Ďalší ľúbostný list

Ďalší ľúbostný list

od Chivalric

preklad kapi

Neskoro večer sa v podzemí ozvalo klopanie. Snape vzhliadol od rozčítanej knihy a zamračil sa. Nikoho nečakal. Žiadny študent ho nevytočil natoľko, aby si vyslúžil trest. A Minerva, ktorá sa ho sem-tam odvážila vyrušiť, zvyčajne poslala domáceho škriatka, aby ho zavolala k sebe do kabinetu namiesto toho, aby sa obťažovala do podzemia.

Ďalšie zakopanie, trochu netrpezlivé.

Snape sa postavil, vzal prútik a otvoril dvere.

Stála za nimi rozzúrená mladá žena. Prechádzala sem a tam po pochodňami osvetlenej chodbe a keď zbadala Snapa, chvíľu sa zdalo, že sa na neho vrhne.

 „Tu,“ vyštekla a vrazila mu rukou do hrude dosť silno, aby sa zapotácal. V ruke držala pergamen, ktorý Snape zachytil tesne predtým než dopadol na zem. Prekvapený ženiným správaním sa už už chcel opýtať, čo to vyvádza, no ona sa len zvrtla a vybehla po schodoch z podzemia.

„Do čerta!“ zahromžil Snape a zatresol dvere.

Vnútri sa pobral ku krbu a chcel doň hodiť pergamen, keď si všimol, že to nie je zle oznámkovaná esej jedného z jej študentov, ako si pôvodne myslel, ale  list.

Majstrovi elixírov sa z tváre vytratila všetka farba. Zízal na pergamen akoby ho mal každú chvíľu pokúsať. Roztržito pustil svoj prútik a ani nepostrehol, že spadol na zem. Ako v sne prešiel ku kreslu a zvalil sa doň. Prelomil pečať a začal čítať.

****************************

Milovaný Severus,

Myslím, že toto vypovedá za všetko čo som ti chcela povedať: milovaný. Milovaný, milovaný Severus. Skutočne som sa snažila nenapísať tento list, ale zdá sa, že tie slová sú vyryté v mojej mysli, trápia ma vo dne v noci. Keďže nemôžem prísť k tebe a jednoducho ti ich povedať (niekoľko krát som pri tej úlohe zlyhala, ver mi!), radšej ich napíšem. Pre prípad, že by si nevedel, či zabudol: Som známa tým, že priveľa rozprávam, tak sa  niekde pohodlne usaď, toto bude dlhý list. Plus, moje slová ťa šokujú a nechcem, aby si si ublížil, keď sa náhodou sklátiš k zemi.

Podrž sa: Milujem ťa. Také jednoduché to je. Chcela som ti to oznámiť hneď na úvod, takže teraz môžeš prestať čítať a môžeš sa začať vysmievať (či odpadnúť) Viem aké hlúpe to je, zamilovať sa do teba a aké smiešne ti to príde, ale je to tak. Nedokážem si pomôcť.

Milujem ťa.

Nepýtaj sa ma ako sa to stalo, neviem. Jedno ráno som sa zobudila po obzvlášť krásnom sne s tebou, otvorila som oči a pomyslela si „Milujem Severusa“. Bol to šok, ale potom moje sny boli tak fantasticky reálne a ja som to proste akceptovala, nedalo sa inak.   

Necháp ma zle, stále si rovnako odporný, ako keď som bola tvojou študentkou, ironický, nevrlý, agresívny a nespravodlivý, ale naozaj si nemal o seba začať dbať a zbaviť sa tých mastných vlasov a čestne, bolo nutné nechať si vyrovnať zuby? A potom si ešte kúpiť zubnú kefku a vážne ju začať používať? To je vážne nefér taktika, skutočne! Samozrejme stále si tak prekliato vysoký, stále oblečený do elegantnej čiernej a to ako máš upravené vlasy je tak perfektné. Nemôžem prestať myslieť na to, čo môže byť ukryté pod tými vrstvami šiat. Ako len si želám rozopnúť tie iritujúce gombíky, každý jeden z nich. Odhaliť tvoju mramorovo bielu pokožku a pokryť ju tisíckami bozkov, od hrdla dolu k pupku dolu k.... ach, tu radšej prestanem.   

