Posledné slovo - Kapitola štvrtá

Posledné slovo

od Kalina Lea

preklad kapi

Kapitola štvrtá (4/6)

Vianoce prišli a odišli a Marcus i ja sme prežili návštevu u rodičov toho druhého. Hoci návštevy dopadli výborne bola som rada, že netrvali ani o minútu dlhšie. Keď sme konečne prišli domov mali sme požehnanie rodičov, aby sa náš vzťah posunul na „ďalší level“, čo znamenalo, že sme väčšinu rán už s Krivonožkom neraňajkovali sami dvaja. Niekedy ma však napadali nepríjemne vtieravé myšlienky, že sa s Marcusom nebavíme o ničom inom, len o práci, ale vždy som ich zahnala, keď som si prešla svoj mentálny zoznam:

Múdry. Sedí.

Atraktívny. Sedí

Vychádza s mojimi priateľmi a rodičmi. Sedí.

K týmto trom hlavným bodom som mohla pripočítať, že mu nevadí, že celý deň behám s brkom v neupravených vlasoch a že som tak trochu šialená žienka domáca, ktorá umyje jeho pohárik ešte predtým, než z neho dopije. Nie, s Marcusom som mohla byť sama sebou a napriek tomu ma mal rád. Bolo to pohodlné.

Lenže koncom januára som sa začala cítiť previnilo, že som Marcusovi nepovedala o mojom záhadnom emailovom kamarátovi. M.E. a ja sme si vymieňali emaily denne, teda v pracovné dni, a povedala som mu veci, ktoré som nepovedala nikomu inému. Väčšinou to boli maličkosti a on sa mi často smial, ale boli to presne tie veci, o ktorých sme sa s Marcusom nikdy nerozprávali. Takže som sa cítila akoby som robila niečo čo by som nemala. Medzi mnou a M.E. samozrejme nikdy nič nebolo. Vedel o Marcusovi od prvého dňa a nikdy ani len písmenkom nenaznačil nič nevhodné, ale aj tak medzi nami bolo niečo intímne čo som doteraz s nikým nezažila. Bola to intímnosť vybudovaná na nepodstatných detailoch z nášho súkromia, nič závažné. Vedela som napríklad, že ako dieťa trávil prázdniny na pobreží, že neznáša brokolicu v akejkoľvek forme. On zas vedel, že mám slabosť pre zmrzlinu s čokoládovými keksami s kúskami čokolády a že po stresujúcom dni si rada vychutnám hodiny trvajúci kúpeľ.

Pre: me.uk

Od: sparky.uk

Dátum: 22.01.2004

Predmet: Čarodejník z krajiny Oz

Videl si muklovský film „Čarodejník z krajiny Oz“? Som muklovského pôvodu a ako dieťa som ho pozerala každý rok a vždy ma k smrti desila Zlá čarodejnica západu s dlhými nechtami ako pazúrmi a jej škrekom a bandou lietajúcich opíc. Mamka ma zvykla celý film držať za ruku. Tak si predstav, že včera to dávali v telke a ja som si kúsok pozrela a celý čas som sa smiala, nedokážem uveriť, že som si kedysi myslela, že čarodejnice sú skutočne také. Nutno dodať, že už sa vôbec nebojím. Ba práve naopak, keby ma napadla banda lietajúcich opíc premenila by som ich na myši a nakŕmila nimi môjho kocúra.

Keď už píšem o domácich miláčikoch máš nejakého, doteraz ma nenapadlo sa opýtať.

Pre: sparky.uk

Od: me.uk

Dátum: 22.01.2004

Predmet: RE: Čarodejník z krajiny Oz

Nie, nevidel som film „Čarodejník z krajiny Oz“. Vyrastal som v čarodejníckej rodine a nemusel som chodiť do kina, aby som videl pohybujúce sa obrázky. Avšak počul som o tomto filme a matne si spomínam, že nás o ňom učili aj na Dejinách mágie. Ak sa nemýlim bolo tam ukázaných pekných pár nezmyslov o čarodejníkoch a čarodejniciach. Hoci na druhej strane to čo si písala o „Zlej čarodejnici západu“ mi veľmi pripomína jednu moju kolegyňu, takže ten film má možno bližšie k realite než si pripúšťaš. Každopádne som rád, že máš pripravený „bojový“ plán pre prípad, že by sa lietajúce opice zhmotnili.

