Cesty osudu - Kapitola prvá
Cesty osudu
od Chiimeriical
preklad kapi
Kapitola prvá
Bola by prvou, ktorá by priznala, že nie je taká silná ako sa zdalo. Poznanie svojich nedostatkov, ako sa naučila, bolo neoddeliteľnou súčasťou príliš rýchleho dospenia. Priznanie týchto nedostatkov, ako zistila malo aj benefit a to, že človeka ukotvil v realite. Ale v rámci dozvukov Druhej čarodejníckej vojny mala pocit, že čím menej času strávi v skutočnosti a realite tým lepšie.
Pravda bola tragicky jednoduchá: vojna bola testom a ona prepadla. Nielenže prepadla, ona pohorela na celej čiare. Nedokázala udržať všetkých, ktorých poznala....dopekla všetkých, ktorí boli zainteresovaný....nažive. A čo bolo dôležitejšie, nedokázala zachrániť svet. Ak najbystrejšia čarodejnica generácie (menovite ona) nedokáže zvládnuť tak jednoduchú vec, potom si tento titul vôbec nezaslúži.
Vedela, že niekto by jej mohol povedať, že jej viera, že nechala svet zrútiť sa do záhuby zaváňa sebaľútosťou a domýšľavosťou – niežeby v súčasnej dobe príliš s niekým komunikovala a keď už otvorila ústa aj k inému ako k tichému pozdravu, nikdy by svoje zlyhania nepriznala nahlas – ale cítila, že jej seba obvinenia sú oprávnené.
Ona bola tou, ktorá mala všetkým pomôcť. Vedela, že v tomto príbehu nebola hrdinkou, uvedomovala si, že pravdepodobne nikdy nebude hrdinkou žiadneho príbehu, pretože bola tá múdra a každý vie, že múdri sú vždy v pozadí, ale o pozornosť a rolu hrdinky jej nikdy nešlo. Po čom túžila a čoho sa chcela dožiť, bolo dorásť do svojej prezývky a s radosťou niesť bremeno, vyjadrené slovami „Najbystrejšia čarodejnica svojej generácie“, naložili jej ho na plecia len čo vstúpila do Čarodejníckeho sveta, ale ona nedokázala splniť stanovené očakávania.
A preto Hermiona Grangerová, sama sebou otitulovala „Bývalá najbystrejšia čarodejnica svojej generácie“, vedela, že je najvyšší čas prehodnotiť svoju dôveru v mágiu.
Nebola príliš prekvapená, keď zistila, že jej takmer žiadna neostala.
oooOOOooo
Po tom ako bola posledná bitka najprv stratená a potom vyhraná, Bradavice boli v rýchlosti opravené. Videla v tom zúfalú snahu Ministerstva ukázať, že Čarodejnícky svet sa zotavuje tak rýchlo ako sa len dá. Keď prišiel list, či plánuje opäť nastúpiť do školy vôbec o tom nerozmýšľala. Rýchlo napísala súhlasnú odpoveď a čoskoro už cestovala späť do Bradavíc. Dorazila len niekoľko týždňov po prijatí listu, jej myseľ bola ešte stále otupená.
Keď prechádzala po škole, z jednej triedy do druhej, kde chodila ako dieťa, cítila sa akoby jej chýbala polovica duše, jej kroky boli ťažké, ale telo ľahké. Inštinktívna radosť, ktorú cítila, keď kráčala po starobylých kamenných chodbách sa vyparila. Či to bolo spôsobené pohľadom na ešte stále poničený hrad alebo stratou – nedalo sa to popísať inak – pozitívnej mágie, nemala záujem to zisťovať. Obe potenciálne príčiny ju deprimovali.
Toto však nebola jediná zmena, ktorú prekonala. Lekcie v sebaovládaní, ktoré sa musela naučiť pri zodpovedaní otázok profesorov boli dávno zabudnuté, jednoducho preto, že už viac nedvíhala ruku. Väčšinu času bolo príliš ťažké ruku zdvihnúť. Jej profesori, v súčasnej dobe podľa jej názoru skôr jej spolubojovníci, boli príliš zamestnaní svojim vlastným smútkom, aby to postrehli alebo sa len rozhodli, že diskrétnosť je veľkou súčasťou odvahy a je lepšie byť ticho.
