Hodné čakania - Tretia časť

Hodné čakania

od Aurette

preklad kapi

Obočie mu vyletelo až kdesi k vlasom. „Prosím?!“ zasyčal šokujúco tichým hlasom.

Zasmiala sa. „Pýtal si sa či som niekedy v strese povedala nejakú sprostosť. Tak toto je ono.“

Mierne pobledol, ale takmer okamžite si odfrkol. „Ou. To je skoro tak zlé...“ Privrel oči a zahýbal plecami. „Nuž povedal som vo svojom živote pár hnusných vecí.“ Odhrnul si z čela vlasy a oprel sa lakťami o stôl. „Myslela si to vážne? Ja nie. Bol som ponížený a nahnevaný.“

Povzdychla si, vedela presne o čom hovorí, ale nebola dosť opitá, aby načala túto tému. Namiesto toho sa napila, aby nemusela hneď odpovedať. „Žiaľ bola to pravda, ale nemala som v pláne to povedať nahlas.“

„Presne ako ja v prípade Kratiknotovej matky.“

„Čo si povedal o jeho matke?“

„Nič čo by som ešte niekedy zopakoval.“

Sklamane nakrčila nos. „To ti slúži ku cti. A povieš mi aspoň v akých škandáloch boli zapletené Minerva a Pomona?“

„Nie.“

„Myslela som si.“

Obaja sa odmlčali a venovali sa pitiu. Snape si utrel ústa rukávom habitu. To gesto bolo tak mimo jeho charakteru, že sa šokom striasla. Pohodlne sa rozvalil na stoličke a venoval jej pobavený pohľad. „Bol to Weasley, však? Prosím povedz mi, že to bol on.“

Pokrútila hlavou. „Prepáč, ale musím ťa sklamať.“

„Longbottom?“

„Samá voda.“

Stíchol a zízal na stenu. „Neviem o nikom inom s kým si niečo mala. Noviny o vás troch prestali písať a Minerva konečne vzala na vedomie, že mi je to ukradnuté.“

Zasmiala sa a naklonila sa k nemu bližšie. „Bol to Ernie Macmillan,“ zašepkala.

„Kto?“

„Ernie. Bol v Brumbálovej armáde, spomínaš si? Z Mrzimoru?“

„Ty si chodila s niekým z Mrzimoru?!“

„V tvojom podaní to znie ako jeden zo siedmych smrteľných hriechov.“

„Mrzimor je v pohode. Iba som si myslel, že tvoj ideálny partner musí byť viac...ehm...mužný.“

„Iste a zrovna z Nevilla toto zrovna srší. Len tak pre informáciu koľko času si strávil pri prehodnocovaní môjho ideálneho partnera?“

Zamračil sa ukázal na jej víno. „Môžem ťa ubezpečiť, že rozhodne nie toľko, koľko by si želalo tvoje ego,“ reagoval posmešne.

Odfrkla si a napila sa. Pila príliš veľa a príliš rýchlo. Zajtra za to draho zaplatí.

Buchla pohár na stôl, nahnevane. „Ernie bol veľmi inteligentný. Len tak pre informáciu.“

Pokrútil hlavou. „Vôbec si na neho nespomínam.“ Pery sa mu skrútili do priateľského úškľabku. „Časom ti začnú študenti splývať. Uvidíš sama.“

„To už som počula,“ odpovedala so smutným úsmevom.

Nastalo ticho a obaja sa dívali do ohňa. Cítila sa príjemne a pohodlne v jeho spoločnosti. O toto sa snažila celé roky. Opatrne zdvihla ruku a poklepala si na špičku nosa. No do kotla. Vôbec si ho necítila. Zlé znamenie, veľmi zlé. Potrebovala spomaliť a to okamžite.

Nezdalo sa však, že by mal Severus naponáhlo k ukončeniu dnešného večera. Ani k spresneniu témy rozhovoru. Evidentne bol už poriadne chytený, ale namiesto toho, aby to zhoršilo jeho povahu sa zdalo, že ju to práve naopak zmierňuje. Usmiala sa . Tento Severus sa jej páčil. Akurát premýšľala či jej pečeň zvládne pravidelné stretnutia s ním.

„Povedz mi Severus. Čoho sa bojíš? Čo si budú všetci pamätať? Aké boli tvoje sny o lepšej budúcnosti?“

Tvrdohlavo zovrel pery a vrhol na ňu odmietavý pohľad.

