Miluj ho, keď tu ja už nebudem - Kapitola jedenásta

Miluj ho, keď tu ja už nebudem

Od anogete

Preklad kapi

Kapitola 11: Ospravedlnenia

Snape bol ten najkomplikovanejší a najfrustrujúcejší chlap akého kedy stretla, ale vždy keď bola Hermiona v jeho blízkosti tiahla ju k nemu podivná sila. Napriek jeho povahovým chybám a že ich bolo požehnane, bol stále zaujímavý, inteligentný, bystrý a neuveriteľne fascinujúci. Dosť pomohlo, že v posledných dňoch sa ku nej správal ako ku človeku. To, že ju nechal u seba v dome bolo neočakávané, ale druhá noc v rade bola opäť pokojná. Bola vďačná za pokojné miesto k odpočinku a jeho tichú spoločnosť.

Celé sobotné ráno pracovali na jeho projekte, ale ani jeden z nich neurobil významný pokrok, napriek tomu, že takmer celé laboratórium bolo založené knihami, článkami a denníkmi. Hermiona vedela prečo dnes nebola nápomocná, pretože nedokázala Snapa prestať pozorovať. Bolo to úplne šialené neustále sledovať svojho bývalého profesora, keď vlastne mala pracovať, ale nedokázala si pomôcť. Spôsob jeho pohybu, chvenie prastarých stránok pod jeho prstami, dokonca aj prameň čiernych vlasov, ktorý sa mu neustále uvoľňoval spoza ucha a voľne mu splýval popri tvári. Toto všetko bolo tak fascinujúce, že sa nedokázala prestať dívať ani keby na tom závisel jej život. Severus Snape bol záhada prvej kategórie. V majstrovi elixírovi bolo viac než by sa jej čo i len prisnilo.

Harry a Ron by umreli, keby zistili, že začínam mať rada profesora Snapa, pomyslela si Hermiona s nezbedným úsmevom na perách.

Poobede Hermiona testovala niekoľko prísad, aby zistila ich vzájomnú reakciu. Dve z prísad boli pre ňu úplne nové, nikdy v živote s nimi nepracovala. Prášok z kopyta hipogrifa bol veľmi vzácny, ale to čo si prečítala o jeho liečivých schopnostiach z neho robilo ideálneho kandidáta do Snapovho elixíru. Ak boli jej kalkulácie správne, prášok bude potrebné pridať počas miešania elixíru.    

Naklonila odmerku nad kotlík a vysypala jemný prášok do bublajúcej tekutiny na dne. Malé množstvo uľpelo na jej druhej ruke, ktorou miešala elixír. Hermiona ho striasla a pokračovala v miešaní v smere hodinových ručičiek. O pár sekúnd neskôr jej rukou šklbla prudká bolesť. Okamžite pustila miešačku a odstúpila od kotlíka. Postihnutú ruku si pevne pritláčala k telu. Hermionin bolestný vzdych upútal Snapovu pozornosť a hneď zisťoval čo sa deje.

V očiach sa jej leskli slzy bolesti. „Bolí to,“ prehovorila cez zaťaté zuby.

Snapa rýchlo obišiel svoj stôl a skúmal prísady na jej stole. „Nasypali ste si na ruku prášok z kopyta hipogrifa?“ opýtal sa pokojne.

Hermiona pevne zavrela oči a mávala rukou vo vzduchu, aby aspoň trochu zmiernila pálčivú bolesť. „Myslím, že áno.“

„Oblížte si ruku.“

Hermiona otvorila oči. „Čože?“

Snape prevrátil očami. „Sliny potlačia účinok prášku. Prestane vás to páliť.“

„Nebudem si olizovať ruku! Začne ma páliť aj jazyk! Potrebujem to zmyť.“

Snape ju zdrapol za ruku, keď sa rozbehla k umývadlu. „Voda to iba zhorší, slečna Grangerová. Oblížte si zasiahnutú pokožku. Hneď to bude lepšie.“  

