Cesty osudu - Kapitola šiesta

Cesty osudu

od Chiimeriical

preklad kapi

„Namiesto trestu, myslím, že bude pre nás lepšie ak sa...porozprávame.“

„Čo tá súťaž vo vrieskaní na chodbe vám nestačila?“ Odfrkla si. „Mne sa zdalo, že sme sa obaja vyjadrili jasne. Ja už dlhšie nebudem vašou študentkou a vy mojim profesorom. Zaplatím vám za zničené prísady a obaja sa pohneme ďalej. Vy k vašim elixírom a ja k svojmu štúdiu.“

„Tento plán je neakceptovateľný.“ Svaly na sánke sa mu napli. „Nesmiete odísť.“

„Ale isteže smiem,“ odvrkla. „A odídem. Ste ku mne odporný a bez príčiny. Možno ostatní študenti vám to znášajú a sú ochotní tolerovať aj horšie správanie, ale vzhľadom na to všetko, čím sme spolu prešli, spolu­­…“ Rezignovane potriasla hlavou. „Ja to nedokážem. Sme druhovia v zbrani profesor, ale vy sa ku mne správate akoby som bola špina pod podrážkami vašich topánok.“      

„Nesprávam sa k vám o nič horšie než sa vy správate sama k sebe. Nemôžete ma trestať za to, že sa k vám správam tak, ako pravdepodobne chcete, aby sa k vám ostatní správali.“ Venoval jej prázdny pohľad. „Neurobil som nič viac, než to čo si podľa vás samej zaslúžite.“

Nahnevane prižmúrila oči. „Nemali ste právo!“

„Tak sa tak začnite správať,“ zavrčal. „Ten váš tichý protest je detinský. Správajte sa ako dospelá, inteligentná žena, ktorou bezpochyby ste a ja nebudem mať žiadny dôvod, aby som sa k vám správal ako doteraz.“

„Detinský?“ Vykríkla neveriacky. „O nič viac než zdôvodnenie môjho dnešného trestu. No vážne, že som nespravila domácu úlohu z elixírov spolu s ostatnými?“

„Priznávam, že som možno....uhm...bol unavený z vášho správania.“

Odignorovala jeho nevýrazný pokus o ospravedlnenie. „Už som unavená z toho, že si na mne vybíjate zlosť. Nezaslúžim si to.“ Bezmyšlienkovite sa pohrávala s lemom sukne. „A hoci som nemyslela vážne všetky tie veci, ktoré som na vás nakričala...“ Tvár jej posmutnela a kútiky úst jej klesli. „Emócie boli pravdivé a spravodlivé. Mrzí ma to pane, ale skrátka to nebude fungovať.“ Roztrasene sa postavila a celá táto situácia jej prišla neuveriteľná. Dovolil jej, aby sa s ním rozprávala ako so seberovným a ona urobila presne to – každé jej slovo bolo vyslovené s rešpektom, ale pritom nekompromisne. „Oceňujem vaše gesto pán profesor,“ dodala a rukou mávla ku kreslám. „Nebolo to viac než som si zaslúžila, ale bolo to viac než som od vás očakávala.“ Uhladila si sukňu, narovnala kravatu a s miernym kývnutím hlavy sa chystala na odchod.

Každý krok ku dverám akoby trval celú večnosť. Zdalo sa jej akoby sa brodila lepkavým bahnom.   

„Nemusíte svoju esej prepracovať,“ zamumlal potichu. Počul vo vlastnom hlase zúfalstvo, ale rozhodol sa to ignorovať. „Bolo to odo mňa...bezohľadné.“

Obrátila sa k nemu. „Povedali sme to, čo sme museli pane. Nechajme to tak.“

Prekvapene sledovala ako sklonil hlavu a tvár si zakryl dlaňami. „Nemôžem to nechať tak,“ zašepkal ticho.

„Prosím?“ Opýtala sa, neistá si tým či ho počula správne.

Hlas mal stlmený dlaňami, ktoré mu prikrývali tvár. „Hermiona...nie, slečna Grangerová, myslím, že....“

„Profesor?“

Trhol hlavou a uprel na ňu čierne oči. A potom sa začal smiať. „Som ten najväčší idiot na svete,“ dusil drsný smiech. „Odíďte slečna Grangerová. Radšej teraz, kým ku mne máte ešte aký taký rešpekt.“

„Pane?“

„Choďte, choďte. Z tohto všetkého môžem viniť len seba.... Pri Merlinovi toto je fraška.“ Jeho hlas sa stíšil do chrapľavého šepotu, čo Hermionu vydesilo.

„Ste si istý, že ste v poriadku?“ opýtala sa.

„Teraz prestanete poslúchať moje príkazy,“ zamumlal sám pre seba, ale dosť hlasno, aby ho počula.  