Vidíš, zase som odbočila. Tvoja chyba! To sa mi stáva vždy, keď o tebe premýšľam. A ja o tebe premýšľam veľa. Stále, ak mám byť presná. Počas hodín, počas prestávok, pri jedle, dni a noci a tiež v mojich snoch. Zjavuješ sa v mojich snoch, vedel si o tom? Hlúpa otázka, samozrejme, že o tom nevieš   Ako by si mohol? Nikdy som ti nepovedala ako rada som blízko pri tebe. A nikdy nepoviem. Myslíš, že sa niekedy odvážim dať ti tento list? Som Nebelvírčanka, ale teda až taká odvážna nie som.

Bojím sa tvojho mračenia. Bojím sa tvojho sarkazmu. Bojím sa tvojich protivných poznámok. Triafaš vždy na bolestivé miesta a zdá sa, že ti robí radosť zraňovať ma. Kedykoľvek sa odvážim na teba usmiať zachmúriš sa ešte viac. Keď ti poviem milé slovo pozeráš na mňa ako na hlupáka a len niečo precedíš. Keď moje srdce búši dvakrát rýchlejšie pri pohľade na teba, tvoja necitlivosť ma vždy schladí. Choď do pekla Severus. Nie! Objím ma a odnes ma k sebe do podzemia!

Ach, ešte niečo nevieš. Špehujem ťa. Viem ako smiešne to znie, keďže sám si špión a aká som hlúpa a tak podobne, ale nemôžem byť až taká nemožná, keďže si si to doteraz nevšimol. A to ani nepoužívam Harryho neviditeľný plášť! Som len opatrná a som potichu a ty si vždy počas dozoru stratený vo svojich myšlienkach. Možno rozmýšľaš o nových možnostiach za čo odoberať body.... Niekedy zastaneš pri mojich dverách a vtedy vidím nechuť v tvojich očiach keď sa dívaš na obraz s knihami, ktorý chráni vstup do mojich komnát. Prepáč, ale ja naozaj zbožňujem knihy! Nezmením predsa ten obraz len preto, že sa ti nepáči.

A, ehm, minulý týždeň som sa vlámala do tvojich komnát, keď si bol v Londýne. Je šťastie, že toto nikdy nebudeš čítať, pretože inak by si ma pravdepodobne zabil. Ale ja som si nemohla pomôcť! Mala som sa v ten deň stretnúť s Ronom, ale rozhodla som sa inak. Odkedy som sa s ním rozišla (vedel si vôbec, že som bola zasnúbená? Možno nie, ty sa o mňa predsa nezaujímaš)... nuž, Ron stále len bľaboce o Lavender, o tom aká je fantastická a mne to vážne lezie na nervy.    

Prepáč, zase som odbočila od témy. Bola som blízko tvojich komnát. V tvojich komnatách, ako náhle som zistila, že tvoje ochranné steny nie sú také pevné ako by mali. No možno som len príliš dobrá, hoci to nikdy nezistíš. Dúfam, že spevníš svoje steny len, aby som zistila či ich dokážem prekonať. Ale ty to nikdy nezistíš, takže žiaden problém.

No v každom prípade sa dvere otvorili a ja som neodolala a vošla, aby som sa mohla porozhliadnuť a dotýkať sa tvojich vecí. Vošla som do tvojej spálne, samozrejme a bola som šokovaná veľkosťou tvojej postele. Ako vôbec dokážeš spať na tak malej veci? Moja je náležite veľká s nebesami... Nuž, myslím, že môžem priznať, že si predstavujem ako ležím s tebou v jednej posteli. Často. Vždy. Rozhodne si musíš zaobstarať väčšiu posteľ. A nemal si nechať svoje košele len tak rozhodené. Príliš veľké pokušenie pre nevinnú ženu, ktorá náhodne prelomila tvoje steny a vkĺzla do tvojej spálne. Vážne to nebola moja vina, že som ju zdvihla! Prosto mi skočila do rúk a ja som do nej zaborila tvár, akoby ma k tomu niečo nútilo. Ach bože, ako dobre voniaš! Predpokladal som, že tvoja vôňa bude .... bude....iná. Menej provokatívna.  Viac ako... dopekla, žiješ v podzemí, kde je tma a vlhko a pracuješ s kopou odporných elixírových prísad. Tak ako je možné, že voniaš ako jesenné lístie zmiešané s divokým ohňom? A odkiaľ sa berie ten závan čokolády? Severus, ty si na sladké?

