Hodné čakania - Piata časť

Stuhla. Jeho tvár bola bledá v mesačnom svite a jeho tmavé oči neskrývala svoje pálčivé túžby.

Usmiala sa. „Povedala by som, že tvoje šance sú práve teraz pomerne vysoké,“ odpovedala.

Jeho teplý dych ju pošteklil na tvári, keď si povzdychol. Pery sa mu skrútili do mierneho úsmevu a v očiach mal nežný a láskavý výraz. Jej srdce vynechalo úder a potom sa zachvelo očakávaním toho čo príde v nasledujúcich sekundách. Sekundy plynuli.

...a plynuli...

...a plynuli...

„Myslím, že toto je tá časť, keď ma máš pobozkať,“ prehovorila nakoniec. Zamrkal a obočie sa mu prekvapene podvihlo. Nervózne si oblizol pery. „Alebo ja pobozkám teba, pravidlá mám trochu zahmlené,“ dodala. Zdvihla hlavu a zaútočila na jeho chladné pery.

Vydal zvuk niečo medzi prekvapeným zavrčaním a žiadostivým povzdychom a pevne pritisol svoje ústa na jej. Bozk začal podivne až hanblivo, ale keď zajala jeho spodnú peru svojimi zmenil sa v niečo živočíšne. Prevalil sa na ňu, vtlačil ju hlbšie do snehu a rukami ju pevne objal. Jazykom vkĺzol do jej úst a ona nedokázala zadržať tichý vzdych, ktorý sa jej vydral z hrdla.

Keď už bol nedostatok kyslíku alarmujúci, odtrhol sa od nej. Nozdry rozšírené zrýchleným dýchaním. „Grangerová to sa vážne dostanem pod tvoju sukňu?“

Preglgla a prikývla, márne hľadala svoj stratený hlas. Niežeby toto nebol scenár, ktorý si v hlave prehrával posledných niekoľko rokov, ale vždy patril do kategórie „nestane sa ani za milión rokov“. Nikdy by ju nenapadlo, že jediné čo k jeho realizácii potrebuje je opiť Severusa Snapa. Len dúfala, že ráno bude rovnako pozitívne ako dnešná noc. 

V očiach sa mu zračil triumf. Sklonil sa k nej a opäť ju pobozkal, tisnúc sa k nej každým možným centimetrom svojho tela.

Nadšene mu bozk vrátila, ale potom ho rázne odtisla. „Ale nie tu. Mrzne mi zadok a okrem toho som celá mokrá.“

Zažmurkal a potom vyletel ako by ho pichla osa,  natiahol k nej ruku a  prudko ju postavil na nohy. Príliš prudko a rýchlo. Svet sa s nimi divoko krútil a obaja mávali rukami ako veterné mlyny v snahe udržať rovnováhu. Keď ju Severus pustil porúčala sa Hermiona späť k zemi, on sa pretackal pár krokov, ale nakoniec boj s gravitáciou vyhral.

„Dopekla. Som opitá viac než som myslela,“ zachrčala. Stále kľačala na zemi a pre istotu sa o ňu opierala aj dlaňami.

Dotackal sa k nej a tento krát jej na nohy pomohol oveľa pomalšie. „Prosím ťa povedz mi, že nie si príliš opitá na sex.“

„Čo si taký nažhavený? Predsa nemôžeš byť tak zúfalý.“ Povedala so smiechom hoci svet sa s ňou stále vrtel.

„Nemáš ani tú najmenšiu predstavu,“ zamrmlal a použil na ňu ohrievacie kúzlo.

Niečo v jej hlave zapadlo na to správne miesto a a ona sa k nemu otočila s pootvorenými ústami. „Snape ty si vážne panic?“

Mesačný svit len nejasne osvetľoval jeho tvár, ale aj tak vedela, že sa červená. Jasnou odpoveďou jej boli plecia vytiahnuté až skoro po uši a ruky nasilu napchané do vreciek čierneho habitu.   