Prevrátila očami. „Keby som vedela, že pri ceste sem nasledujem šialenca...“ Pomaly k nemu podišla a zohla sa, aby sa mu mohla zadívať do očí, nakoľko stále sedel v kresle. „Ste v poriadku pane?“

Kútiky úst sa mu zachveli a posunuli sa o pár milimetrov nahor a Hermione sa pri pohľade na neho zatajil dych. „Slúži vám ku cti slečna Grangerová, že aj keď ma nenávidíte, tak ste sa vrátili, len aby ste sa ubezpečili, že som v poriadku. Oči mu potemneli. „Ste až príliš dobrá.“

„Ja vám vážne nerozumiem,“ zašomrala vyčerpane. „Ale zdá sa mi, že ste v poriadku. Tak teda dovidenia pán profesor.“

Znova sa pripravila k odchodu, ale zamrzla uprostred pohybu, keď zacítila jemný dotyk na hánkach prstov. „Čo...“

Kým sa k nemu obrátila, dotyk skončil.

„Vy ste…“

Len na ňu tupo zízal.

Zrazu toho bolo až príliš. Slová jej zamrzli v hrdle a musela sťažka prehltnúť, ale aj tak nebola schopná hovoriť. Jediné na čo sa zmohla bolo kývnutie.

Tentoraz bola jej cesta k dverám jednoduchšia, zvuk jeho hlasu záhadne absentoval. Stlačila kľučku a prekročila prah, dych sa jej zrýchlil akoby očakávala, že sa niečo – hocičo – stane. Nestalo sa však nič.     

Dvere sa za ňou s kovovým klapnutím zavreli a ona stála na chodbe, dievča s veľkými okuliarmi a bledou, strhanou tvárou. V hlave jej hučalo a v ústach mala sucho. Pálili ju oči akoby chcela plakať, ale skrátka na to nemala energiu. Mala by som ísť za McGonagallovou a požiadať, aby mi vyškrtla Elixíry z rozvrhu.

Táto myšlienka ju na chvíľu zastavila, ale túžba vybaviť to všetko ešte pred večerou ju opäť donútila k pohybu. Na konci chodby na chvíľočku zastala a pošúchala si unavené oči. Na prstoch jej uľpeli slané kvapôčky.

Čudné. Kedy som začala plakať?

oooOOOooo

Spravila to. Tá mizerná, tvrdohlavá ženská to urobila. Neveril jej vyhrážke, keď ju povedala, ale dôkaz mu bil do očí každý štvrtok a piatok. Jej prázdna stolička. Ona to, skutočne, myslela vážne.

Stále mal v živej pamäti ako na neho McGonagallová vyletela, keď si vypočula Grangerovej žiadosť.

„Prečo slečna Grangerová požiadala o vyškrtnutie Elixírov z jej rozvrhu, Severus?“ spýtala sa prísne. „Štúdium jej predsa opäť išlo výborne. Odpovedala na každú otázku, každé kúzlo zvládla správne. Lenže teraz tu bola a vyzerala akoby opäť prežívala dôsledky vojny – a to spravila za posledných pár týždňov taký pokrok!“

„Netuším čo sa stalo, Minerva. Ja s tým nemám nič spoločné.“ Grimasa na jeho tvári bola jasným dôkazom jeho klamstva. „Nepýtala si sa jej na dôvod?“        

„Samozrejme, že áno,“ odvetila. „Lenže nepovedala mi ani slovo. Jednoducho tvrdila, že súčasný rozvrh skrátka nenapomáha jej vzdelaniu. Môžeš mi to vysvetliť?“

„Vôbec nie. Netuším ako prišla na tú báchorku, ako keby mala odvahu povedať mi to priamo do očí. Koniec koncov tomuto všetkému predsa môžeš predísť...“

„Povedala, že tebe je dôvod známy.“ Minerva sa unavene oprela o stôl. „Nemôžem ju odmietnuť Severus. To si predsa uvedomuješ. Nie po tom všetkom...“

Zachmúril sa a s krátkym prikývnutím odišiel. Dvere sa za ním prudko zabuchli a ozvena ich nárazu ho strašila celou cestou dolu po schodoch.

Odvtedy ju nevidel. A to sa snažil – Merlin vie ako ju hľadal – ale nikdy na ňu nenarazil, ani len raz. Dokonca ani v knižnici. Keď ju hľadal vo Veľkej sieni, vždy k nemu sedela obrátená chrbtom. Nikto o nej počas hodiny nepovedal ani slovíčko, takže nemal žiadne nové informácie.

Na konci druhého týždňa jej neprítomnosti, všetky falošné predstavy o jej dôležitosti boli preč, vyparili sa ako para nad hrncom. Už viac nedokázal popierať, že jeho časť, veľmi dôležitá časť jeho vnútra bola pevne spätá s Hermionou Grangerovou, odvážnou nebelvírskou levicou, ktorá by mu momentálne skôr rozpárala brucho než s ním prehodila pár slov. Každý večer v kabinete zúril, vzduchom lietali knihy a jeho nekontrolovateľná, spontánna, bezprútiková mágia spôsobovala, že kde tu vzbĺkli eseje či iné materiály. Doháňalo ho k šialenstvu, že ju nemôže vidieť. Ona ho doháňala k šialenstvu.