oooOOOooo
Jednu noc, počas druhého týždňa ako to urážlivo (aspoň podľa nej) nazývali profesori „Nápravných tried na OVCE“ sa Hermiona borila s obrovským množstvom predmetov, ktoré si zapísala – zistila, že práca v neskorý večer slúži ako určitá forma pokánia za jej vojnové zlyhania – a po troch hodinách práce si uvedomila niečo dôležité. Ohliadnuc sa späť, požehnaná dnešným perfektným – aj keď neuveriteľne zle načasovaným – pochopením minulosti, mohla Hermiona skonštatovať, že dnes má rovnako veľa školských povinností ako kedysi, ale už to pre ňu nemalo skoro žiadny význam. A ako to už býva pri ohliadnutí sa do minulosti, novo získané poznanie zasadilo jej sužovanému srdcu takmer fatálnu ranu.
Nasledujúcu hodinu tej noci, nespravila už nič, pretože vždy keď vzala do ruky brko, aby začala písať hypotézy o benefitoch používania latinských koreňov slov pri tvorbe kúziel, jej pergamen začali kropiť slzy ešte než stihla napísať čo i len čiarku.
oooOOOooo
Dnes bol pondelok, začiatok nekonečného týždňa. Tupo hľadela na matrac svojej postele, pohľad rozmazaný, ale myseľ bola jasná. Jej rozsiahly rozvrh jej už neprinášal žiadnu radosť či vzrušenie. Vedela totiž celkom presne čo sa bude diať.
Posadí sa. Zašmátra rukou na malom stolíku a nájde okuliare, vezme ich a s povzdychom si ich nasadí, následne si ich poupraví ukazovákom, aby lepšie sedeli na nose. Túto aktivitu spraví počas dňa nespočetne krát, ale to je v poriadku, aspoň zamestná ruky. V jednom zo zrkadiel v dievčenskej kúpeľni sa smutne zadíva na zmeť pomotaných kučier, ktoré má na hlave, ale len nešťastne skonštatuje, že aj tak nie je šanca s tým niečo spraviť. Vytiahne uniformu metodickým pohybom, ale neurobí nič, aby na nej nevisela ako mech zo zemiakov. Potom sa pomaly vydá do Veľkej siene, kde očarovaný strop podivne bliká a sem tam zobrazuje oblohu a sem tam nie. Zje malé raňajky a vezme si zo sebou nejaké ovocie, zabalí si ho do tašky, keby doobeda vyhladla. Potom sa poberie na hodinu. Jej objemná taška sa jej pri každom kroku otiera o nohu. V triede sa posadí a absolútne nikdy nezdvihne ruku. Oči za nelichotivými obrúčkami okuliarov zažmurkajú a neprajníkom možno trochu pripomenú sovu. Jej duch smutne pripomína jej myseľ, kedysi brilantnú teraz poznačenú neistotou a pochybnosťami.
Nik sa jej na nič nepýtal. Sem tam sa jej dostalo nejakého pozdravu na chodbe, ale dosť často ani to nie.
Profesor Snape ju prebehne pohľadom, na perách posmešný úškrn a v tvári vyzývavý výraz.
A ona neurobí nič, aby dokázala svoje vedomosti, pretože nie je slečna- všetko- viem. Už viac nie.
oooOOOooo
Stratila pojem o tom, koľko týždňov ubehlo odkedy znova nastúpila do Bradavíc. Nepamätala si dni podľa ich názvov, ale podľa toho koľko prác musí v noci dokončiť. Takáto existencia jej pripadala vhodná pre niekoho, kto počas vojny tak neuveriteľne zlyhal.
Dnes sú na rada Elixíry pre pokročilých. Táto noc je pre teba Remus, pretože si zomrel stále sa trápiac dôsledkami lykantropie. Predtým než si zomrel si mal byť od tejto kliatby oslobodený. Mala som nájsť liečbu, niečo lepšie než Protivlkodlačí elixír. Mala som spraviť viac.
Práce do hodiny Elixírov pre pokročilých jej spravidla zabrali tak dve hodiny. Ruku jej často sužoval bolestivý kŕč. Pre tieto prípady mala špeciálnu masť, ale nedokázala sa prinútiť ju otvoriť.
Remus na svoju bolesť liečbu nemal, tak prečo by som ja mala mať privilégium, ktoré bolo jemu upreté?“
Nádobka, s nedotknutým obsahom, ostala v šuplíku.
Pokračovanie nabudúce...