Cesty osudu - Kapitola piata

10.07.2013 00:30

Cesty osudu

od Chiimeriical

preklad kapi

 

Hermiona zvažovala vraždu, ale jej muklovské korene jej bránili vziať prútik a použiť kliatbu Avada Kedavra. Namiesto toho každý jeden Snapov krok ju inšpiroval k novému násiliu – keď dopadla pravá noha na podlahu, jej myseľ našepkávala ovaľ ho po hlave knihou, pri kontakte ľavej nohy s podlahou jej prebehlo mysľou vezmi na neho nôž. Jedna jej časť bola šokovaná násilnou povahou myšlienok, druhá časť si neustále prehrávala v hlave jeho urážky a iba čo jej to dvíhalo žlč.

„Nevlečte sa,“ zahučal podráždene a zahol do chodby smerujúcej do podzemia. Bolo zjavné, že vzdialenosť medzi nimi sa nezväčšila ani o centimeter, ale on skrátka musel byť sarkastický a rýpať do nej.

„Uhm,“ zamrmlala bez záujmu a povšimla si, že trochu spomalil.

„Slečna Grangerová,“ povedal Snape po chvíli ticha.

Rytmus jeho krokov sa spomalil akoby čakal na odpoveď, ale Hermiona necítila ani len najmenšiu potrebu verbálne reagovať.

„Viete prečo ste odo mňa dostali trest?“

Hermionina tvár potemnela, ale naďalej mlčala. Veď on jej to povie bez ohľadu na to či ju to zaujíma alebo nie.

„Nuž?“ Zavrčal podráždene.

Hermiona nechala ticho, aby hovorilo namiesto nej.  

„Odpovedzte mi slečna Grangerová, inak sa začnem cítiť ako Orfeus, keď viedol Eurydiku z podsvetia. (https://sk.wikipedia.org/wiki/Orfeus_%28mytol%C3%B3gia%29) Ako mám vedieť, že ma stále nasledujete, keď neprehovoríte ani slovo?

„Prečo?“ zamrmlala Hermiona nakoniec.

„Ach, tak ona má hlas,“ prehodil sarkasticky a Hermiona mala chuť mu jednu vraziť. „Ak to chcete tak veľmi vedieť, tak preto, že ste nedokončila esej z elixírov v knižnici spolu s ostatnými zadanými úlohami.“

Hermione poklesla sánka. V hlave jej okamžite začali víriť myšlienky, ale stále mala pocit, že niečo dôležité jej uniká. Snape vie, že tento trest je maximálne nespravodlivý. Stačí osloviť ostatných vedúcich fakúlt a bez problémom dosiahnem anulovanie trestu. O čo mu pri Merlinovi ide? Nervózne si okusovala necht a v hlave premietala celú situáciu z každej strany. Jeho rozhodnutie dať jej trest bolo preňho absolútne netypické, hraničilo to takmer s hlúposťou. Aké eso má v rukáve? Čo si....

Oh.

Hermionine pery sa skrútili do nepekného úškľabku. Ty bastard. Mizerný, intrigánsky netopier. Ako sa opovažuješ zneužívať moje mlčanie? Ticho predsa nie je znakom umiernenosti, ty hňup. Po mne teda šliapať nebudeš! To si myslíš, že keď mlčím tak sa nebudem brániť?

Napriek jej narastajúcej zúrivosti si uvedomovala, že jej ďalší krok bude oveľa dôležitejší než všetko čo pre svoje plány spravila doteraz. Ak prehovorí – neochotne, ale vydá nejaký zvuk – tak Snape vyhrá. Ak ho však bude poslušne a v tichosti nasledovať – tak Snape aj tak vyhrá. 

Nuž profesor, vyjasníme si to hneď. Tu a teraz! V očiach sa jej zalesklo skalopevné rozhodnutie.

Prestala ho nasledovať, ozvena jej krokov utíchla. Snape to zaregistroval okamžite a Hermiona ho prekliala za jeho špiónske reflexy – nemala čas si premyslieť svoj plán či akokoľvek zmeniť svoje rozhodnutie. Bez slova natiahla ruku k taške na pleci a začala sa prehrabávať medzi knihami a rôznymi pergamenmi. Rukou chvíľu šmátrala po tom správnom, až ho konečne našla a vytiahla z tašky. Bez slova k nemu natiahla ruku s pergamenom, v očiach vyzývavý výraz.

Snapova ruka okamžite vystrelila a takmer jej pergamen vyšklbol z dlane.

„Čo je to?“ Vyštekol podráždene.

Jedno jej obočie sa pomaly podvihlo, akoby hovorilo, Prečítaj si to, ty idiot.

„Čo je to Grangerová? Odpovedzte mi!“ Zasyčal zúrivo.

Jej úškrn sa prehĺbil a jeho hnev narástol exponenciálne.

„Okamžite mi poviete čo to je, alebo Salazar mi je svedkom, že vám zo života na tejto škole spravím hotové peklo. Hovorte, slečna Grangerová.