 „Spálim si jazyk!“ vykríkla a pokúsila sa mu vytrhnúť. Tá bolesť bola príšerná a každou sekundou, čo na jej ruke zostávali zvyšky prášku, sa to zhoršovalo

Snape jej pevnejšie zovrel ruku a následne ju zohol, takže ju mala niekoľko centimetrov od úst. „Ubezpečujem vás, že jazyk vám to nepopáli.“

Hermiona šklbla rukou a pokúšala sa mu vytrhnúť. Vedela, že len čo sa dostane k umývadlu a z ruky si zmyje ten príšerný prášok, všetko bude v poriadku. Snape ju však nepustil. Cítila, že jej opäť zohol ruku. Zrazu sa pálčivá bolesť takmer stratila a nahradil ju pocit niečoho teplého a mokrého.

Hermiona zažmurkala a cez uslzené oči sa zadívala na profesora Snapa. Chrbát jej ruky mal pritisnutý k ústam a jazykom prechádzal po pokožke, ktorá ešte pred chvíľou bola v jednom ohni. Mal zatvorené oči a jeho dlhé prsty zvierali, teraz už len jemne, jej zápästie a dlaň. Hermiona sa pokúšala dýchať, ale jej pľúca vypovedali službu a nedokázali nasať kyslík. Samozrejme vedela, že to nie je pravda nakoľko počula svoj vlastný prerývaný dych, ktorý sa jej dral cez pootvorené pery.

Jeho pery sa jemne otreli o jej ruku, keď sa odtiahol a vydýchol. Ruka jej okamžite ochladla, ale len na chvíľu než sa profesor opäť nadýchol a jeho jazyk sa vrátil k nežnému ošetrovaniu. Chcela ho pobozkať, strhnúť z neho košeľu až by sa gombíky rozleteli po celej miestnosti. Hermionu jej divoké myšlienky zaskočili a okamžite sa ich snažila vytlačiť z mysle. Evidentne som strávila príliš dlhý čas bez frajera.

Snape pomaly otvoril oči a zadíval sa na Hermionu. Tvár jej zaliala červeň, keď si uvedomila, že Snape vidí ako sa jej prudko dvíha hruď a oči ma privreté túžbou. Vliezť pod prvú skalu a zostať tam do konca svojich dní sa práve teraz nezdalo ako ten najhorší nápad.

Snape sa odtiahol a oblizol si pery. „Čo som vám hovoril,“ zašepkal.

Hermiona neisto prikývla hlavou. „Ja...ja som to nevedela. Nikdy predtým som nepoužívala, uhm, prášok z kopyta hipogrifa. Nevedela som to o tých...slinách.“

„To je zrejmé.“ Snape jej pustil ruku a odstúpil.

Vzduch pohladil jej vlhkú pokožku a Hermione pripomenul čo presne sa práve udialo. Profesor Snape jazykom láskal jej ruku a jej sa to páčilo viac než bolo zdravé. „Ďakujem,“ odvetila jednoducho.

Snape si opäť prešiel jazykom po perách. „No, nabudúce vám radím sa držať mojich rád, slečna Grangerová.“

„Áno pane.“ Hlas jej preskočil a až sa mykla. Ach, čo si o mne pomyslí! Moje city by teraz videl aj slepý.

Snape sa cítil nepríjemne, ale snažil sa to zakryť. „Tak myslím, že na dnes by experimentov stačilo. Moja várka je už takmer hotová.“ Prstom ukázal na svoj stôl, kde sa v malom kotlíku varil elixír.      

Hermiona prikývla a silou vôle sa snažila potlačiť červeň, ktorá sa jej rozlievala po lícach.

