc potrebný kyslík.

„Mojou priateľkou?“

„Hm? Och to. Jasné, jednoznačne. Som tebou fascinovaná už poriadne dlho. Chcel by si, aby som ňou bola?“

Zastal a rukami sa oprel o stehná a sťažka dýchal. Pozrel sa na ňu cez závoj čiernych vlasov a len nemo prikývol. Keď po chvíli chytil dych, vystrel sa. „Nie som si istý či som celkom zmierený s tým plánovaním menu? Budeš vo všetkom stanovovať pravidlá?“

Mávla rukou a podišla k nemu. „Príliš náročné. Hoci v budúcnosti ocením ak si lepšie naplánuješ svoj jedálniček.“ Na tvári sa jej objavila grimasa. „Do kotla, v ústach mám chuť akoby som oblizovala odpadky.“

Zaškeril sa.

Konečne sa dostali na štvrté poschodie, opierajúc sa jeden o druhého, spoločnými silami zdolali schody. Objal ju rukou okolo pliec, ale nebolo jasné či je demonštratívny alebo sa len musí opierať, aby stál rovno. Využila však ponúkanú príležitosť obkrútila mu ruku okolo pása, čím vyvolala potešené zamručanie, ktoré sa mu vydralo z hrude.

„Aj ty mňa,“ odvetil hlbokým hlasom.

Ako do kotla mohol mať tak zamatový hlas, pomyslela si v duchu.

„Hm?“

„Aj ty mňa fascinuješ. Celé štyri roky.“

Pootočila hlavu, aby mu mohla pozrieť do očí. „Vážne? Prečo si pri Merlinovi nič nepovedal? Tvoje panictvo sme mohli vyriešiť už pred rokmi!“

„Pšt!“ zasyčal. „Ak by ti to nevadilo rad by som tento detail o mojom súkromí nechal medzi nami. Tak to prestaň vykrikovať na chodbe!“

„Iste. Prepáč.“

Zahli za roh do chodby, na ktorej bol jej byt, keď zrazu prudko zastala. „Do prdele!“ 

 „Čo sa stalo?“

„Elixír proti otehotneniu!“ Pozrela sa na neho s panikou v očiach. „Žiadny nemám!“ Uškrnula sa. „Už je to nejaký ten piatok...“

„Existuje nejaké kúzlo?“

„Áno, ale nedôverujem im. Ginny sa na ne spoliehala a - BUM! – sú až po kolená v plienkach.“ Poobzerala sa dookola. „Isteže. Vlámeme sa na ošetrovňu!“

Vykročila tým smerom, ale zastavila ju ruka na jej pleci. „To radšej nie. Ešte stále je tam polovica havraspárskeho famfrpálového tímu. A ja nie som v stave tým malým tupcom upraviť pamäť, keď nás prichytia ako kradneme elixír proti otehotneniu.“

Prikývla. „Sú aj iné veci čo môžeme spraviť. Fyzicky myslím. Nebude to celkom to isté, ale...“

„Ani omylom,“ zavrčal. Chytil ju za ruku a ťahal ju späť ku schodom. „Uvarím ten elixír sám.“

„Si si istý?“ opýtala sa, keď došli ku schodom.

„Mám narodeniny a chcem si ten sex užiť. Bude to trvať len dvadsať minút.“

„Pravda. Znie to ako primeraný čas na sex.“

„Nie! Na prípravu elixíru!“ zadíval sa na ňu. „To vážne? Dvadsať minút? To je všetko?“

„Väčšinou áno. Môžeme to natiahnuť dlhou predohrou, ak budeš chcieť.“

Zatváril sa neisto, evidentne bol v neznámych vodách. „Nechám sa poddať.“ Potiahol ju za ruku a opäť sa vydali na cestu.  

Síce ju napadlo, že by bolo oveľa rozumnejšie, ani nehovoriac o tom, že rýchlejšie, ísť k nej do bytu a použiť letax ako sa trepať opäť po schodoch. Cesta dolu však bola ľahšia a tak si svoje postrehy nechala pre seba.

„Och moje nohavičky!“

Zabrzdil. „Čože?“

„Chcem svoje pekné nohavičky! Tie čo mám teraz...ehm...skrátka chcem tie pekné!“

Pokrútil hlavou a opäť vyrazil. „Je mi fuk aké máš nohavičky, Grangerová. Chcem to čo je pod nimi.“

„Ale...“

„Žiadne ale. Len pekne kráčaj. O tvojich nohavičkách sa budeme baviť inokedy.“

„Kedy?“

„Kedykoľvek po tom čo budeme mať sex.“

„Dobre.“

Do podzemia išli oveľa svižnejším tempom, cestou sa zastavovali a zbierali svoje pozabúdané šatstvo.

Pokračovanie nabudúce...