Moje myšlienky sa zase zatúlali. Okrem vtrhnutia do tvojej spálne (a nebudem hovoriť, čo všetko som tam robila!), som sa dotýkala aj tvojich kníh, všetkých a určite vieš koľko, ich tam máš. Jemne som hladila ich kožené väzby a takmer som fňukala. Ja a fňukať! Ale tak strašne som si želala, aby si tu bol so mnou a sledoval ma, ako sa dotýkam tvojich kníh. Viem si predstaviť ako by ťa to rozčuľovalo. Ale spaľuje ma túžba pri predstave, že by si sa dotýkal mojich kníh. (Vieš si to vôbec predstaviť? Pokiaľ som ešte bola s Ronom a on sa pokúsil odstrániť jednu z mojich poličiek s knihami - v mojich komnatách! – aby mal miesto na famfrpálový plagát! Takmer som ho prekliala! Nikdy nechápal ako veľmi milujem knihy).

Ale ty rozumieš knihám a pokušeniu, ktoré prinášajú. Tvoje dlhé, silné prsty jemne prechádzajúce po ich chrbtoch...obracajúce stránky...maznajúce sa so slovami... Ach, už zase mám slzy na krajíčku. Niežeby tu bola šanca, že sa niekedy budeš dotýkať mojich kníh. Ale snívať predsa môžem!    

Severus, vážne mi musíš prestať robiť tieto veci! Nedokážem sa sústrediť. Neviem sa poriadne pripravovať na vyučovanie a to je zle, súhlasíš však? No ale musím priznať, že nikdy som sa nemohla plne sústrediť na Aritmanciu, nie keď som zistila, že vo Veľkej sieni budem sedieť vedľa teba, skoro som omdlela. Zamilovala som sa do teba počas posledného ročníka, ale naozaj som si myslela, že som z toho vyrástla. Myslela som, že vziať miesto profesorky Aritmancie bude bezpečné, no vtom si vkročil dnu v čiernom habite s prísnym pohľadom a chladným úsmevom na perách. Ani som si neuvedomila, ako pevne zvieram stôl, len aby som nespadla zo stoličky. A potom si si priťukol s Minervou úplne ma ignorujúc. Zaznamenal si vôbec, že učím v Bradaviciach? Ten večer bol strašný a nádherný zároveň, nedokázala som zjesť ani sústo.

Výborne. Paráda a pekne ďakujem! Mohol by si prosím odteraz jedávať vo svojich komnatách, aby som bola schopná sa najesť? Dokonca som sa začala baviť so Sybilou. Je absolútne nudná, ale aspoň ma tým hučaním  stlmí a ja na chvíľu nevnímam tvoju prítomnosť. Vďaka Merlinovi za tieto drobné okamihy. Bez jedla sa predsa nedá existovať, všakže.

Mám otázku, ako by si reagoval, keby som ťa zatiahla do tmavého rohu, vrhla sa ti do náručia a začal ťa vášnivo bozkávať, bol by si príliš šokovaný, aby si ma odstrčil a zabránil my dotknúť sa tvojich pier? Alebo by to bolo v poriadku? Odstrčil by si ma? Nadával by si? Otrel by si si pery? (poznámka: musím prestať myslieť na tvoje ústa a pery!) Hádam, že by si ma len prebodol tými čiernymi očami, nič nehovoriac a to by ma zlomilo. Takže sa neobávaj, nemám v pláne sa na teba vrhnúť. Je dostatočne ponižujúce vylievať si srdce na papier. Nepotrebujem zo seba robiť hlupaňu, keby ma niekto mohol vidieť.

