Cesty osudu - Kapitola ôsma

13.09.2013 23:03

Cesty osudu

od Chiimeriical

preklad kapi

Tak sa našla, o tri dni neskôr, brodiac sa snehovými závejmi do Bradavíc. Hrad vždy krásny a starobylý pôsobil vo víriacich snehových vločkách ešte magickejšie.      

Minerva McGonagallová, zabalená do flanelu, ju čakala pri ťažkých drevených dverách. Staršia žena Hermionu nahnala do vstupnej chodby a potom Veľkej siene, neustále šomrajúc o nezodpovednosti mladých a treskúcej zime vonku.

„Molly si to ty?“ rozosmial sa pobavene Hermiona, hoci zuby jej drkotali zimou.

Minerva prudko nadvihla obočie a Hermiona sa rozosmiala ešte viac.

„Prepáč Minerva, ale neodolala som,“ povedala Hermiona s úsmevom.

„To je zrejmé,“ sucho skonštatovala Minerva, hoci jej na perách pohrával mierny úsmev, ktorý zmierňoval jej sarkazmus. „Hoci je príjemné ťa opäť vidieť, Hermiona. Nie je mi zrejmý dôvod tvojej návštevy v takejto metelici.“

„Prechádza sem bola príjemná,“ zaklamala Hermiona a konečne sa vplyvom tepla prestala triasť.

McGonagallová podvihla obočie a zadívala sa na očarovaný strop, ktorý jasne ukazoval aké vonku vládne počasie. Zadívala sa na Hermionu a jej pohľad jasne hovoril: Pekný pokus.

„Vážne, nebolo to také hrozné,“ trvala na svojom Hermiona. Dlane sa jej začali potiť. „Chýbal mi hrad a je vždy taký krásny, keď sneží...“

„Vždy ste boli mizerná klamárka,“ ozval sa sarkastický hlas spoza jej chrbta.

Vzduch emigroval z Hermioniných pľúc a ona sa prudko zvrtla, aby sa na neho mohla pozrieť. Tam, v celej svojej čiernej nádhere, stál profesor Snape, v tvári nadutý výraz.  

„Tiež vidím, že stále vám poklesne sánka, keď vás niekto prekvapí. Aké potešujúce.“ Hermionine líca zaliala červeň a s rozpakmi hľadala vhodné slová na odpoveď. Minerva medzitým potichu opustila Veľkú sieň a zatvorila za sebou dvere.

„A vás neopustil zvyk začínať každý rozhovor šokujúco drzým komentárom,“ odvrkla napokon.

Na tvári Majstra elixírov sa na sekundu objavila panika, ale rýchlo ju nahradil tradične nezaujatý výraz. „Nepoznáte to príslovie, že nenaučíš novým kúskom starého špióna?“

Hermiona sa uvoľnila a mierne sa usmiala. „Profesor, odhliadnuc od pár detailov, som rada, že vás vidím.“

„Opatrne Hermiona,“ odpovedal a preklínal sa za to, ako ľahko mu vykĺzlo jej krstné meno. „Nesprávate sa podľa výrokov, ktoré ste mi venovali minulý školský rok.“

Hermiona sa opäť začervenala. „Ja...ja...som to nemyslela....“

„Poviem jej, že je v tom príšerná a napriek tomu si nedá pokoj.“ Ľútostivý úsmev zjemnil črty inak prísnej tváre. „Prestaňte mi klamať, slečna Grangerová. Je až zahanbujúce ako zle vám to ide.“  

„Ďakujem.“

„Ženská bláznivá, neďakujte mi za...“

Hermionin úsmev bol láskavý, otvorený a úprimný. „Za elixír. Apericulos. Ak sa nemýlim. Veľmi ojedinelý.“

Snapov pobledol. Bolo jasné, že nečakal akúkoľvek vďaku, tobôž nie vyjadrenú osobne. „To nestojí za reč, predsa....“

„Ale stojí. Vyjadrujem vám svoju vďaku, pretože je zaslúžená. Vy jeden tvrdohlavec. Tak sa prestaňte sťažovať a prijmite ju s tým vaším typickým úškľabkom.“

Dal si záležať, aby jej venoval jeden extra. Potom len zaškrípal zubami a zašomral. „Nemáte za čo.“

„No, ani to nebolelo, však?“ Bezstarostnosť jej vyhlásenia ho vrátila o rok späť, do tmavej chodby, kde sa mu pri nohách váľali kusy potrhaného pergamenu a pred ním stálo dievča so srdcom na dlani.

