Hodné čakania - Siedma časť

Hodné čakania

od Aurette

preklad kapi

Nasledovala ho do pracovne a potom do jeho súkromného laboratória. Za roky čo pracovala v Bradaviciach tu bola iba párkrát a tak sa teraz potešene usmiala. Zhodili zozbierané oblečenie na stôl a ona sa zvalila na stoličku. „Konečne sedím,“ vydýchla a pošúchala si ubolené nohy.     

Zadíval sa na ňu so zle skrývanou nervozitou a radšej rýchlo zamestnal ruky prípravou pomôcok a kotlíka číslo desať.

„Môžem ti niečo ponúknuť kým čakáš?“ opýtal sa.

„Zubnú pastu,“ odvetila po miernej odmlke.

Narovnal sa a pokýval hlavou. „Dobrý nápad,“ súhlasil. Kývol na ňu, aby ho nasledovala do jeho bytu. Bol zariadený sparťansky, ale elegantne. Zrejme Snape nepatril k ľudom, čo si zakladajú na veciach. Bolo tu asi tisíc kníh, pohodlné kreslo, stôl a veľká posteľ. Nikde nevisel žiadny portrét. V hlave porovnala svoj a jeho byt a uvedomila si, že jej obývačka je jeho laboratórium. Veľmi efektívne.

Kúpeľňa bola rovnaká ako tá jej. Jediný rozdiel bol, že Snape si nepotrpel na dekoratívne balené oleje do kúpeľa, vonné soli či mäkké, plyšové uteráky. Otvoril skrinku a vytiahol z nej novú zubnú kefku. Podal jej ju a on si vzal svoju z držiaka vedľa umývadla.

Obaja sa pohrúžili do dentálnej hygieny.

„Bože! Robíš to celé nesprávne,“ poučila ho, len čo vypľula penu z pusy. „Pekne hore a dole. Nečistíš kotlík, ale svoje zuby. Ukáž!“

Chytila ho za ruku a snažila sa mu demonštrovať správny spôsob čistenia zubov. Keď mu však nedopatrením strčila kefku takmer až do hrdla, rázne jej ruku odstrčil.

„Môžeš s tým prestať?“ zavrčal. „Budeme tu celú noc, ak ma budeš nútiť dokola si umývať zuby a potom testovať môj dávivý reflex.“

Zasmiala sa pri pohľade na Snapa, ktorý mal, a to doslova, penu okolo pusy. Zamračil sa na ňu a konečne si vypláchol ústa. 

„Prepáč,“ zamumlala.

Venoval jej nepekný pohľad. „To s tou priateľkou asi nebude fungovať,“ prehovoril a prešiel okolo nej.

„Nerozhoduj sa, kým neokúsiš aj nejaké benefity,“ odvetila a nasledovala ho do laboratória.

Odfrkol si a začal vyťahovať prísady. „Celé tie roky som sa zaobišiel bez nich.“

„Správne a iba ty vieš posúdiť kvality spomenutých rokov. Ja mám rada, keď sa môžem k niekomu pritúliť, niekoho pobozkať a o niekoho sa starať. Myslím, že sa ti to bude páčiť rovnako ako mne.“

„No s tým túlením rozhodne nepočítaj Grangerová. Radšej si zaobstaraj ďalšiu mačku. “

„No ja si počkám kým to vyskúšaš.“

„Prečo?“

„Nazvime to intuícia.“ Podišla ku stolu, na ktorom si rovnal prísady. „Môžem ti pomôcť?“

„Nie.“

S povzdychom sledovala ako zapálil pod kotlíkom plameň a začal pracovať. V priebehu pár sekúnd sa jeho výraz zmenil z mračenia na úškrn.“

„Prečo sa uškŕňaš?“ bola zvedavá.