Najprv zhíkla, ale takmer okamžite vykríkla, „To je fantastické!“ Roztancovala sa v malom kruhu a takmer sa znovu porúčala k matičke zemi. „Vždy som chcela byť niekoho prvou!“

Zadívala sa na neho a zachytila ako sa mu na tvári vystriedala škála výrazov. Konečný bol mixom zmätku s náznakom obranného mračenia. „Vidím, že som ťa neodradil, ale nemôžem povedať, že by som chápal tvoje nadšenie. Toto je tiež v pravidlách? Patrí to medzi uplakané vyznania? Sme teraz najlepší kamaráti? Niežeby som ťa chcel poháňať, ale rád by som zaskóroval kým mám ešte narodeniny. Nerád by som prišiel o tú symboliku.“

Prebrodila sa snehom až k nemu a mocne ho zovrela, nasmerujúc ho viac menej k hradu. „Tak to sa ponáhľajme. Musíme poraziť hodiny!“

Najprv sa nechal ťahať, ale potom pridal a venoval jej prekvapený pohľad. „Vysvetlíš mi ten svoj výstup pred pár minútami?“

Rozosmiala sa veselým smiechom. „To je fér požiadavka. Ako si možno pochopil v posteli som nikdy pre nikoho nebola prvá. Ron už predtým pretiahol Lavender a Neville bol s Lunou. Ernie, nuž on bol taká mužská kurva. Myslím, že si kompenzoval fakt, že jeho penis je len malá, vyziabla...“

„Trochu menej ma stresuj s veľkosťou. Nerád by som ťa sklamal.“

„S tvojím nosom? Prosím ťa.“

S úškrnom pokrútil hlavou. „Ja som si myslel, že dôležité sú ruky.“

„Pravda, ale buď bez obáv tie tvoje sú perfektné. Bola som nimi fascinovaná celé roky.“

Prudko zastavil. „Vážne?“ 

„Samozrejme. Máš neuveriteľne sexy ruky.“

„Odkedy?“

Zamrkala. „Myslím, že odkedy si vyrástol. Neviem posúdiť ako sexy boli, keď si bol ešte dieťa, ale nemyslím, že to je to na čo si sa pýtal. Mohli by sme sa pohnúť? Hodiny tikajú, ako sa hovorí, a ten mizerný hrad nie je o nič bližšie.“

„Môžeme to preletieť,“ navrhol. A ona v jeho hlase začula mladého chlapca, ktorého videla v mysľomise, ako sa snaží ohúriť Harryho mamu.

„Už si niekedy letel, keď si bol opitý?“

Zaškeril sa. „Nepamätám sa, ale je vysoká pravdepodobnosť, že som sa o to pokúšal.“

„Tak skúsme bežať, čo myslíš? Rada by som sa dostala na hrad v jednom kuse.“

„Bežanie je pod našu úroveň, nezdá sa ti? Na jeden večer som už zo seba urobil dostatočného idiota.“

„Chceš mať sex na svoje narodeniny? Áno či nie?“

„Voči tomu sa nedá odporovať.“

Spoločne sa rozbehli hlbokým snehom, tempom, za ktoré by sa nemusela hanbiť žiadna korytnačka. Zistili, že sa im ľahšie pobeží, keď sa rozdelia a len sa budú držať za ruky. Konečne sa dostali na cestu, kde bol sneh udupaný a teda sa išlo oveľa ľahšie. Napriek tomu museli zastať, pretože ani jeden nestačil s dychom.

„Páni, som z formy,“ dychčala Hermiona.  

 „Ešte nie sme ani na polceste,“ podotkol podráždene. Bol zohnutý a rukami sa opieral o kolená. „Týmto tempom, kým sa dostaneme na hrad už nebudem v stave, aby som ti čo i len stiahol nohavičky.“

„Tak to nie. Absolútne a rezolútne nie. My dnes skrátka musíme mať sex. Teším sa na to.“ Drapla ho za ruku a ťahala ho hore kopcom.

