Hodné čakania - Štvrtá časť
Hodné čakania
od Aurette
preklad kapi
„Toto je časť, ktorú neznášam najviac,“ zašomral a pevnejšie si utiahol šál okolo krku.
„Tú zimu?“ opýtala sa.
„Nie. Tú cestu. Skoro celý čas je to do kopca. A to vzhľadom na to, že horko ťažko stojím rovno nie je nič pozitívne.“
Zasmiala sa a pevne sa chytila jeho ruky. „Tak poď, dnes večer sme v tom spoločne.“
Zadíval sa na ňu, spodok tváre mu zakrýval šál. „To je ten šialený nápad, o ktorom si hovorila predtým?“
„Určite. My dvaja proti živlom. Spoločne ten kopec buď zdoláme alebo zomrieme pri snažení.“
Vydýchol a odhodlane vykročil na cestu. Narazili do seba a boli by sa vydali úplne inými smermi, keby Hermiona pevne nezvierala jeho ruku. Po chvíli zosynchronizovali svoje pohyby a vykročili strastiplnou cestou k hradu.
„Ako do kotla si toto zvládal sám?“ opýtala sa, keď minuli posledné domy a zamierili k železničnej stanici.
„Nepamätám sa, hoci pár krát som sa prebral vo zvyškoch Hagridovej chalupy. A raz či dvakrát som sa zobudil na gauči v Rosmertinej obývačke. Lenže to som bol oveľa viac ožratý ako dnes. Myslím, že na toto začínam byť pristarý.“
Došli k železničnej stanici a Severus striasol jej ruku. „Počkaj chvíľu potrebujem ísť na pánov.“
„Nech ti to netrvá večne,“ zamrmlala. Stiahla si z rúk rukavice, hodila ich na lavičku a zvalila sa na ne. Za toto bude zajtra tvrdo platiť.
Zašiel za roh. Hermiona vytiahla prútik a začala z ľadu a snehu vytvárať zvieratká. Svorka levov naháňala antilopy okolo rozčvachtanej diery v tvare podrážky Snapovej topánky. Práve chcela pridať zopár slonov, keď Snape začal nadávať ako posledný gauner v Zašitej uličke.
„Skurvený život! Čo za pribrzdeného debila zamkne verejné záchody?“
„To vieš ona je tak trochu neskorá noc,“ zakričala nezbedne. „Veď sa tam vlám.“
„Skúšal som to, ale majú tu ochranné kúzla! Prelomil by som ich, ale to by chvíľu trvalo a ja mám dosť naponáhlo.“
Počula ako nakopol nebohé dvere. „Skúšal si dámske toalety?“
Zvuk krokov po betóne nasledovalo ďalšie kopnutie. Vynoril sa spoza rohu a nedopatrením odkopol jednu z gaziel naprieč stanicou. Levy sa s revom rozbehli za ňou a zvyšok stáda gaziel sa rozutekal na všetky strany. Zadíval sa na to snežné safari, potom späť na Hermionu a len pokrútil hlavou. „Poďme,“ zavrčal a tentokrát ju on pevne chytil za lakeť. Vyrazil svižným krokom a Hermiona mu ledva stačila.
„To dúfam neplánuješ zadržiavať to celou cestou na hrad? Pri Merlinovej brade. Bež si nájsť strom.“
Zamračil sa na ňu. „Nebudem tu očúravať stromy. Takéto správanie prenechám nevychovaným hulvátom. Kráčaj rýchlejšie.“
„Severus správaš sa smiešne. Okolo nás je asi tak milión vecí, za ktoré sa môžeš schovať a Bradavice sú ešte strašne ďaleko.“ Odtiahla sa od neho. „Vlastne, keď už o tom hovoríš zisťujem, že musím ísť aj ja. Hneď som nazad. Na pár minút zo mňa bude „nevychovaný hulvát“ ako si podotkol pred chvíľou.“ Zišla z cesty, schovala sa za starý, mohutný dub a začala sa pasovať so svojou sukňou. Stiahnuť si spodné prádlo s rukavicami na rukách bolo obtiažne, ale zvládnuť to, keď sa s ňou celý svet knísal a krútil bolo skoro nemožné.
Počula jeho tlmené nadávky a potom nasledoval jej príklad a pobral sa na opačnú stranu.