„No tak moment tento nasávací večer má jasné pravidlá,“ povedala. „Práve sme zdieľali tajomstvo a teraz musíme byť sentimentálni. Ty si to začal a tak budeš pekne hrať podľa pravidiel.“

„Aha a čo príde po tej sentimentálnej časti?“

Nezbedne sa usmiala. „No dostaneme nejaký bláznivý nápad a spravíme niečo šialené...ako, že sa rozhodneme, že sme najlepší kamaráti a spečatíme to nejakým zväzujúcim rituálom. No a potom budeme jeden druhému držať vlasy, kým budeme vracať. Teda toto si pamätám. Už je to nejaký piatok čo som to robila naposledy. Možno je nejaká dospeláckejšia verzia, ale nikto mi tieto pravidlá neupgradol.“

Jeho úškrn sa zmenil na úsmev a potom na tichý smiech. „Dobre, takže sentiment.“ Posunul sa na stoličke a natiahol svoje dlhé nohy k ohňu. „Nemyslím si, že sa moje sny líšili od snov iných. Vždy som veril, že vyrastiem a ožením sa s Lily. Predstavoval som si malý domček v Rokville a hŕstku ryšavých detí, všetky s jej nosom. Otvorili by sme si lekáreň a celý život varili elixíry.“ Prehrabol si vlasy. „Smiešne však.“

„Myslím, že to znie krásne,“ odvetila tíško. „A po jej smrti? Odvážil si sa ešte snívať?“

Zdvihol pohár a nemo pokrútil hlavou.

„Ešte to bolí?“ 

Ticho sa zasmial. „Aká si ty malá staravá čarodejnica.“ Odložil pohár a vrátil sa k sledovaniu plameňov. „Áno a nie. Zmieril som sa s jej stratou. Pokúsil som sa pre ňu zomrieť, ale Minerva prišla včas, aby ma mohla zachrániť, tiež pchala nos všade. Potom som dlho nevedel čo so sebou.“ Zvrtol sa k nej a pokrčil plecami. „Čo ma stále mrzí je tá zbytočnosť. Mohla v našom svete spraviť niečo fantastické. Namiesto toho...“ Ruky mu klesli do lona a on na ne len hľadel. „Nuž zomrela, že? Mala sotva dvadsať rokov.“ Zamračil sa a zadíval sa na Hermionu. „Premrhané životy, to je to čo mi vadí. Znechucuje ma, že si padla medzi nás.“

Naklonila hlavu. „Hoci ja som takto šťastná?“

„To je poľutovania hodné.“

„Skutočne?“

Vzal do rúk jej pohár a priblížil jej ho k perám. „Zaostávaš,“ obvinil ju.

Povytiahla obočie a prevzala pohár, ale on ho nepustil len ho zanovito naklonil ešte bližšie k jej ústam a ona si musela odpiť.

Položil pohár nazad na dosku stola a pohľadom preletel jej črty. „Aké sú tvoje sny Grangerová? Nikdy si nechcela deti? Malý dom, ktorý by bol len tvoj? Muža?“

Usmiala sa na neho a prikývla. „Chcela. Ale vždy som vedela, že to bude prichádzať do úvahy až neskôr. Bola som celá žhavá mať hviezdnu kariéru. Vrhla som sa na Ministerstvo pripravená vydriapať sa jeho rebríčkom až na najvyššie posty v priebehu pár rokov. Stálo ma to Rona. Potom Nevilla. Sprostá úprimnosť ma stála Ernieho, ale bolo tam milión iných vecí. Čiže ak by to nebolo toto tak určite niečo iné.“ Zadívala sa na červené plamene. „Bola som zblnutá vlastný snažením Severus. Driapala som sa vyššie a vyššie a chytala som sa každej slamky, len aby som sa posunula hore až do nebies.“ Pokrútila hlavou. „Nakoniec sa mi vôbec nepáčilo čo sa zo mňa stalo. Nikdy som nebola dobrá. Ani len dosť dobrá. Byť Hermionou Grangerovou skrátka nestačilo.“

 „Tí sviniari,“ zavrčal drsným šeptom.

Zdvihla ruky v bezmocnom geste a obrátila sa k nemu. „To neboli oni. Čo to nechápeš? Bola som to ja. Ja som presvedčila sama seba, že nie som dosť dobrá. Ja som našla chybu vo všetkom čo som spravila. Ja som trápila samu seba ako najväčší tyran.“ Nechápavo na ňu hľadel a ona len s povzdychom pokrútila hlavou. „Tak som skončila. Rozhliadala som sa okolo seba a hľadala niečo čo ma naplní. Vedela som, že tu budem šťastná a to aj som.“ Usmiala sa. „Šťastná.“

Bez varovania Snape presunul svoju stoličku okolo malého stola až kým nesedel vedľa nej. Lakťami sa dotýkali jeden druhého. „Prečo?“ dožadoval sa ticho. „Prečo si šťastná?“

„Pretože som konečne sama sebou. Byť Hermionou Grangerovou je konečne dosť dobré. Nemusím byť výnimočná ak nechcem. Milujem učenie. Milujem Bradavice a milujem svojich kolegov.