K tvojej otázke, nie nemám domáce zviera. Tých pár mačiek, s ktorými prichádzam do kontaktu na pravidelnej báze ma nepresvedčilo, že zabezpečiť si vlastnú bude príjemná skúsenosť. Myslím, že ja by som inklinoval k myšlienke nakŕmiť nimi tie opice a nie naopak.

Takto sme si vymieňali e-maily a informácie o všetkom možnom až som naďalej nemohla predstierať, že neznámy cudzinec nič neznamená. Ako náhle sa mi v e-mailovej schránke objavila správa s jeho adresou nedokázala som potlačiť nadšenie a spravidla som sa usmievala celý čas čo som jeho správu čítala. Niektoré dni sme si vymenili e-maily aj päť či šesťkrát a pomaly každú hodinu som sa pristihla, že odbieham z labáku do kancelárie, len aby som zistila či mi prišiel e-mail. Nie, skutočne sa nedalo tvrdiť, že to nič neznamená. Ale prehltla som vinu a presvedčila samu seba, že je to tak nevinné, že o tom nemusím Marcusovi nič povedať.        

V práci sme konečne dokončili projekt „Počítač“ a všetci s výnimkou Marcusa sa teraz venovali novým výzvam. Bryce a Amy sa pokúšali vyvinúť nový atrament, ktorý by mohol byť začarovaný tak, aby ho mohla vidieť len určená osoba. Joyce a ja sme pracovali na modifikácii komplikovaného zaklínadla neviditeľnosti, aby bolo jednoduchšie a mohol ho používať aj priemerný čarodejník. Toto boli projekty, kvôli ktorým naše oddelenie vzniklo, no po práci na tak náročnom projekte akým bola intranetová sieť na Ministerstve, sa mi zdali nudné a už som sa nedokázala z práce tešiť tak ako kedysi.

Niekedy uprostred apríla, keď som sa úmorne brodila každodennou rutinou pracovného života, som dostala sovu od profesora Brumbála. (Evidentne patril k skupine čarodejníckej populácie, ktorá nepresedlala na e-maily. Akosi ma to neprekvapilo.)

Drahá slečna Grangerová,

Zatiaľ to ešte nie je verejne známe, ale profesor Kratiknot mi oznámil, že na konci školského roku odíde do dôchodku. Píšem Vám, aby som zistil či by ste mala záujem o jeho uvoľnené miesto. Som si vedomý, že na Ministerstve ste si vybudovala skvelé meno a sľubnú kariéru a plne pochopím ak sa rozhodne moju ponuku odmietnuť. Napriek tomu Vás prosím, aby ste o tom porozmýšľala a ak by ste mali záujem, veľmi rád Vás privítam v Bradaviciach, aby sme mohli všetko podrobne prediskutovať.

S pozdravom,

Albus Brumbál

Riaditeľ, Bradavice, Stredná škola čarodejnícka

Prečítala som si pergamen dvakrát, keď som si uvedomila, že sa mi trasú ruky a tak som ho položila na stôl. Profesorka....Profesorka v Bradaviciach. Nikdy som o tom ani len neuvažovala, hlavne preto, že sa mi zdalo, že súčasný profesori tam budú snáď navždy. Dokonca aj Obrana proti čiernej mágii mala už celé roky stáleho profesora. Archibalda Callahana, bývalého bystrozora, ktorý začal učiť tesne pred vojnou.

Ale učiť Čarovanie v Bradaviciach...

Myšlienky mi vírili hlavou a ja som sa opäť videla v mojej milovanej knižnici, videla som malých prváčikov ako sa podľa môjho vzoru učia správne pohnúť prútikom. Videla som hrad, mohutnú a hrdú stavbu zo starobylých kameňov, s duchmi, obrazmi a pohybujúcimi sa schodiskami. A hoci som už bola preč z Bradavíc celé roky, tá sentimentálnejšia časť môjho ja stále považovala Bradavice za svoj domov.

Ale...

Zoznam tých „ale“ bol poriadne dlhý. Počnúc mojou prácou. Ministerstvo mi umožnilo vytvoriť si vlastné oddelenie. Mohla som po tom všetkom len tak odísť? A čo moji ľudia – tí ktorých som najala a pracovala s nimi roky? A samozrejme Marcus. Milovala som Marcusa, či nie? Všetko to boli vážne dôvody, aby som ostala. Tiež Harry a Ron, hoci som ich aj tak nevídala príliš často. Ale v Londýne som mala priateľov – ľudí v mojom veku.