„Čítajte,“ odvetila bezstarostne a hoci sa jej vnútro zvieralo pri všetkom tom jede, ktorý z jeho slov takmer odkvapkával, navonok zaujala nonšalantný postoj. „To čo si prečítate, vám všetko vysvetlí.“

Zaškrípal zubami nad jej drzosťou, ale pergamen prudko otvoril. Hermiona sa snažila nemyknúť pri jeho vehemencii.

Snape očami prebehol pergamen, najprv obsah a až potom sa konečne vrátil k názvu, ktorý bol napísaný tučným písmom nad ostatným textom. Negatívne dôsledky predávkovania sa elixírom Félix Felicis, od Hermiony Grangerovej. Majster elixírov pobledol.

„To má byť vtip?“ Zavrčal. „Vyčarovali ste si tento pergamen, keď ste potichu kráčala za mnou?“

Len si odfrkla nad nezmyselnosťou jeho vyhlásenia.

„Zdá sa vám to smiešne, slečna Grangerová? Podivné, že ste jediná kto na tomto vidí niečo vtipné.“ V mihu bol pri nej takže stáli zoči-voči. Teda nie celkom, keďže Hermiona mu siahala len po hruď, bolo potrebné, aby zaklonila hlavu, ak sa mu, pri jeho výške, chcela dívať do rozzúrenej tváre. „Kedy ste to napísali?“

„Noc po tom, čo ste nám to zadali,“ odpovedala a po malej odmlke dodala, „pane.“

Premeral si ju od hlavy k päte a na tvári sa mu objavil nepekný úškrn. Pri zvuku trhajúceho sa papiera, odtrhla pohľad od jeho tváre a zadívala sa dolu. Dve polovice pretrhnutého pergamenu s jej esejou sa pomaly znášali k podlahe.

Šokovane na ne zízala. Myseľ mala absolútne paralyzovanú. „Vy...“

„Tak teraz to príde vtipné aj mne,“ podotkol a ona by prisahala, že počula ako sa jej srdce zlomilo.        

Zhlboka sa nadýchla až vzduch zahvízdal pomedzi jej zuby a zrazu si bola plne vedomá váhy okuliarov na koreni jej nosa, zvuku jeho pokojného dýchania, zažltnutého pergamenu na sivej, kamennej dlážke. Zrazu chodbu preťal zvuk divokého polo – výkriku, polo – zavrčania a až po malej chvíli jej došlo, že ho vydala ona.

„Vy mizerný, hnusný tyran!“ vyhŕkla. Zohla sa k dlážke pre zničenú esej, ale okamžite sa narovnala akoby zasiahnutá bleskom. „Ako sa opovažujete takto ku mne správať? Mne, ktorá som bojovala vo vojne na rovnakej strane ako vy, s rovnakou odvahou a presvedčením? Nespravila som vám nič! Prevrhla som kotlík! Bola to nehoda!“ Vrhla na neho vyčítavý pohľad. „Neurobila som nič...absolútne nič...čím by som si zaslúžila vaše urážky.“ Výraz jej tváre potemnel. „Zaplatím vám za ingrediencie. Prepracujem esej, ktorú ste zničili. Ale nebudem, už nikdy, odpovedať na vaše otázky, ani vám žiadne nebudem klásť. Deň, keď zložím OVCE, nemôže prísť dostatočne rýchlo.“ Úškľabok sformoval jej pery do tenkej červeno-ružovej čiary. „Len dúfam, že vás po skončení školy už nikdy v živote neuvidím,“ dodala nakoniec.

Odmlčala sa jej dych bol prerývaný. Krv jej vrela v žilách, takmer cítila ako pulzuje od jej uší až ku končekom prstov. Bolo príjemné cítiť hnev, oslobodzujúce a očisťujúce, chcela si tento pocit uchovať navždy. Ani Snapov prísny výraz nedokázal zmazať radostný rumenec z jej líc.

Profesor sa zotavil z jej slov rýchlo, ako vždy. Rozum mu našepkával, aby mlčal, ale jeho srdce sa dožadovalo odvety.   

„Vy sebecké, ignorantské dievčisko,“ zasyčal a z jeho očí sršali blesky. „Vaša neúcta bola na tejto škole tolerovaná príliš dlho, ste hlúpa ak si myslíte, že dovolím, aby pokračovala. Okamžite ma budete nasledovať do žalárov a budete vrúcne dúfať, že zabudnem na polovicu urážok, ktoré ste na mňa navrieskala. Vyjadril som sa jasne?“

„Jasné je to,“ odvetila chladne, „že nedokážete rozlíšiť medzi záchvatom hnevu a čistým, spravodlivým rozhorčením. Nie som malé decko. Nesprávajte sa ku mne akoby som ním bola, pane. Rozhodne vás nebudem nasledovať do žalárov. Namiesto toho pôjdem za profesorkou McGonagallovou a požiadam, aby mi vyškrtla Elixíry z rozvrhu. Je zrejmé, že máte niečo proti mne – hanba, po tom všetkom čím sme prešli – a nebudem tolerovať vašu vendetu. Vyhľadám vhodnejšieho tútora na elixíry, moje známky dokážu moje schopnosti.“ Venovala mu ďalší jedovatý pohľad. „Niečo, čo ste vy nikdy neocenili.“