Viem, že ma nemiluješ. Viem, že ma neznášaš, ako si ma neznášal od prvého momentu, čo som v tvojej triede zdvihla ruku. Bola som taká dychtivá, po tom správne odpovedať. Teraz si želám, aby si sa na mňa pozrel aspoň raz bez toho sarkastického a pohŕdavého úsmevu na perách. Hoci je tak prekliato sexy!

Za chvíľu tento list zničím. Bolo by príliš ponižujúce mať ho, čo i len pod vankúšom, kde mám tvoju fotku tú, ktorá bola spravená keď ťa oslobodili od všetkých obvinení. Myslím, že keby si sa nedíval tak temne a hrozivo a fotograf by nebol tak dobrý vo svojej práci, fotka by nebola taká perfektná a ja by som ju nemala práve teraz pod vankúšom a nedívala by som sa na ňu každý večer pred spaním, ale ona je perfektná. Nedokážem si pomôcť. Prisahám, že toto moje zahanbujúce tajomstvo ti nikdy neprezradím!

Nemala by som to ani písať. Ak by si niekedy, nedopatrením či omylom, prečítal toto blábolenie, viem že klesnem ešte viac v tvojich očiach. Čo je skoro nemožné, keď o tom tak premýšľam. Na druhej strane a čo ak by si to aj prečítal? Nikdy na mňa nepozrieš inak ako s nechuťou. Ak by si sa teraz rozosmial, nič by to nezhoršilo. Ani to však nezmení to čo k tebe cítim. Nič nemôže zmeniť fakt, že ťa milujem.

S láskou, objatiami, bozkami aj slzami.

Navždy tvoja,

Hermiona  

************************
Večera skončila a študenti sa rozchádzali z Veľkej siene, rovnako ako mnohí jej kolegovia. Hermiona Grangerová, profesorka Aritmancie v Bradaviciach, sa oprela a hľadela na miesto, z ktorého pred chvíľou zmizol jej tanier. Dnes nezjedla viac ako jedno dve sústa, nebola hladná. V skutočnosti bola vydesená.

Severus nebol na večeri.

Možno sa rozhodol, že nemôže učiť na rovnakej škole ako žena, ktorá píše také blbosti. Ktorá ho špehuje. Ktorá sa mu vlámala do bytu. Ktorá bola dosť hlúpa, aby mu dala list potvrdzujúci všetky tie zločiny. Bola si istá, že by ju v momente vyhodil. Bola by bez práce a vzhľadom na obsah listu a jej priznanie možno aj mŕtva.

„Prečo som to spravila?“ šepkala Hermiona zúfalo, oči sa jej leskli. „Prečo sa do všetkého musím vrhať po hlave. Prečo sa aspoň raz v živote nemôžem vyvarovať blbostí. Prečo som nezničila list ako som plánovala. Prečo, prečo, ach prečo len som to spravila!“

„Spravila si to, pretože si omnoho odvážnejšia než ja.“

Hermiona vyskočila a prudko sa obrátila. Rýchlo si zotrela slzy, ktoré jej vytryskli z očí. Pokúšala sa dostať svoje emócie pod kontrolu, ale keď zbadala štíhly tieň rysujúci sa v temnote, nedokázala potlačiť zachvenie.

„Odídem,“ povedala, „Ospravedlňujem sa a pochopiteľne skončím čím skôr. Už zajtra sa ma zbavíte.“

„Neskončíš,“ odbil ju Snape, jeho hlas bol chladný a hlboký ako vždy. Podišiel k nej a ona si všimla, že je bledší ako obyčajne. Nikdy nemala slabosť pre bledých mužov, ale to sa nedávno zmenilo. A ten hlas, želala si aby nikdy neprestal rozprávať.

„Neskončíš a neodídeš z Bradavíc. Prečítaš si toto.“ Natiahol k nej ruku, v ktorej niečo zvieral. Niečo skrkvané a skoro spálené. Pergamen.   