Bradavice boli v tomto ohľade pomerne od ruky. Ochranné bariéry nedovoľovali človeku premiestňovať sa kedy si zmyslel. Čiže budem tam len v spoločnosti profesorov, ktorí sú tam už celé roky či desaťročia a študentmi, ktorí nemôžu byť mojimi priateľmi nech ich budem mať akokoľvek rada.      

Rozhodla som sa, že pošlem profesorovi Brumbálovi sovu a odmietnem jeho ponuku, ale o hodinu neskôr som sa predsa len rozhodla, že si ho vypočujem. Takto to pokračovalo celý deň a ja som každých desať minút bola rozhodnutá pre niečo iné až ma napokon Bryce vykopol z laboratória. „Poďme Sparky maž odtiaľto. Dnes si chodiaca pohroma.“

Mal pravdu. Dnes som urobila viac idiotských chýb ako počas celej mojej doterajšej kariéry. Radšej som sa ukryla v kancelárii, otvorila si e-mail a požiadala o nezávislý názor.

Pre: me.uk

Od: sparky.uk

Dátum: 09.04.2004

Predmet: Potrebujem radu....

Potrebujem radu a vážne neviem na koho iného sa mám obrátiť. Je dosť komplikované pýtať sa aj teba, teda bez toho aby som neporušila zásadu anonymity, na ktorej sme sa dohodli. Nuž pokúsim sa o to, pretože skutočne potrebujem nezávislý názor.

Tak v skratke, situácia je nasledovná: V súčasnosti mám skvelú prácu. Obzvlášť skvelú, keď vezmem do úvahy môj vek a skúsenosti. Na Ministerstve mám pred sebou sľubnú kariéru. Lenže dostala som zaujímavú pracovnú ponuku, ktorá ma láka z viacerých dôvodov, ale väčšina z nich je skôr sentimentálna ako praktická. Vrátila by som sa na miesto, na ktoré s láskou spomínam a nech už akokoľvek oceňujem svoju pozíciu na Ministerstve určite nemôžem povedať, že by som naň myslela so zasneným výrazom v očiach. Je to skrátka práca. Tamto miesto bolo niečo viac. Viem, že som ti toho nepovedala veľa, ale čo si myslíš? Mala by som vôbec uvažovať o odchode z Ministerstva? Bude to znamenať, že opustím veľa kamarátov a tiež svojho frajera. Toto je hlavný dôvod prečo sa nepýtam jeho. Viem, že bude nešťastný keď sa dozvie, že o tejto ponuke čo i len uvažujem. Začínam bľabotať a tak ti radšej tento e-mail pošlem. Ocením tvoju radu a dúfam, že mi nejakú pošleš.

Trvalo zhruba hodinu, kým som dostala odpoveď.  

Pre: sparky.uk

Od: me.uk

Dátum: 09.04.2004

Predmet: RE: Potrebujem radu....

Hmmm. Sentimentálne vs. Praktické....a ty sa pýtaš mňa?

Za normálnych okolností sa vyhýbam sentimentálnym rozhodnutiam ako čert krížu, čo si si určite sama všimla. Ale tvoj e-mail ma donútil priznať si, že rozhodnutie o mojom zotrvaní v súčasnom zamestnaní som urobil čisto na základe sentimentálnych dôvodov. Pred niekoľkými rokmi – na konci vojny, aby som bol presný – dôvody pre ktoré som zotrvával vo svojej práci zanikli a ja som bol prvýkrát po dlhých rokoch voľný a mohol som si robiť čo som len chcel. Ak mi odpustíš trošku neskromnosti, som kvalifikovaný na množstvo pracovných pozícií, ktoré sú oveľa lukratívnejšie a lepšie platené ako tá súčasná. Avšak rozhodol som sa zotrvať v práci, ktorú som robil, nie preto, že som na tú pozíciu najvhodnejší, ale preto, že v mojom živote boli chvíle, keď som sa nemal na koho obrátiť a moji kolegovia ma prijali, podporovali a tolerovali aj keď moje správanie bolo príšerné. V krátkosti, stali sa mojou rodinou (odpusť mi tento choro znejúci sentimentálny žvást). Keďže som nemal inú rodinu rozhodol som sa ostať.

Naše situácie sú však odlišné. Ty tam máš rodinu a priateľov a ak som správne pochopil ak prijmeš novú prácu tak ich opustíš. Vyzerá, že sa budeš musieť rozhodnúť podľa svojich osobných preferencií a to je niečo čo poznáš len ty. Poradím ti však, zisti si všetko čo sa dá o novej práci a potom sa rozhodni.