Zadíval sa jej do očí. „Bolelo,“ odvetil potichu.

Hermione unikol malý povzdych, ale inak bola ticho.

„Ale teraz to už nebolí,“ dodal. Urobil váhavý krok, potom druhý, tretí až kým nestáli necelý meter od seba. Aj to sa mu zdalo veľa. „Pôjdete so mnou?“

Kým odvetila takmer cítila na jazyku sladkastú chuť déjà-vu. „Samozrejme,“ odpovedala a nasledovala ho von z Veľkej siene.

oooOOOooo

Cestou do žalárov bola situácia trochu napätá, ale nedalo sa to porovnať s posledným razom, keď sa zdalo že kĺžu po ostrí noža. Dnes bola Hermiona nervózna z úplne iného dôvodu. Nemalo to nič spoločné s adrenalínom, ktorý je vyvolaný hnevom.

Rovnako ako vlani, dvere sa zjavili priskoro a miestnosť za nimi bola príjemná a prekvapujúco neutrálna.

„Zdá sa, že vás vždy prekvapí, keď sem vojdete a nenájdete na stenách okovy a mučidlá,“ podotkol sucho. „Časť mňa sa pýta, či nehrám svoju úlohu až príliš dobre.“

Hermiona sa usmiala. „Zvyk je železná košeľa. Jedna moja časť akosi podvedome očakáva verbálne mučenie.“

Snape sa mykol. „Aha.“

Hermiona to okamžite uvádzala na pravú mieru. „Bol to len vtip, pane, skutočne.“ Niežeby titul „pane“ pomohol.

„Posaďte sa,“ povedal stroho.

Tentokrát privítala dotyk mäkkého kresla so šťastným povzdychom. „Mate tie najpohodlnejšie kreslá v akých som sedela.“

Výraz v Snapovej tvári jej napovedal, čo si myslí o takto nepodstatných poznámkach.

„Správne,“ zamumlala. „Pozvali ste ma sem dole. Máte na to predpokladám dôvod, však?“

Snape sa posadil a vyzeral znepokojený. „Priznávam, že sám som prekvapený svojimi činmi.“

Hermiona podvihla obočie.   

„Nuž,“ prstom si pomaly prešiel po brade. „Mohli by ste aj vy niečo povedať?“

„Prečo?“

„Čo prečo...“

„Prečo ten elixír?“ opýtala sa. „Váš list naznačoval, že práve tento elixír bol v kotlíku, ktorý som prevrhla minulý rok, čo znamená.... Och.“ Oči sa jej rozšírili šokom. Doteraz ju vôbec nenapadlo uvažovať o.... „Och! To ste pripravovali pre mňa? Minulý rok?“

Snape len pokrčil plecami. „Ja...“

Skočila mu do reči, horúčkovito sledujúc tok vlastných myšlienok. „Samozrejme, že áno! Videli ste ako sa trápim a chceli ste mi pomôcť!“ Tvár jej rozžiaril široký úsmev. „Vám na mne záležalo.“

Snape nasucho prehltol a Hermiona chcela spraviť niečo šialené, ako vstať a radosťou sa roztancovať.

„Nehnevali ste sa na mňa, nie naozaj. Však?“ pokračovala. „Rozčúlilo vás, že vaša práca vyšla na zmar, to áno, ale ten typ hnevu poznám. Čo sa udialo medzi nami bolo iné. Boli ste,“ odmlčala sa a hľadala správny výraz, „zahanbený. Pretože ste pre mňa robili niečo milé a ja som o to zakopla a to teda doslova. Prečo ste to vlastne varili v triede?“

Snapov hlas zaznel ako plesnutie biča. „Premýšľajte, slečna Grangerová. Pri Merlinovi použite predsa mozog.“

Nemala sa čoho chytiť, teda okrem názvu – Apericulos nebol veľmi používaný. Korene názvu boli zaručene latinské, samozrejme, lenže to bolo v Čarodejníckom svete takmer všetko. Apericulos, aperi...čo to znamená, viem to, musela som to niekde vidieť...oculos. Uškrnula sa.