Vtedy jej malý diablik poskakujúci na jej pleci začal našepkávať geniálnu myšlienku. Vyškriabala sa nazad na cestu a rýchlo zistila, ktorý strom si vybral. S chichotom vytiahla prútik a namierila na strom. Ten sa pod náporom mágie zatriasol a z vetiev spadol na zem mokrý sneh.
„KURVA! Do riti. Pojebaný sneh! Očúral som si topánky a nohavice. Argh....do kotla. Tergeo!“
Vybuchla potlačovaným smiechom, vzala do ruky hrsť snehu a vykročila po ceste.
Severus sa na cestu vydriapal o chvíľu neskôr, v ruke stále zvieral prútik. „Urobila si to schválne!“ obvinil ju.
„Samozrejme!“ smiala sa až jej z očí tiekli slzy. „Keby som tak mohla vidieť tvoj výraz! Och! Tak toto nemalo jednej chyby....“
Zavrčal a vykročil k nej. Hodila po ňom snehovú guľu a rozbehla sa.
„Čo to do teba vošlo?“ zakričal za ňou. „A minula si! Hádžeš ako baba!“
„Stavím sa, že ty tiež!“ podpichla ho a mrkla naňho ponad plece. Zbadala, že mieri prútikom na sneh na zemi. „Žiadna mágia nie je povolená!“
Zohol sa a nabral si do rúk sneh. Hermiona sa so smiechom rozbehla medzi stromy. Smiech sa zmenil v krik, keď zistila, že beží za ňou. Prvá mokrá guľa jej takmer zhodila čiapku z hlavy a druhá sa rozplesla o kmeň stromu tesne vedľa nej. Vypískla a schovala sa za krík. Pričom v rýchlosti zo zeme zhrabla ďalší sneh. Vykukla a okamžite po ňom mrštila práve uplácanú guľu. Trafila ho doprostred hrude. On sa schoval za spadnutý kmeň a tiež si pripravoval novú muníciu. Potom nastal jeden veľký chaos. Snehové gule lietali na všetky svetové strany. Máloktorá však našla cieľ, väčšina len tak bezbranne presvišťala vzduchom. Obaja boli príliš opitý na to, aby mali presnejšiu mušku.
Nasledoval dlhá pauza, keď nehodil jedinú guľu. Vykukla, aby zistila čo sa deje. Poklesla jej sánka, keď ho zbadala s plnou náručou snehových gúľ a diabolským úškrnom na tvári. Hodila po ňom guľu čo práve držala v ruke a dala sa na útek. Kľučkovala pomedzi stromy a on rýchlo míňal svoju muníciu. Keď dobehla na kraj lesa bez zaváhania sa rozbehla cez otvorené priestranstvo. Svoju chybu si uvedomila príliš neskoro. Podľa jeho víťazného revu jej došlo, že si jej chybu uvedomuje aj on.
Snapove nohy boli oveľa dlhšie a sneh bol na poli značne hlbší. Podvihla si sukňu, ale nebolo jej to nič platné. Ako sa približoval počula jeho smiech a zúfalo vykríkla, keď po nej skočil. Pevne ju zdrapli dve mocné ruky a potom už leteli vzduchom rýchlo sa približujúc k snehom pokrytej zemi. Počas letu ich mierne pootočil, aby so zadunením pristáli v mäkkom snehu na chrbtoch.
Snažila sa polapiť dych, ale na to sa príliš smiala. Zavzdychal a podvihol sa na lakti. Zadíval sa na Hermionu rozvalenú pod ním v snehu a na perách mu zahral žalostný úsmev, ktorý mu zmenil celú tvár. „Dúfam, že toto spĺňa tvoju predstavu, aby som ťa citoval „dostaneme nejaký bláznivý nápad a spravíme niečo šialené“. Pretože mám pocit, že som sa zmrzačil.“
Zachechtala sa. „Rozhodne to spĺňa všetky predpoklady. Hoci netvrdím, že mám nejakú jasnú predstavu.“
Natiahol ruku v koženej rukavici a odhrnul jej z čela prameň mokrých vlasov. „Budeš niekedy?“ opýtal sa tichým hlasom.
„Budem niekedy čo?“ spýtala sa a pokúšala sa odhrnúť si z čela vlasy premočenou rukavicou.
„Dosť opitá na to, aby si sa so mnou vyspala?“ odvetil.
Pokračovanie nabudúce...