Skoro sa potkol o vlastné nohy. Ľavá chcela totiž ísť iným smerom než tá pravá. „Hoci som polichotený tvojím záujmom, nedá mi sa neopýtať na tvoje motívy. Zdá sa, že si oveľa nadšenejšia než ja. Stále si mi nedovysvetľovala, prečo je pre teba tak životne dôležité byť mojou prvou.“

„Nie? Prepáč. Ako som povedala, nikdy som nebola nikoho prvou. Vždy som si myslela, že to bude...ehm...báječné, neviem ako to lepšie pomenovať. Myslím, byť objektom všetkých konečne naplnených túžob. Prvý krát je to len raz. Vzhľadom na tvoju dlhoročnú abstinenciu to bude absolútne neuveriteľné.“

Odfrkol si. „Vzhľadom na tú čakaciu dobu, to bude najkratšia bleskovka tvojho života.“

„Ale to je toho súčasťou, čo to nechápeš?“

„Nie.“

S povzdychom zastala a pritiahla ho k sebe. „Myslím, že bude úžasné byť súčasťou toho ako niekto objaví aké nádherné to je. Byť dôvodom totálnej straty kontroly je....“ Rozhliadla sa dookola akoby čakala, že potrebné slová ležia kdesi v snehu na dosah jej ruky. „Vždy budem pre teba týmto výnimočná,“ dodala nakoniec. Pokrčila plecami a zrazu sa cítila smiešne. Odvrátila sa.

Pritiahol ju späť k sebe. „Hermiona,“ zamumlal. „Ty už si pre mňa výnimočná. Nemusíš sa so mnou vyspať, aby som si to myslel.“ Rukou v rukavici jej odhrnul vlasy z tváre. 

„Nemusím?“

Premeral si ju prižmúrenými očami. „Nie. Ale aj tak spolu dnes spíme. Žiadne vycúvanie sa nekoná, mám narodeniny a už si s tým súhlasila.“

Usmiala sa a potom sa rozosmiala. „Správne. Už, aby sme tam boli.“

Zvrtla sa a opäť vykročila, ale pritiahol ju späť až pristála na jeho širokej hrudi. Sklonil sa a pobozkal ju. Pritúlila sa k nemu a mala pocit, že padá. Keď však ich bozk skončil jeho pobaveným smiechom, uvedomila si, že letia.

„Pomaly a nízko!“ Vykríkla a od strachu zatvorila oči. Omotala mu nohy okolo pásu a niekde uprostred letu stratil čapicu aj svoju dôstojnosť.

Severus sa len smial a bez väčších problémov pristál pred bránou hradu. „Sme tu,“ zašepkal jej do ucha.

Otvorila oči a nohy opatrne spustila na zem. Pocítila jeho slabý pokus udržať ju v rovnakej polohe. Zbadala bránu hradu týčiac sa pred nimi a tak ho odmenila svojim najžiarivejším úsmevom.

„Skvelá práca, teda let,“ pochválila ho.

Uškrnul sa a s miernou úklonou jej otvoril dvere. „Až po tebe,“ podotkol galantne.

Zareagovala ukážkovým pukrle a vošla dnu.

Teplota vo vnútri bola na omdletie. Bolo tu ako v peci a obaja sa horko ťažko aklimatizovali.

„Poďme,“ súrila ho. „Akonáhle budeme nahí všetko bude v pohode.“

„Kade?“ opýtal sa, keď došli ku schodom. „Hore či dole?“  

Jej byt bol na štvrtom poschodí, jeho v podzemí, čo najbližšie k Slizolinskej fakulte. Do podzemia to bolo oveľa bližšie.

„Hore,“ odvetila. Jej pekné nohavičky boli hore, tie čo má práve teraz musia ostať v každom prípade skryté.