„Apericulos, zbastardené aperi oculos. Doslovný preklad z latinčiny by znel „otvorené oči“. Takže ste,“ zvraštila obočie a na chvíľu sa zamyslela, „to museli variť všetkým na očiach?“

Snape zafučal. „Existuje nejaký triviálny detail, o ktorom by ste nevedeli?“

Hermiona veselo zažmurkala. „Pochybujem.“

Snape odpovedal jemným podvihnutím kútikov. Niečo ťažké a studené v Hermioninej hrudi sa otvorilo.

„Takže celý minulý rok,“ začala a potom celkom zbledla. „Merlin,“ vydýchla a zatvorila oči.

„Slečna Grangerová?“ preriekol Snape.

„Všetok ten hnev. Tá zlosť a prečo? Pre nič! Absolútne pre nič!“ Otvorila oči a pomaly k nemu vzhliadla. „Bola som taká krava.“

„No, zrovna tak by som to neformuloval...“

„Och, neznášala som vás,“ prehovorila roztraseným hlasom. „Nenávidela som vás, pretože som si myslela, že vaša vendeta je odporná a krutá. A vy ste vlastne boli jediný, komu na mne záležalo natoľko, aby niečo spravil.“ Horko sa zasmiala. „Skvelá práca slečna Všetko- viem – najlepšie. Všetko ide ako po masle, kým si nezačneš domýšľať.“

„Hermiona, pozrite sa na mňa.“

Hlavu, ktorú počas svojej reči zahanbene skláňala, pomalinky zdvihla.

„Bol som krutý,“ povedal Snape. Potom, akoby si chcel dodať odvahy sa zhlboka nadýchol. „Povedal som veci, ktoré som povedať nemal. Bolo to odo mňa nefér.“ Grimasa na tvári prezrádzala, aké zložité je pre neho vyjadriť svoje myšlienky. „Bolelo ma, keď som videl, že sa trestáte za niečo, čo evidentne nebola vaša chyba. A ja, hoci som už dospelý....“ Tentokrát si ťažký povzdych doprial on. „Som sa dopúšťal chýb, ktoré by mali robiť výlučne tínedžeri.“

„Tínedžeri?“ Spýtala sa Hermiona a dych sa jej zasekol v hrdle.

„Zameriavať hnev na objekt svojho záujmu je bežným činom pubertiakov, čo poviete?“ Podvihnuté obočie kontrastovalo s pevne zovretou sánkou a zaťatými zubami, akoby len tie dávali najavo hĺbku jeho priznania. „Bol som na vás nahnevaný, Hermiona, pretože som od vás čakal niečo, na čo ste boli primladá, aby ste mi to mohli poskytnúť.“

Začervenala sa.

„Nie!“ vykríkol, keď videl výraz jej tváre. „Nie, nie to.“ Frustrovane vydýchol. „Chcel som stabilitu.“

Hermiona nakrčila obočie. „Akosi vám nerozumiem.“

„Ja sám tomu sotva rozumiem,“ odpovedal s jemnou iróniou. Potom sa sprudka postavil z kresla a prešiel ku krbovej rímse. Tri dlhé prsty poláskali jej hladký povrch, zatiaľ čo bol k Hermione obrátený chrbtom. „Po vojne bol náš svet roztrhaný na kusy – niektorí boli šťastní, niektorí smútili a niektorí skrátka zošaleli. Ja som nepatril do prvej skupiny,“ povedal a hlas mu znel odmerane. „Ale tiež som nepatril ani do tých ostatných. Bol som izolovaný, áno, očistený zradca bez nádeje na spásu.“ Drsne sa zasmial. „Nie je veľmi čo iné robiť, než rozmýšľať nad svojim osudom a ľutovať sa, keď sa zotavujete v nemocničnej posteli a ste celé dni osamote.“

„To znie príšerne,“ podotkla úprimne.

