Cesty osudu - Kapitola druhá

Cesty osudu

od Chiimeriical

preklad kapi

Dnešné ráno bolo iné ako ostatné, pretože dnes s ňou Harry a Ron prehovorili počas raňajok viac než päť slov. Navonok medzi nimi nenastali síce žiadne problémy, ale bolo do očí bijúce, že zrazu je všetko inak. Zatiaľ čo Hermiona sa stiahla do seba, ako určitý spôsob obrany, chlapci hľadali útechu vonku. Pod holým nebom na famfrpálovom ihrisku. Tieto dva veľmi odlišné spôsoby „uzdravovania“ ich priateľstvu nepomohli a hoci Hermiona rozumela, že neurobila nič za čo by si zaslúžila nevôľu svojich priateľov, stále sa cítila zradená, že sa posunuli vpred bez nej.    

Dnešná komunikácia bola príjemná. Zaželali jej dobré ráno a ona im ticho odvetila. Opýtali sa jej ako sa jej darí pri štúdiu. Odvetila, že je to síce ťažké, ale zvládnuteľné. Potom, z ničoho nič sa jej Ron opýtal prečo trvá na nosení okuliarov, keď existujú na trhu elixíry, ktoré jej zrak za pár sekúnd napravia. Zadívala sa do Harryho očí za sklami okuliarov, akoby jej niekto  s rovnakým problémom, ako má ona, mohol pomôcť s odpoveďou. Ale jediné čo videla v zelených zreničkách bola úcta k otcovi a túžba čo najviac sa na neho podobať. A tak len zvesela odvetila, že okuliare iba posilňujú jej intelektuálnu auru a vrátila sa späť k raňajkám.

Neskôr tej noci držala, v roztrasených rukách, Elixír na korekciu zraku, ale nedokázala sa prinútiť ho vypiť. Myslela na Remusa. Myslela na Tonksovú. Myslela na Brumbála, na Moodyho, dokonca aj na Hedvigu, myslela na všetkých, ktorí zomreli a ona nedokázala urobiť nič, aby ich zachránila.

Nie, okuliare skrátka zostanú, pretože keď výsledkom vojny mal byť jej pokazený zrak a nič horšie, ona nemala právo to nejako meniť. Vlastne mala pocit, že si to zaslúži.

Elixír, rovnako ako liečivá masť, zostali naďalej uložené v šuplíku.

oooOOOooo

Uvedomila si, že ubehol mesiac možno dva. Harry a Ron s ňou väčšinu rán podebatovali a ona sama sa pomaly učila povedať denne viac než tridsať slov. Dnes ránu ju čakala hodina elixírov a po takmer uvoľnenej debate so šiestačkou z Nebelvíru, ktorá sedela vedľa nej, sa vydala do žalárov skoro s radosťou, hrdá na svoj osobný pokrok.      

Hodina bola asi v polovici, keď si konečne uvedomila, že pálčivý tlak kdesi vzadu jej mysle je vlastne otázka, ktorú by chcela položiť. Prekvapením sa jej rozšírili zreničky. Chcela položiť otázku – opäť bola zvedavá – tento poznatok bol pre ňu tak nový a šokujúci, že skoro zalapala po dychu. V duchu skúmala svoju dávno stratenú a teraz novo objavenú zvedavosť z každej strany a ponáhľala sa do prednej časti učebne. Nevenovala pozornosť svojmu okoliu a tak si nevšimla malý, bublajúci kotlík pri nohách stole, za ktorým sedel Snape a opravoval eseje. Otázku už mala na špičke jazyka, keď k jej ušiam doľahol rachot kovu gúľajúceho sa po kameni a špľachot rozliatej tekutiny. Otázka - tá úžasná, nádherná vec – jej odumrela na perách a kým stihla sformulovať ospravedlnenie, stála zoči-voči rozzúrenému Snapovi.

„Vy hlupaňa, máte vôbec predstavu, čo ste práve zničila? Varil som ten elixír mesiace. Prísady, ktoré som v tom elixíre použil sú nepredstaviteľne drahé, ale to je nič v porovnaní s množstvom času, ktorý som ja osobne vynaložil na jeho výrobu,“ zasyčal cez zaťaté zuby. Napriek spôsobu akým hovoril, boli jeho slová jasné, zreteľné a dostatočne hlasné, aby ich počula celá trieda. „A to vás volajú najbystrejšou čarodejnicou generácie? Dobrotivý Merlin, nik by vás nemal nazývať čarodejnicou a nieto ešte najbystrejšou pri vašej nemotornosti a pomalých reflexoch. Ešte nik takto úplne a dokonale nezničil moju prácu.“

Jeho hlas predtým syčivý a hrozivý poklesol nižšie a nabral škrípavú kvalitu, ktorá jej vnútornosti zmenila na roztrasené želé. „Posaďte sa slečna Grangerová, než spravím niečo čo budem ľutovať.“

Nedokázala ho poslúchnuť. Jej nohy, zradcovia akýsi, boli prirastené k podlahe. Počas jeho tirády nedokázala zo seba vydať ani slabiku. A keď jeho hlas utíchol, v triede vládlo, ak to bolo vôbec možné, ešte hrobovejšie ticho.   