Nemyslím si, že som ti veľmi pomohol, ale želám ti veľa šťastia pri rozhodovaní.

Prečítala som si e-mail a vtedy mi to došlo.

Vedela som, ale odmietala som si to priznať – vzala som mentálnu lopatu a zahrabala to hlboko v mysli a tam to ostalo pekne schované možno od samotného začiatku. Moja zradná myseľ vytvorila jasný obraz môjho tajného e-mailového priateľa. Je zaujímavé ako si dokážete niekoho predstaviť, len na základe toho čo vám napíše. Predstavovala som si muža o niečo staršieho ako som ja, beztváreho byrokrata, ktorý pracuje v kancelárii na Ministerstve. Začalo to predpokladom, že neznámy pracuje niekde na Ministerstve, pokračovalo to farbistou korešpondenciou, ktorá ovplyvňovala spôsob akým som čítala každý nový e-mail a interpretovala náhodné zmienky v snahe odhaliť jeho identitu. Ale nedokázala som si spojiť byrokrata z mojej predstavy a muža osiroteného samotným životom, ktorý sa nemal kam inam obrátiť a ktorý považuje nejaké oddelenie na Ministerstve za svoju „rodinu“. Bolo to možné, ale nanajvýš nepravdepodobné.        

Uvedomila som si, že celá jeho správa naznačuje, že pracujeme na iných miestach a vonkoncom nie v jednej budove. “Ty tam máš rodinu a priateľov...“ napísal. “Rozhodol som sa ostať...“ V celej správe nebolo vlastne nič čo by ho prezradilo, ale v hlave sa mi rozozvučal alarm a zrazu mi všetky vodítka dávali perfektný zmysel.

Ako som si znova čítala správu, hlas v mojej hlave znel inak, no predsa povedomo. Bol to hlas, ktorý mi kedysi pripadal zlovestný, ktorý ma nazýval hlúpym dievčaťom, ktorý bol ku mne krutý a ešte krutejší k mojim priateľom. Hlas v mojej hlave bol tichý a zamatovo jemný ako vždy, ale dnes už sa mi nezdalo, že je zlovestný. Práve naopak bol intímny, hrejivý a hladil ako ten najjemnejší dotyk. Beztvarý byrokrat kamsi zmizol a nahradil ho vysoký muž s nažltnutou pleťou, vyziabnutou tvárou a iskrivo čiernymi očami. Mala by som byť vydesená, vzhľadom na roky skúseností, ktoré som mala s týmto mužom, ale mesiace e-mailov mi pomohli ho lepšie pochopiť a tak som nebola vystrašená, cítila som sympatiu....a niečo viac.

Nie.

To predsa nie je možné. Nikto by nemal čeliť toľkej realite v inak celkom normálnom pracovnom dni. Nebolo možné, aby som.....cítila niečo k Severusovi Snapovi, môjmu nenávidenému Majstrovi elixírov.

Majster elixírov.

M.E.

Do riti.

Skutočne som korunovaný debil. Prvý e-mail od M.E. som dostala deň predtým, než som zistila, že Bradavice sú on-line. Ako je možné, že ma ani len nenapadlo, že môj e-mailový priateľ môže byť práve odtiaľ?! Alebo ma to napadlo a jednoducho som to ignorovala?   

Ale k veci, teraz som už síce mala jasno v tom s kým si píšem, hoci to zistenie nebolo z tých príjemných, ale čo teraz s tým?

Pre: me.uk

Od: sparky.uk

Dátum: 09.04.2004

Predmet: Vďaka

Ďakujem za odpoveď. Bola oveľa adresnejšia ako si vôbec dokážeš predstaviť. Mám v pláne riadiť sa tvojou radou a už som si aj dohodla stretnutie s mužom, ktorý mi ponúka prácu. Samozrejme ti napíšem ako som sa rozhodla, ale momentálne som oveľa viac naklonená sentimentálnemu rozhodnutiu.

Poslala som správu a zamerala som svoju myseľ na nový problém. Zajtra som si vzala voľno, aby som sa mohla porozprávať s Brumbálom, čiže dnes som o tom musela povedať Marcusovi. Na tento rozhovor som sa teda netešila.

V tú noc sme spolu večerali u mňa v byte, ktorý sa v poslednej dome stal „našim“ bytom vzhľadom na čas, ktorý tu Marcus trávil. Až keď sme jedli dezert som nazbierala odvahu a načala obávanú tému, ale snažila som sa, aby to znelo nenútene.