Bolo šťastie, že Snape prerušil ich prácu práve vtedy. Bolo totiž už päť hodín a Hermionino rande s Robertom, francúzskym liečiteľom od Sv. Munga, sa konalo o šiestej. Vzala si oblečenie a zamierila do kúpeľne, kde si chcela dopriať rýchlu sprchu a trochu sa pred stretnutím upraviť. Po niekoľkých minútach nervóznych úvah, premenila svoje rifle a tričko na elegantné čierne šaty. Boli nad kolená a neboli priveľmi úzke, takže sa v nich Hermiona cítila pohodlne.

Len čo vošla do obývačky zacítila na sebe Snapov pohľad. Dokončil posledný experiment a s knihou sa usadil do kresla. Hermiona mu oznámila, že ide von, ale nazad bude najneskôr do desiatej. Snape jej na to nepovedal nič, ale jeho pohľad ju sledoval až kým nevyšla z dverí. Hermiona sa zhlboka nadýchla a oprela sa o zárubňu. Potrebovala sa pred premiestnením do Priečnej ulice upokojiť.

Robert na ňu čakal pred Kulinárskym kotlíkom, ktorý bol o dva domy ďalej ako obchod Krucánky a kaňoury. Bol klasicky krásny s blond vlasmi a ostro rezanými črtami. Mala pocit, že je úplne mimo svojej ligy, ale obaja sa snažili správať milo. Robert u Sv. Munga na oddelení s pacientmi v kóme pôsobil len krátko a počas tej doby nevidel nikoho, kto by Snapa pripomínal.

Len čo dojedli hlavný chod chcela Hermiona odísť. Róbert bol milý, ale ona nedokázala prestať myslieť na profesora Snapa. Mala pocit, akoby Róberta podvádzala a bola to len a len jej chyba. Ak by dokázala vytesniť Snapa zo svojej mysle aspoň na pár hodín, bol by Róbert určite príjemným spoločníkom. Lenže zbaviť sa myšlienok na Severusa Snapa bolo zhola nemožné, hlavne po dnešnom podivuhodnom zážitku v laboratóriu.

Odmietla dezert, ospravedlnila sa a s vlažným prísľubom, že sa mu niekedy ozve Róberta zanechala v reštaurácii. Hermiona silne pochybovala, že by čo i len uvažovala o tom ho znova kontaktovať. Bol milý, ale rozhodne nebol taký zaujímavý ako iný ľudia v jej živote. Venovala mu rýchlu pusu na líce a potom sa už premiestnila do Snapovho domca. Ešte nebolo príliš neskoro, hádam pár minút po siedmej a preto nebolo prekvapujúce, že Snape sedel presne tam kde ho zanechala – v kresle čítajúc knihu. Pery mal stihnuté v prísnej grimase.

Hermiona sa posadila do druhého kresla a zložila si ruky do lona.

„Aké bolo vaše rande?“ spýtal sa znenazdajky Snape.

Váhala s odpoveďou na nečakanú otázku. „Moje rande?“

„Áno.“ Vzhliadol od knihy a ich pohľady sa stretli.

„Ako viete, že som bola na rande?“    

 „Vaše oblečenie,“ mávol rukou k jej šatám.

Hermiona sa zadívala na svoje čierne šaty. „Ach.“ Ticho, ktoré nastalo bolo ohlušujúce. Nakoniec váhavo prehovorila. „Myslím, že si pôjdem ľahnúť. Som trochu unavená.“

Snape sa vrátil k svojej knihe. Vedela, že je to jeho spôsob ako naznačiť, že diskusia skončila. Vstala a pobrala sa do spálne.

Po dvoch nociach poriadneho odpočinku bolo pre Hermionu nemožné zaspať o ôsmej večer. Bolo smiešne sa o to vôbec snažiť, už dobrých desať rokov nemala večierku takto skoro. Bojovala so sebou tri hodiny, ležala v posteli profesora Snapa a myslela na všetko možné – minulosť, novú prácu, priateľov, milostný život, situáciu s jej bytom a hlavne na Severusa Snapa. Rozhodne to bol chlap s veľkým ch, ale nie vždy to bolo k dobru veci.