Nevedela čo má robiť. Oči, za sklami okuliarov, mala šokom rozšírené, pery sa jej mierne chveli, ale jej nohy naďalej odmietali poslušnosť. Akoby ju nútili ostať na mieste a brániť sa, hoci zvyšok jej tela chcel utiecť. Snape, ako sa zdalo, tiež zamrzol na svojom mieste. V tvári mal nečitateľný výraz. 

Hermionine oči sa pomaličky zaostrili na jeho postavu. Premerala si ho od čiernych topánok až po rovnako čierne oči, v ktorých sa zračila podivná pasivita. (Ron jej neskôr povedala, že to vyzeralo akoby ho hodnotila. Takmer sa prepadla hanbou.) Prekvapivo, vyzývavý výraz, ktorý v jeho očiach očakávala, absentoval.

A zrazu ju to nahnevalo. Nevedela čo presne to spôsobilo, ale pri Merlinovi, absolútne ju to rozzúrilo. Bolo by klišé tvrdiť, že niečo v nej sa zlomilo, pretože popravde necítila nič fyzické – teda okrem dotyku vlnenej látky uniformy na pokožke a chladu, ktorý neodmysliteľne patril k žalárom. Ale niečo v jej vnútri zapadlo na správe miesto a zrazu na ničom nezáležalo okrem jedinej veci. A to vynaložiť všetku energiu na nenávisť voči Snapovi.

Líca jej zahoreli červeňou. Plecia sa samovoľne narovnali a brada sa pyšne zdvihla. Prisahala by, že sa práve teraz cíti lepšie než počas predchádzajúcich mesiacov.

„Ste k tomu ešte aj hluchá?“ zavrčal Snape, ale jeho nohy urobili malý krôčik vzad, keď Hermiona hrdo vystrčila bradu.

Hermiona sa uškrnula, užívajúc si ten pocit. Nenávisť voči tomuto mužovi jej pripadala tak správna. „Nie pane. Samozrejme, že nie.“

Sledoval ju prižmúrenými očami. „Tak prečo potom máte problém uposlúchnuť priamy príkaz? Povedal som, aby ste si sadli, ale...“ Odmlčal sa, ale jeho oči doplnili nevyrieknuté „stále tu stojíte, vy hlupaňa“.    

Hermiona sa pokúsila potlačiť úškrn, podľa Snapovho mračenia nebola veľmi úspešná. „Ospravedlňujem sa pane. Chvíľu mi trvalo spracovať celý váš monológ. Isteže sa hneď posadím.“ Prudko sa zvrtla na päte, čo za daných okolností bolo zjavné gesto neúcty. Potešená svojim malým víťazstvom, že mala posledné slovo sa pobrala do lavice. Ani profesorov pohľad zabodnutý medzi jej lopatky jej nedokázal pokaziť radosť.

oooOOOooo

Keď hodina skončila a Snape ich so šomraním prepustil, Hermiona sa pomaly vydala ku dverám. Nechcela chuť víťazstva pokaziť nejakou detinskou drzosťou. Keď sa za ňou zatvorili dvere musela si ruky násilím vopchať do vreciek, aby ich nevyhodila do vzduchu a nadšene neposkakovala po chodbe.

Bol to tak úžasný nový pocit, že takmer zabudla dýchať. Bola si istá, že presne takto sa cíti človek, ktorému zložia z očí klapky. Príliš dlho slepo rešpektovala svojich profesorov, vnímala ich ako všemocných posudzovateľov úspechu či neúspechu svojho vzdelania. Už počas jej ranných pobytov v škole sa naučila, že profesorov treba vždy rešpektovať. Boli dospelí. Boli inteligentní. Mali všetky poznatky, ktoré ona tak veľmi túžila získať.

Ale teraz, vďaka Snapovej necitlivosti a nespravodlivosti, vedela, že aj profesori sú len ľudia. Ak toto bolo vytriezvenie, tak chcela, aby nikdy neskončilo.

Ale spolu s nadšením sa dostavil aj hnev, nasmerovaný výhradne voči Snapovi. Nemal právo ju kritizovať, nemal právo spytovať jej magické schopnosti. Ako si mohol dovoliť vypustiť z úst tie kruté slová? Ako si len dovolil vyjadriť svoj mizerný názor takto verejne? 

Čo na tom, že jeho slová presne vystihovali ako sa práve cítila a ako samu seba vnímala. Ona jediná mala právo myslieť si takéto veci. Ona jediná si mohla nahlas vynadať za svoje zlyhania, nemal právo byť k nej tak zúfalo krutý!

Zúrivo kráčala chodbou, jej kroky oťaželi pocitom spravodlivého hnevu. Po prvý krát sa búrka v jej mysli a duši spojila s jej mágiou a mágiou hradu a hoci jej okuliare skĺzli po nose, vplyvom prudkej chôdze, prvý krát od vojny necítila potrebu si ich napraviť.

Konečne videla všetko okolo seba jasne a zreteľne.

Nikto, okrem nej, nebude spytovať jej magický talent a ak si Snape myslí, že má na to právo, len preto, že je profesor. Tak je najvyšší čas, aby dostal lekciu z úcty a rešpektu.

Pokračovanie nabudúce...