„Bolo to viac, než som si zaslúžil,“ odvetil a pokrčil plecami.

„To ťažko.“

„Je milé, že to hovoríte.“

„Nie, ja len konštatujem pravdu,“ odpovedala a v jej hlase bol ostrý ako čepeľ meča ukutá z pevnej ocele.

„Navždy levica s láskavým srdcom,“ zašomral si popod nos. Potom akoby si spomenul o čom vlastne hovoril pôvodne. „V skratke, keď som sa vrátil, hľadal som niečo, čokoľvek, čo bolo známe. To...pomáhalo.“ Posledné slovo vypľul ako horkú žlč. „A vy ste mali byť sama sebou. Mali ste byť silná, zvedavá, múdra.“ Slová zneli duto, bez stopy odsúdenia. „Nepripúšťal som si, že by vás vojna mohla ovplyvniť rovnako, ba možno horšie, než všetkých ostatných. Postavil som si vás na akademický piedestál a keď ste z neho spadli, pretože,“ uškrnul sa, „aké šokujúce, slečna Všetko – viem – najlepšie je tiež len človek, bol som rozzúrený.“  

Obrátil sa k nej a chrbtom sa zľahka opieral o krbovú rímsu. „A za to sa musím...“ Jeho charakteristická grimasa naskočila na svoje miesto. „Ospravedlniť.“

Hermiona sa postavila a vykročila k nemu, pomaly, jeden malý krôčik za druhým. „Som na rade profesor.“

V očiach sa mu zračila bolesť. „Severus.“

Nádejou sa jej zachveli pery. „Teda Severus. Som na rade sa ospravedlniť.“ Bola od neho tri kroky, nechávala mu priestor. „Ľutujem, to čo som povedala. A myslím, že aj to čo som spravila.“ Odmlčala sa a naklonila hlavu na stranu akoby rozmýšľala či to myslí vážne. „Áno, rozhodne to ľutujem. Všetky tie hodiny, ktoré som zmeškala...“ smutne potriasla hlavou. „Zbytočne, došľaka.“ Odhrnula si ofinu a skúmavo sa mu zadívala do tváre. Zdal sa byť nespokojný. Nuž. „Ale to nie je dôležité, ani len trochu, však?“ Urobila ďalší váhavý krok, takmer po špičkách, akoby sa koberec pod jej nohami mohol každú chvíľu preboriť ako pritenký ľad. „Dôležité je, že ani jeden z nás si nezaslúžil správanie toho druhého.“ Natiahla opatrne ruku a váhavo ju podržala nad jeho ramenom, než sa odhodlala a dotkla sa ho. „Ospravedlňujem sa Severus. Bola by som veľmi rada, keby sme mohli začať odznova.“

„Začať odznova čo?“ Opýtal sa nevrlo. „To si zopakujeme vzťah profesor a študentka?“

Hermiona pokrútila hlavou a rovnako nevrlo mu odpovedala. „Nie, vy nemožný chlap. Ten tanec, ktorý sme tu obaja predvádzali, hoci sme vedeli, že sme pripravení na to, byť priateľmi a.....“

„Severus sa zamračil. „Priateľmi?“ Vytiahol slovo zo svojich úst akoby ťahal meč zo smrteľnej rany. „A to je všetko?“   

Hermiona od neho o krok ustúpila a zhlboka sa nadýchla. Snape ju obozretne sledoval, vrásky na jeho tvári deklarovali jeho vek a horkú chuť odmietnutia. „Vidím,“ skonštatoval sucho.

„Nevidíte,“ odvetila. Ľavá ruka vkĺzla do vrecka kabátu a víťazoslávne vytiahla zazátkovaný flakónik s elixírom. „Ale v konečnom dôsledku, ja tiež nie.“ Potom venovala posledný pohľad nádherne sfarbenému elixíru, vytiahla zátku a na jeden dúšok ho vypila. Chutil ako chladné ružové lupene.

„Och, to je úžasné,“ vydýchla a zatvorila oči.