Cez malú škáru, ktorá bola medzi dverami a zárubňou počula ako jeho kreslo vŕzga. Majster elixírov nechcel alebo nemohol spať celú noc. Hermiona si tým nebola istá, ale mala pocit, že profesor toho počas jej pobytu veľa nenaspal. A podľa tmavých kruhov pod očami to veru nebol márny pocit.

Hermiona vykĺzla z postele a cez nočnú košeľu si prehodila župan. Ten nebol dlhší než nočná košeľa, ale zakryl jej ruky a cítila sa v ňom istejšie. Pevnejšie si pritiahla župan k telu a opatrne prešla do chodby. Z obývačky k nej doliehalo slabé svetlo a to jej dodalo odvahu pokračovať ďalej. Bolo zbytočné prehadzovať sa v posteli, keď ani profesor Snape nemohol spať.    

Snape stále sedel v kresle, ale pri nohách mal tri malé kôpky kníh, ktoré asi už prečítal. Krivolab spal v druhom kresle stočený do klbka. Obaja ju začuli, keď vošla a vzhliadli, aby zistili čo ju privádza.

„Nemôžem zaspať,“ riekla a zadívala sa na Snapa.

„No to vidím,“ odvetil a prebehol očami jej nočný úbor.

Neisto si uhladila župan. „Vadilo by vám, keby som sa k vám pridala alebo si len požičala knižku?“

„Ak dokážete odstrániť vášho kocúra z kresla tak pokojne, slečna Grangerová,“ zamrmlal a pokračoval v čítaní.

Kreslo vyzeralo takto neskoro v noci nevábne a nepohodlne. „Profesor?“

Zdvihol k nej pohľad a obočie spýtavo povytiahol.

„Mohla by som transfigurovať oba kreslá na pohovku?“

Zaváhal len na chvíľu, potom sa s knihou v rukách postavil. „Ak na tom trváte.“

Krivolab evidentne vedel, čo bude nasledovať, pretože zoskočil z kresla a odbehol z obývačky. Krátko mávla prútikom a z dvoch nepohodlných kresiel sa razom stala príjemná, plyšová sedačka, kde bolo dosť miesta pre nich oboch. Snape počkal než sa posadí až potom tak učinil aj on. Hermiona sa posadila na kraj, ktorý bol k nej bližšie a nohy si skrčila pod seba. Podlaha bola prekvapivo studená a ju nenapadlo vziať si papuče.

Snape sa posadil na druhý koniec gauča a knihu si uložil na kolená. Pokúsil sa pokračovať v čítaní, ale asi po minúte sa k nej obrátil. „Máte v pláne ma celý večer sledovať, slečna Grangerová?“

„Nevadilo by vám sa so mnou porozprávať?“  

„O čom?“

Hermiona mykla plecom. „O čomkoľvek.“

„Ak si spomínam, položil som vám otázku, pred pár hodinami a nedostal som na ňu odpoveď.“

V mysli si prehrala ich rozhovor, keď sa vrátila z rande. „Pýtali ste sa ako dopadlo moje rande.“

„Áno.“

Diskutovať o svojom milostnom živote, respektíve jeho nedostatku, s profesorom Snapom bolo znepokojujúce a rozhodne podivné. „Dopadlo presne tak ako sa dalo očakávať.“

Snape zavrel knihu a otočil sa k nej ešte viac. „A to je ako?“

„Nie veľmi dobre,“ priznala Hermiona s neveselým úsmevom.

„Ktorý to bol?“

Nechápavo zvraštila obočie. „Ako prosím?“

„Potter či Weasley?“ Spresnil Snape. Zdalo sa, že odpoveď ho skutočne zaujíma.