„Dnes som dostala sovu od riaditeľa Brumbála.“

„Vážne? Má problémy s počítačmi?“

Uškrnula som sa. „Netuším. Nezmienil sa o tom, že by nejaké mal. Pochybujem, že ich používa natoľko, aby na nejaký prišiel.“

 „Asi máš pravdu. Skrátka nenaučíš starého psa novým trikom či ako sa to hovorí.“

„Nemyslím si, že je vhodné nazývať riaditeľa Bradavíc starým psom.“ No pri tejto myšlienke som sa musela pousmiať.

„Nuž do očí by som mu to nepovedal,“ súhlasil Marcus. „Tak čo chcel?“

„Uhm, ponúkol mi prácu.“

„Vážne? Tak to je pocta. Akú prácu?“

„Profesorský post, konkrétne Čarovanie. Profesor Kratiknot ide do penzie.“

„Wow. Ťažko si Bradavice predstaviť bez neho. Bol tam čo si pamätám,“ podotkol Marcus. „Odmietla si ho dúfam jemne?“

„Ehm, vlastne som ho neodmietla. Zajtra sa máme stretnúť, aby mi povedal viac o práci.“

Marcus na mňa neveriacky zízal a pomaly odložil misku so zmrzlinou. „Dúfam, že žartuješ.“

Podvihla som obočie. „Nie,“ odvetila som pomaly. „Vôbec nežartujem. Máš pocit, že žartujem?“

„Hermiona.“ Marcus prevrátil očami a ja som mala na sekundu neodbytné želanie mu ich vyškriabať. Bola som nazúrená a ani som nevedela prečo. Áno Marcus bol sebestredný hňup, ale nepovedal nič čo som si sama nemyslela, keď som si prečítala riaditeľov list. Zahrabať sa v Bradaviciach bude po stránke kariéry samovražda, to som si dobre uvedomovala. Bolo to však moje rozhodnutie a akosi som v poslednej dobe robila čím ďalej tým menej samostatných rozhodnutí. Zrazu mi neuveriteľne vadila Marcusova zubná kefka v mojej kúpeľni a jeho habity v mojej skrini. Kedy sa to stalo? Dohodli sme sa na niečom alebo sa to skrátka stalo len preto, že sme obaja predpokladali, že to bude vhodné vzhľadom na smerovanie nášho vzťahu? Nech už to bolo akokoľvek, práve teraz sa to nezdalo správe. Ani len omylom.

Keď som znovu prehovorila môj tón bol vražedný. „Marcus nehovor som mnou ako s päťročným deckom, ktoré nie je schopné robiť samostatné rozhodnutia. Jednoducho zistím viac o riaditeľovej ponuke. Keď budem mať potrebné fakty tak sa rozhodnem.“

„Ty sa rozhodneš,“ zavrčal. „A čo ja? Mám právo sa k tomu vyjadriť?“

„Predpokladala som, že budeš chcieť to čo ma urobí šťastnou.“ Dobre toto bola možno mierna podpásovka, ale mohol to očakávať.

„Nie, keď to znamená, že sa presťahuješ do Škótska! Alebo si na tento detail zabudla?“

„Nie Marcus,“ odvrkla som. „Hoci v tvojich očiach som momentálne dokonalý imbecil, pamätám si, že Bradavice sú v Škótsku. Ty si však evidentne zabudol, že sme čarodejníci. Premiestniť sa do Bradavíc trvá asi tak päť sekúnd. Tváriš sa akoby som chcela, aby si tam chodil pešo.“

„Ale no tak Hermiona! Ani ty neveríš, že sa tým nič nezmení. Napadlo ťa niekedy prečo ani jeden člen zboru nie je zadaný? Nemyslíš si, že je na to dobrý dôvod? Strávil som tam jeden týždeň minulý rok v novembri a myslel som, že tam nudou zošaliem. Najmladší človek mimo študentov je Snape a s ním nebudeš tráviť čas ani keby peklo zamrzlo.“

Nuž tak toto ťalo do živého bez toho, aby to Marcus tušil. Niežeby som to bola ochotná priznať. Priznať to by viedlo k.....tomu priznať všetko. A priznať „všetko“ som zatiaľ nedokázala ani sama pred sebou. Neexistoval spôsob ako vysvetliť Marcusovi, že práve Severus Snape je jeden z najdôležitejších dôvodov prečo idem zajtra do Bradavíc. Isteže chcela som sa dozvedieť o práci, ale tiež som chcela zistiť či ľahkosť s akou si so Snapom vymieňame e-maily sa prenesie aj do komunikácie zoči-voči.