Dokonca mu poslala peniaze za zničené prísady, čo ho maximálne rozzúrilo. Myslel si, že je to z jej strany len trik ako zdôrazniť jeho malichernosť a krutosť. Teraz už chápal, že ona takto skrátka nepremýšľala a že všetko čo mu povedala myslela vážne. Práve preto sa teraz cítil, viac než kedykoľvek predtým,  ako totálny grobian.      

Jej peniaze nepoužil. Nemohol. Ťažili ho v ruke, zlaté a strieborné mince akoby na dotyk pálili. Možno vedeli, že sú výsledkom nespravodlivosti a chceli to svojmu novému vlastníkovi pripomínať pri každej možnej príležitosti. 

oooOOOooo

Hermiona zápasila so svojím rozhodnutím pozoruhodne dobre, ale prvý týždeň bol príšerný. Z nejakého dôvodu jej zbabraný študentsko – profesorský vzťah so Snapom zaváňal zlyhaním a ona bola strašne sklamaná, že ho stratila ako pedagogický vzor. Vždy milovala vzdelanie a teda aj každého kto s ním mal niečo spoločné. A hoci k nej bol Snape odporný, necitlivý a urážlivý bol takmer osem rokov každodennou súčasťou jej života a jeho strata podivne bolela.

Druhý týždeň to už bolo lepšie. Už nemusela predstierať mlčanie a necítila sa akoby celý čas balansovala na ostrí noža. Myšlienky na pomstu, ktoré ťažili jej myseľ v predchádzajúcich týždňoch, sa vyparili. Už nemala chuť vrieskať aj pri tej najmenšej provokácii. Spala viac a pracovala menej a celkovo sa cítila akoby konečne mohla voľne dýchať. Jej úsmev bol úprimný, neskrývalo sa za ním nič nekalé.

Ubehli mesiace bez toho, aby videla Snapa. Cítila, že to tak bolo lepšie – prirovnala by to k amputácii, hrozne definitívne, ale vyrieši to problém hneď a zaraz – konečne sa dokázala uvoľniť. McGonagallová jej poskytla potrebnú podporu a a Hermiona sa utiekala k svojej inteligentnej mentorke a jej povzbudivým poznámkam na okraji esejí. Často sa tiež utiekala do Komnaty najvyššej potreby, ktorá sa skoro každú sobotu menila na učebňu Elixírov. McGonagallová ochotne zaplatila za všetky prísady, ktoré Hermiona potrebovala pre svoje elixíry. Bola si istá, že OVCE zvládne. Muselo jej to stačiť. 

Mesiace plynuli a ani sa nenazdala a nadišiel posledný týždeň pred skúškami.

A ona bola šťastná. Harry a Ron k nej boli obzvlášť pozorní a ona si v šoku uvedomila, že to nehrajú a že sa vôbec nesnažia ju akokoľvek meniť či sa sťažovať na jej návyky. Hermiona odhadovala, že obaja jej najlepší priatelia konečne dospeli a ich priateľstvo vnímajú ako neoblomné puto, o ktoré sa treba spoločne starať. Bola na nich hrdá a dokazovala im to každým úsmevom, ktorý im venovala.

S radosťou sa každý deň rozprávala o tom či onom a konečne ju začalo zaujímať aj dianie vo svete. Bola prekvapená množstvom informácií, ktoré jej počas jej „temného obdobia“ uniklo. Voľný čas venovala hlavne náruživej snahe dohnať zameškané.

Posledný týždeň pomaly ubiehal a deň pred záverečnou ceremóniou sedela Hermiona za stolom v knižnici, aby si zosumarizovala svoj život. Ak sa jej aj zdalo divné, že plánuje zhrnúť celý svoj príbeh do niekoľkých poznámok na pergamene, nedala to najavo.

Namočila brko do atramentu a začala písať.

Porazila Temného čarodejníka. Ostala nažive a aj jej dvaja najlepší priatelia ostali nažive. A hoci ju stále zarmucovala strata priateľov, pomyslenie na nich už nepôsobilo ako reťaz, ktorá ju sťahuje do tieňa a samoty. Podrobila sa záverečným skúškam a bola si relatívne istá dobrými hodnoteniami. Začala si hľadať prácu či prax u Sv. Munga a zatiaľ jej prieskum prinášal ovocie a uspokojoval jej ambície.

Prečo sa potom cítil akoby je chýbal rozhodujúci kúsok skladačky?

Zadívala sa na husto popísaný pergamen, celý jej život zaznamenaný čiernym atramentom. Bolo tam všetko. Napriek tomu jej kdesi v mysli hlodala myšlienka, ale nedokázala jej porozumieť.

A zrazu úplne na konci pergamenu, pod všetkými poznámkami, stálo jediné, osamotené slovo. Za posledným písmenkom sa zračili kvapky atramentu, nakoľko brko sa stále vznášalo tam, kde ono posledné slovo dopísalo. A tým slovom bolo: Snape.

Pokračovanie nabudúce...