Hermiona sa nervózne zasmiala. „Ani jeden. Už som vám to povedala, ale pre istotu zopakujem. My traja sme len kamaráti. Na rande som bola s liečiteľom od Sv. Munga.“

Snape podvihol obočie. „Nebol podľa vašej chuti?“

Hermiona mu venovala vlažný úsmev. „Ani nie.“ Isteže nie, profesor. Preferujem nafúkaných, čierno vlasých Majstrov elixírov a jazykom ostrým ako dýka. Než jej podobná myšlienka stihla vykĺznuť z úst, radšej pokračovala vo vysvetľovaní. „Nudila som sa a odišla som ešte pred dezertom.“

„Nudili ste sa natoľko, že ste odišli skôr, prišli sem, ľahli si do postele a tri hodiny čumeli na strop, než ste naklusali sem a donútili ma do konverzácie?“

 „Hej, tak nejako to bude.“

Takmer videla ako sa pri jej odpovedi usmial. „Vidím. Nuž, koľké šťastie pre vás, že som v takej...hm...prívetivej nálade.“ Pohľad upieral na jej holé nohy a nie na jej tvár. Hermiona si poposadla a stihla si župan cez nohy. Snape len presunul pohľad na jej ruku, ktorá spočívala na leme županu. Prudko sa zvrtol a opäť otvoril knihu.

„Teraz, keď sa pravidelne stravujete vyzeráte lepšie,“ podotkla Hermiona opatrne a pozorne sledovala jeho reakciu.

„Lepšie než čo?“

Zamračila sa. „Vyzeráte lepšie ako pred tromi týždňami, keď som pre vás začala pracovať. Do tváre sa vám vrátila farba a vyzeráte zdravšie.“

Snape si len odfrkol a obrátil stranu.

„Bolo by to ešte lepšie, keby ste si sem tam dopriali aj nejaký odpočinok a spánok.“

Povzdychol si a rukou sa pohrával so stránkou, ktorú práve čítal. „Odpočinok a spánok nie sú práve činnosti, ktoré by som ľahko praktikoval, slečna Grangerová. Bolo to tak v minulosti a nepredpokladám, že by sa na tom niečo zmenilo v budúcnosti.“ 

Jeho tichý hlas v Hermione niečím pohol. Chcela natiahnuť ruku a jemne sa dotknúť tmavých kruhov pod jeho očami. Akoby ich jej dotyk mohol vymazať. „Ono je to vlastne celkom jednoduché, profesor. Len zavriete oči a uvoľníte sa.“

„Problémom je tá časť, v ktorej sa mám uvoľniť.“ Jeho hlas bol sotva počuteľný šepot.

„Vojna?“ opýtala sa. „Tiež mám nočné mory. Vaše musia byť...“

Snape prikývol. „Áno. Sú absolútne príšerné. Nemám v pláne sa o nich baviť.“

Hermiona si pritiahla župan bližšie k telu. „Rozumiem.“

„Vážne?“

„Neviem, aké to je byť vami, ale rozumiem vašej potrebe súkromia. Ospravedlňujem sa ak to sem tam preženiem. Ja len...mám o vás starosť a dúfam, že nájdete pokoj a mier, ktoré hľadáte.“

Jej priznanie ho prekvapilo. Oči sa mu rozšírili a odhalili čierne dúhovky a ešte černejšie zreničky. Nikdy nevidela čierne oči, ktoré by boli tak jasné. Cítila sa akoby ju každú chvíľu pohľad do nich mohol oslepiť. Keď Snape opäť prehovoril jeho hlas bol mäkký, ale zároveň smutný. „Ste veľmi neobyčajná mladá dáma, slečna Grangerová.“

Hermiona mu venoval mierny úsmev. „A to je dobre alebo zle?“

 „Tak tým si nie som istý,“ priznal a opäť sa vrátil ku knihe.

„Prečo ste mi nepoďakovali po tom, čo som svedčila na súde vo váš prospech?“ Otázka vyletel z jej úst než ju stihla preformulovať či vôbec premyslieť. Zaskočila nielen seba, ale aj Snapa. Hľadal odpoveď, pery sa mu pohybovali, ale nevyšiel z nich žiadny zvuk.