„Jeho príprava bola uspokojivá,“ sucho podotkol Snape. „Ale hovorím to iba preto, že počas varenia nik nezakopol o kotlík a nerozlial jeho obsah.“

Otvorila oči a zadívala sa na Majstra elixírov.

Apericulos nebol halucinogénnym elixírom, vlastne, väčšina výrobcov ho prestala vyrábať po prvej várke, pretože jeho účinky boli tak antiklimaktické, že vynaložené úsilie úplne postrádalo zmysel. Po vypití elixíru bol zmenený nielen Hermionin zrak, ale hlavne vnímanie sveta okolo nej.

Nič na Snapovi sa nezmenilo, nebol z neho blonďavý princ, nenarovnal sa mu krivý nos, čierne oči sa nezmenili na žiarivo modré. Zuby zostali krivé a vlasy mastné. Ale to čo cítila – vnímala – z neho bolo tak nové a silné, že ju to takmer zrazilo na kolená. Vyžarovalo z neho nádherné teplo, akási zemitá žiara. Pripomínalo jej to vlnenú deku, ktorá zahreje počas studených nocí. Možno dotyk čerstvo upečeného chleba, ktorý zasýti. Jesenný deň, ktorý je najlepšie stráviť v teplej posteli s dobrou knihou. Tieto teplé pramienky sa jej dotýkali, opatrne ju obkolesili akoby chceli nájsť jej silu i krehkosť. Akceptovať a podporiť to prvé a chrániť a opatrovať to druhé. Zdrojom toho všetkého bol Severus Snape, ktorý sa pokojne opieral o krbovú rímsu a díval sa na ňu akoby ju videl vôbec prvýkrát v živote.  

V mysli pocítila náhlu potrebu, urgujúci hlas, ktorý jej našepkával, že ak sa k nemu rozbehne, tak ju chytí a pevne objíme a ak ona povie tie správne slová, tak ju už nikdy nenechá odísť.

Nakoniec nebola nebelvírčankou bez dôvodu.

Rozbehla sa k nemu a vrhla sa mu okolo krku. „Ty hlúpy, iritujúci, absolútne geniálny čarodejník.“ Slová boli trochu stlmené, nakoľko mala tvár zaborenú do Severusovej hrude. Ten ju okamžite objal a rukami jemne hladil po chrbte. „Ako som si celé tie mesiace mohla myslieť, že ma nenávidíš? A ako som si mohla myslieť, že ja nenávidím teba?“ Pokrútila hlavou a zasmiala sa. „Sme to my dvaja, ale pekný párik idiotov.“

„Evidentne to bol tvoj ostrý jazyk, ktorý si ma získal ako prvý,“ povzdychol si teatrálne, ale pritisol ju k sebe pevnejšie. „Ani len netušíš ako ma bolí to priznať, ale máš pravdu.“

Zaklonila hlavu, aby sa mu mohla pozrieť do tváre. „Tak si na to začni zvykať, budeš to hovoriť často,“ odvetila sebaisto. Potom pokračovala oveľa neistejšie, „Mohla by som...“

Výraz jeho tváre znežnel. „Myslím, že na to sa už pýtať nemusíš.“

Apericulos akoby jeho slová zhmotnil, že takmer mohla vychutnať ich lahodnú chuť na jazyku. „Ach,“ zašepkala. „Vždy som bola dobrá v poslúchaní inštrukcií.“

Pobozkala ho, potom znovu a ešte raz, krv jej pulzovala v žilách ako žeravé rubíny a za viečkami zatvorených očí jej vytryskovali gejzíry bieleho svetla.

Severus lúskol prstami a okuliare jej zmizli z tváre. 

„Nepotrebuješ ich, aby si videla,“ povedal rozhodne.

Pozrela sa mu do očí. „Viem. Všetko jej teraz jasnejšie.“

„Dobre,“ odvetil. „A teraz zavri oči.“

Nezbedne sa na neho usmiala a pobozkala ho.

Oči však nechala otvorené.

Ako sa zdalo s tým poslúchaním inštrukcií to nebude až také ružové.

KONIEC

© Všetky práva vyhradené J.K. Rowling

Tvorba webových stránok zdarmaWebnode