„Marcus, je bezpredmetné baviť sa o tom teraz. Ešte som sa s profesorom Brumbálom ani nestretla.“ Snažila som sa znieť upokojujúco, ale evidentne to nefungovalo.

“Tebe preskočilo,“ zúril. „Odísť z Ministerstva do Bradavíc bude najväčšou chybou tvojho života. Si blázon, keď to čo i len na sekundu zvažuješ.“

Sú veci, ktoré by mi nikto, opakujem nikto, nemal povedať. Nazvať ma „bláznom“ definitívne patrí do tejto kategórie. Marcus to nemohol samozrejme vedieť, pretože Marcus ma v skutočnosti nepozná. Zrazu to bolo jasné. Bola som taká naštvaná, že som horko ťažko dokázala sformulovať vetu a môj hlas bol len o niečo hlasnejší než šepot. „Nazval si ma bláznom?“

„Vieš ako som to myslel Hermiona. Samozrejme, že nie si blázon. Len skrátka nechápem, prečo by si o tom mala uvažovať.“

„Marcus myslím, že toto nebude fungovať,“ prehovorila som pomaly.

„O čom rozprávaš?“

Rukou som opísala kruh, ktorý obsiahol jeho a takmer všetko v byte. „O všetkom. O nás.“

„Ty sa kvôli tomuto so mnou rozídeš? Hermiona to...“ Odmlčal sa práve včas. Evidentne si vzal ponaučenie, že nazývať ma menami je životu škodlivé. Napriek tomu mi bolo jasné čo chcel povedať. Takže teraz som bola blázon a šialenec.

„Dovoľ nech sa ťa na niečo opýtam. Aká je moja obľúbená farba?“

„Čože?“

„Aká je moja vysnívaná dovolenka? Čo mi mamka varila každý rok na moje narodeniny? Ako som si zlomila ruku, keď som mala sedem rokov?“

Marcus vyzeral akoby ma chcel zdrapiť a odvliecť k Sv. Mungovi. „Ako to mám vedieť? Nikdy si mi o tom nehovorila!“

„Nikdy ťa nič z toho nezaujímalo,“ odvetila som smutne. „Vždy sa bavíme len o počítačoch,  práci a....nuž to je tak asi všetko.“

 „Tomu sa hovorí spoločné záujmy, Hermiona. Väčšina ľudí to považuje za pozitívum.“

„Prepáč, ale mne to nestačí.“

„Neverím, že to myslíš vážne.“ Vyzeral zarazene a trochu nahnevane, ale nie ako muž so zlomeným srdcom. Ja som teda nemala zlomené srdce, na sto percent. Práve to ma viac než čokoľvek iné presvedčilo, že robím správnu vec.

„Myslím to vážne,“ odpovedala som. „Myslím, že by si mal ísť.“

Zatváril sa akoby zahryzol do citróna. „A čo práca?“

„Čo by s ňou malo byť?“

„Si moja šéfka. Znamená to, že ma vyhodíš?“

Onemela som. Zamrzla. To si vážne myslí, že by som...? „Neverím, že čo i len naznačuješ niečo podobné. Ty ma skutočne nepoznáš, však?“

„Evidentne nie,“ zahučal. „Evidentne ťa vôbec nepoznám.“

Začal si po byte zbierať svoje veci, pobiehal sem a tam až nakoniec bez jediného slova odišiel a treskol za sebou dverami.

Sedela som na pohovke a užívala som si ticho, ktoré v prázdnom byte nastalo. Zbadala som na stole vázu a v nej ružovú ružu, ktorú mi Marcus doniesol asi pred dvoma dňami. Bola mierne zvädnutá, čo mi vzhľadom na okolnosti prišlo celkom príhodné. Niečo mi však na nej nesedelo. Mávla som prútikom a o sekundu neskôr bola vo váze mierne zvädnutá čierna ruža.

Tak. Toto bolo omnoho lepšie.

Usmiala som sa nad svojou detinskosťou a pobrala som sa do kúpeľne pripraviť si kúpeľ. Dnešný stresu plný deň si ho vyžadoval. Keď som sa ponorila do voňavej peny jediné na čo som dokázala myslieť bola zajtrajšia návšteva Bradavíc.

Pokračovanie nabudúce