Prehovoril až po dlhej chvíli. „Hneval som sa na celý svet.“

„Ale prečo?“

„Neviem, slečna Grangerová,“ odpovedal a zaklapol knihu. „Nenávidel som svet. Nenávidel som sám seba a všetko čo sa stalo.“ Povzdychol si. „Bol som v šoku.“

„Pomohli ste nám vyhrať vojnu. Ako ste sa mohli na seba hnevať?“

Zadíval sa jej do očí a hodnú chvíľu mlčal. „Neviete aké zverstvá som musel spraviť, aby som prežil a verím, že to nikdy neokúsite na vlastnej koži. Moja seba nenávisť bola opodstatnená.“

„Bol ste odvážny a zachránili ste mnoho životov. Ja sama si nie som istá, či by som tu dnes sedela, keby nebolo vás.“ Posunula sa k nemu o kúsok bližšie, bez toho aby si to uvedomila.

„Len sa nepodceňujte, slečna Grangerová.“  

 „To isté, ale platí aj pre vás profesor. Pomohli ste zachrániť Čarodejnícky svet. Vždy som mala pocit, že som vašou dlžníčkou po tom, čo všetko ste museli obetovať pre nás, pre mňa. Som muklovského pôvodu. Vy ste stáli pri porážke Voldemorta. Teraz som mohla byť mŕtva alebo v otroctve. Vždy som si vážila to, čo ste pre nás urobili.“

„Vaša vďaka nepatrí mne.“

Hermiona sa jemne usmiala. „Moju vďaku môžete odmietnuť, ale to ju nezmenší. Svedčila som vo váš prospech, pretože som vo vás verila. Chcela som, aby ste po toľkých rokoch obetí v prospech vyššieho dobra, mohli konečne slobodne dýchať.“

Odvrátil tvár. „Skutočne ste neobyčajná mladá dáma.“

„Po tom všetkom čo som zažila, ma to asi aj vystihuje.“ Pery jej skrivil horký úsmev a neprítomne sa dívala do tmavého rohu obývačky.

„Aj vás sužuje minulosť, slečna Grangerová?“ opýtal sa a prerušil tak ticho.

„Stále mám nočné mory. To čo som videla v týždňoch pred poslednou bitkou a v nej samotnej, na to nikdy nezabudne nech sa budem snažiť akokoľvek.“ Nedokázala zastaviť slzy, ktoré sa jej drali do očí. Zaklipkala očami, aby ich zahnala, ale už sa jej pomaly kotúľali po lícach.

„Ospravedlňujem sa.“ Prehovoril Snape a obrátil sa k nej.    

 „Prečo by ste sa mali ospravedlňovať? Za všetku tú hrôzu bol zodpovedný Voldemort.“

„Pri jeho prvom vzostupe k moci som mal svoju úlohu. Vždy som sa chcel ospravedlniť niekomu, koho zranil, ale až doteraz som to nedokázal. Buď nebola vhodná chvíľa alebo osoba. Zaplatili ste cenu a znášali následky chýb viacerých podvedených čarodejníkov a čarodejníc. Vy, viac než ostatní, si zaslúžite ospravedlnenia.“

Po lícach jej stekali slzy, nesnažila sa ich zadržať. „Ďakujem,“ vydýchla. „Ja...ja vám odpúšťam.“

Kútiky Snapových úst sa ľahučko zdvihli a vyčarili horko-sladký náznak úsmevu. „Ja ďakujem,“ zašepkal.

Tak tam v tichosti sedeli niekoľko minút. Jedinými zvukmi bolo Hermionine posmrkávanie a Snapovo poklepávanie po knihe. „Mala by som ísť do postele. Prepáčte, že som vás zdržala tak dlho. Mali by ste ísť spať, profesor.“

Prikývol. Hermiona vstala a pobrala sa do spálne. Tej noci, než zaspala, zmáčalo vankúšovú obliečky množstvo jej sĺz. 

Pokračovanie nabudúce...