„Čo je to?“ opýtala sa Hermiona, akoby to očividne nebol jej list. Nevzala si ho. Jej srdce zbesilo bilo, oči hľadali typický ironický úškrn na jeho tvári. No ten tam nebol. Celkovo vyzeral inak, menej nahnevaný, menej útočný, menej nepriateľský. V skutočnosti vyzeral znepokojený.

„Vezmi si to,“ povedal tónom, ktorý nepoznávala akoby to bolo pre neho strašne dôležité. „Prosím,“ dodal.

Hermionine oči sa rozšírili údivom. On prosil, aby si to prečítala.... „Čo je to?“ opýtala sa znovu, ale pergamen si vzala. „A prečo chceš, aby som si čítala niečo, čo si evidentne vylovil z krbu?“

Ďalší krok, priblížil sa k nej, že sa takmer dotýkali. Jemne ju chytil za plecia a zatlačil ju nazad na stoličku. „Napísal som to,“ vysvetlil. Bolo to zúfalstvo v jeho hlase? Prečo na ňu nekričal? Prečo jej nehodil jej vlastný list, neprikázal jej zbaliť sa a okamžite vypadnúť?

„Napísal som to pred viac ako dvoma týždňami, Hermiona, ale nikdy by som ti to nedal, keby si mi včera v noci nezaklopala na dvere. Prečítaj si to. Prosím ťa.“

Poblednutá Hermiona vyrovnala skrčený pergamen. Nevedela, čo má čakať, ale začala čítať.

***************************
 

Nie oveľa neskôr Hermiona načmárala na kus pergamenu pár slov, privolala domáceho škriatka a prikázala mu, aby ho prišpendlil na jej dvere. Keď škriatok zmizol z Veľkej siene, vstala a prešla dozadu, kde tiene halili miestnosť. Vzdychla a objala muža, ktorý tu na ňu čakal. Pritúlila sa k nemu a nepohla sa kým sa nespýtal, „Čo si napísala?“

„Mala som byť dnes večer u seba v komnatách, venovať sa študentom, keby mali nejaké problémy,“ odvetila s úsmevom. „Tak som poprosila Quarka, aby dal na moje dvere oznam, že tam dnes nebudem kvôli naliehavým osobným záležitostiam.“

Srdce Majster elixírov vynechalo jeden úder. „Naliehavá osobná záležitosť? Taká, ktorá ťa odtiahne od študentov? To musí byť naozaj naliehavé a kde vlastne budeš, keď nie vo svojich komnatách? Určite to bude životne dôležité, keď to odsunie aj tvoje povinností.“

Zdvihla hlavu, doteraz zloženú na jeho hrudi. Cítila ako sa mu rozbúšilo srdce a kolená sa jej podlomili. Hľadela do jeho krásnych čiernych očí, o ktorých tak dlho snívala. A aj jej srdce búšilo akosi rýchlejšie. „Tvoja posteľ je smiešne malá Severus a absolútne nepripadá v úvahu, ale myslím, že príjemná mäkká kožušina pred tvojim krbom bude postačovať. A máš pravdu je to naliehavé, veľmi naliehavé!“

Vzala ho za ruku a ťahala ho von z Veľkej siene. „Teda iba ak nemáš niečo lepšie na práci?  Zbieranie imela, možno krájanie koreňa mandragory?“

Snape zastal a obrátil Hermionu tvárou k sebe. Potom ju pritiahol bližšie k sebe, neuvedomujúc či ignorujúc fakt, že práve stoja v jednej z hlavných chodieb, že kedykoľvek sa môže zjaviť nejaký študent či kolega.

„Moja malá čarodejnica, nechceš ma priviesť k šialenstvu, teda predtým než ma pobozkáš, či áno?“ Usmial sa a jeho oči horeli túžbou.

Zdvihla ruku, dotkla sa jeho líca a skĺzla ňou dozadu na jeho krk. Zašepkala, „To rozhodne nie Severus.“ Pritiahla ho k sebe a vzala si to, čo jej už dlho patrilo.  

KONIEC