Jeho úškrn sa zmenil na spiklenecký úsmev. „Vieš koľko rokov som toto varil pre tých hormónmi pobláznených tupcov? Toto je prvýkrát čo to varím pre seba.“

Usmiala sa. „Tak to je dôvod k oslave! Máš tu nejaký alkohol?“

Hlavou kývol ku stolu. „Je tam portské a myslím, že aj gin. Vianočný dar, ktorý som nikdy neotvoril. “

„Nie je vhodnejší čas než dnes,“ pobrala sa na prieskum poličiek. Našla dva poháre a pomocou kúzla ich očistila od prachu.

Vzal si pohárik a odpil si, než sa vrátil ku krájaniu. „Zubná pasta a portské je podivná kombinácia,“ zafrflal.

„Hej, ale oveľa hnusnejšia je zubná pasta a grep,“ podotkla a napila sa aj ona. „Prednesiem prípitok. Na tvoju skorú stratu panictva!“

Obrátil sa k nej a podvihol pohár. „Hurá,“ zašomral. „Meškám len asi tak štyridsať rokov.“

„Radšej neskôr než nikdy,“ zamrkala na neho.

Venoval jej ďalší nefalšovaný úsmev a po upití portského sa vrátil k práci. „Ty sa na to vážne tešíš, že?“

Usmiala sa. „Áno.“

„Dúfam, že to splní tvoje očakávania.“

„Viem, že áno. Dúfam, že to pre teba bude také aké si si to predstavoval.“

Odfrkol si. „Bez obáv.“ Vhodil do kotlíka poslednú prísadu pridal destilovanú vodu a zamiešal. „Povedz mi o tvojom prvom raze, Grangerová. Bolo to také úžasné? Všetky očakávania sa ti splnili?“

Nakrčila nos. „Nie celkom. Pre ženy je to iné ako pre mužov. Je potrebné vedieť ako ženu priviesť k vyvrcholeniu na to treba prax, takže prvých niekoľko pokusov nie je ohromujúcich. Bolo to dobré, necháp ma zle, ale je to niečo čo sa značne lepší praxou.“     

Zvesil plecia a na tvári mal na sekundu výraz, ktorý nedokázala identifikovať. „Čo?“ spýtala sa položila pohár na stôl a prešla bližšie.

Vrhol na ňu pohľad spoza vlasov. „Nič. To len...“ Pokrčil plecami. „Predpokladal som, že si to užiješ rovnako ako ja. Lenže teraz sa mi zdá, že môj predpoklad bol mylný. Moja prax je na bode mrazu.“

Pristúpila k nemu, objala ho okolo pása opatrne, aby nebránila jeho rukám v pohybe. „Neboj sa. Už len fakt, že sa ťa môžem dotýkať je úplne božský. To, že som ťa nemusela praštiť po hlave a zviazať, aby sa to stalo je ešte lepšie. Okrem toho som staršia a skúsenejšia a moja prax vystačí nám obom. Bude to nádherné.“

Nechal miešačku v kotlíku a obrátil sa v jej náručí, pritiahnuc si ju tesne k sebe. „Teraz to už musí len zovrieť. Späť k tomu prašteniu po hlave a zviazaniu.“

Zachichotala sa. „To bol jeden z mojich trochu násilníckejších scenárov ako ťa dostať do postele. To, že by si do nej vliezol ochotne ma ani len nenapadlo.“

Venoval jej pobavený úsmev. „Ja som si myslel to isté, nikdy som sa však neklonil v mojich fantáziách k násiliu voči tebe. Preferoval som skôr úskok. Najčastejšie vo forme Všehodžúsu.“

„Ach! Tiež som sa pohrávala s myšlienkou použiť Všehodžús! Nikdy by som to však nespravila. Príliš neetické.“

„V porovnaní s násilím?“ Zasmial sa. „Zábavné ako sa to nakoniec vyvŕbilo, no nie?“

Usmial sa. Keď chcel dokázal byť okúzľujúci. Kto by to bol povedal?

„Smiem ťa pobozkať?“ spýtal sa potichu.

Pokračovanie nabudúce...