 Definitívnosť jej slov konečne prenikla do jeho mysle. Opustí moju triedu. Už ju nikdy neuvidím. Doštuduje a bude nadobro preč. Nikdy už nebudem počuť jej hlas. Je to cena hodná jedného prevrhnutého kotlíka? Z tváre sa mu vytratila farba. Všetok hnev vyprchal a jeho pohľad bol bezútešný akoby sa díval do budúcnosti, o ktorú nemá záujem. Vyzeral stratený a keby Hermiona nebola tak pohltená hnevom, jedna jej časť by ho určite ľutovala.

„Stačí slečna Grangerová.“ Jeho hlas znel unavene. Natiahol k nej ruku, ale vzápätí zaváhal. Potom sa mu na tvári objavil odhodlaný výraz, dokončil čo začal a opatrne ju chytil za lakeť – jemný dotyk ostro kontrastoval s hnevom, ktorý videla len pred pár minútami. „Poďme si nájsť lepšie miesto na dokončenie nášho rozhovoru. Bradavice sú obrovské, ale zabúdam ako rýchlo sa tu šíria klebety.“ Upreli sa na ňu ónyxovo čierne oči, plné smútku a ona bola zrazu strašne unavená. „Pôjdete so mnou?“

Hermiona zvesila plecia. Dlhovala mu túto láskavosť? Väčšia jej časť to chcela skončiť a utiecť. Zanechať poslednú spomienku plnú hnevu a nenávisti, nech ho ničí a trápi rovnako ako ju trápili jeho slová. Ale zvyšná časť, stále poznačená vojnou, jej navrávala, aby si ho vypočula, kým pretrhá všetky doterajšie väzby. Prikývla a opatrne od neho odtiahla ruku. Snape pomaly vydýchol, ani si neuvedomoval, že zadržiava dych.

Pomaly kráčali do podzemia, ich nesynchronizované kroky boli jediné zvuky v inak tichom hrade. A hoci Hermiona napínala uši ako mohla, nepočula Snapov dych. Celá táto situácia bola viac než znepokojivá.

Keď prišli k dverám jeho pracovne bola Hermionina túžba po úteku oveľa silnejšia ako predtým. Bola na neho nahnevaná, tak ako nikdy v živote a bolo by naivné myslieť si, že akákoľvek debata medzi nimi čokoľvek zmení. Rany, ktoré si spôsobili navzájom boli príliš hlboké a obaja to vedeli. Bolo to evidentné podľa strnulosti jeho tela a podľa grimasy na jej perách. V duchu si pomyslela, že držať jazyk za zubami má rozhodne svoje opodstatnenie.

„Pôjdete ďalej?“ Spýtal sa ticho a na tvári sa mu zračil napätý výraz.

Prikývla a pomaly vošla dovnútra.

Atmosféra tu bola iná. Neboli tu žiadne nádoby s podivným obsahom, veľkolepé stoly ani diabolsky vyzerajúce nástroje. Bola to jednoducho neutrálne vymaľovaná miestnosť s plyšovým kobercom a dvoma obrovskými koženými kreslami. Medzi nimi bol stôl, na ktorom ležali tri knihy a na nich stála čajová šálka. Vyzeralo to tu domácky a útulne. Skrátka ľudsky. Okamžite sa mala na pozore.

„Toto bude rozhovor medzi seberovnými a preto musí byť na neutrálnej pôde,“ povedal a Hermiona sa zdalo, že je na smrť unavený.      

„Seberovnými?“ Opáčila neistá si novým zvratom udalostí.

Bol tak unavený, že sa na ňu ani nezamračil. „Áno,“ odvetil cez zaťaté zuby. Prešiel miestnosťou a zastal pred kreslom. Pomaly, akoby váhavo sa doň usadil. Jedno jeho obočie sa lenivo nadvihlo akoby vravelo, Nuž?

Uposlúchla jeho neverbálny príkaz a posadila sa do koženého kresla. Pri dosadnutí do mäkkej a pohodlnej kože takmer blažene zavzdychala a nechýbalo veľa a bola by sa spokojne schúlila v kresle. Lenže si zaumienila, že sa bude správať dospelo a tak sa niekoľko sekúnd hniezdila kým konečne našla polohu, s ktorou bola spokojná.

„Konečne spokojná?“ opýtal sa s mierne podvihnutým obočím.

„Uhm,  v pohode.“ Zadívala sa mu do tváre. „Prečo som tu?“

Pokračovanie nabudúce...

© Všetky práva vyhradené J.K. Rowling

Tvorba webových stránok zdarmaWebnode