Položila mu ruku na predlaktie. „Severus ak chceš byť šťastný, musíš sa tomu celý oddať. Nemôžeš preplávať životom s tým, že tvoja šanca na šťastie už bola. Šťastie je tu vždy, čaká kým si ho všimneš a vpustíš ho do svojho života.“

Tvár sa mu trocha vyjasnila. Bolo mu to o niečo jasnejšie, ale nie úplne. Striasol jej ruku a podal jej pohár s vínom. „Dobre a čo ten zvyšok? Život to je predsa viac než práca. Vravela si, že chceš rodinu. Prečo ju ešte nemáš? Prečo nemáš žiadneho partnera?“

Nakrčila nos a stočila pohľad k ohňu. „No tak priznávam, že život v hrade plnom pubertiakov má aj svoje nevýhody. Osobný život je tak trochu na vedľajšej koľaji. Boli jeden či dvaja gentlemani, letné flirty, ale nič viac. Zatiaľ nie.“

Poklepal po jej pohári a napil sa piva. „On nepríde,“ dodal.

„Kto nepríde?“    

 „Osoba na ktorú čakáš.“ Mávol nedbalo rukou k dverám. „Je niekde tam vonku a nikdy nebude vedieť, že existuješ ak odtiaľto nezdrhneš,“

Dopila víno a pohár nechala klesnúť. „Prečo neodídeš ty?“ opýtala sa a naklonila sa k nemu ešte bližšie, aby sa mu mohla pozrieť do očí. „Ujdi. Zmizni odtiaľto. Prečo si stále tu?“

Dopil pivo a díval sa na prázdny krígeľ. „Chcel som. Po tom čo ma prepustili od Sv. Munga som sa nikdy nechcel vrátiť. Bol som predsa hrdina. Prečo nezačať odznova? Lenže tak to nefunguje, všakže? Pre bývalého smrtijeda, hoci aj s Merlinovým  rádom nie je veľa zamestnaní. Myslel som, že začnem vlastný biznis s elixírmi, ale bol som z nich tak unavený, že mi to prišlo ako krok späť. Nakoniec som sa priplazil nazad do Bradavíc. A strávil som štrnásť rokov dozorom nad arogantnými tupcami, ktorí si myslia, že svet je krásny a moja práca ani nebola potrebná.“

Štuchla ho do hrude. „Tvojim problémom nie je škola, Severus. Tvojim problémom je tvoja hlava.“

Obrátil k nej tvár a obdaril ju znechuteným pohľadom. „Choď do prdele Grangerová.“

„Takže ešte nie si dosť opitý,“ zašomrala. „Pozri. Práca je práca. Ako sa k nej postavíš v tom je ten rozdiel.“ Odtiahla sa a ignorovala jeho reakciu na jej prvú poznámku. „Minimálne základné potreby Snape. To jest potrebujeme strechu nad hlavou a jedlo, aby sme neboli hladní. Cítiť sa šťastne? To je len v tvojej hlave, nie v popise práce či v iných okolnostiach. Mala som fantastickú prácu a bola som zúfalá. Teraz mám, podľa teba, príšernú prácu a som šťastná. Ver mi, ak by si si po vojne našiel prácu, ktorá by ťa bavila bol by si teraz rovnako nešťastný. To čo hľadáš nie je vonku, ale vo vnútri. Musíš zmeniť to, čo podľa teba znamená šťastie.“

Prisunul sa k nej bližšie. „Čo to znamená pre teba?“

„Byť akceptovaná. Spokojná sama so sebou. Nehasiť čo ma nepáli len preto, že som bola vychovaná k zachraňovaniu sveta a bez toho neviem čo si počať.“ Kývla hlavou. „Čo to znamená pre teba?“    

Očami skúmal prázdny krígeľ a pomaly ho položil na stôl. „Neskončili sme práve s fázou sentimentálnosti? Čo bude nasledovať?“

„Nie som si istá, že už sme za sentimentálnou fázou. Obvykle tam sú ešte uplakané priznania a vyhlásenia o dokonalom porozumení až potom sa prechádza na ďalšiu fázu.“

„Na tomto svete nie je dosť alkoholu, ktorý by ma prinútil k uplakanému čomukoľvek,“ odfrkol si posmešne.

„Hej, ani ja nie som práve smutná takže nič z toho. Možno je ten plán nanič.“

Dlaňami sa zaprel o hranu stola a odtisol sa so stoličkou. „Je neskoro. Mali by sme sa vrátiť.“

„Vážne? Je sotva jedenásť! Myslela som, že toto bude posedenie až do rána bieleho.“

Odfrkol si. „To bola pôvodná myšlienka. Tvoja prítomnosť narušila moje plány.“ Vzal oba kabáty a ten Hermionin hodil na jej kolená.

„Hm tak to je sklamanie, no nie?“ Vydriapala sa na nohy. „A čo keby sme sa pohádali? Môžem ti zablahoželať k narodeninám a ty sa naštveš. Pomohlo by to?“

Uškrnul sa. „Nemám chuť ani energiu sa hádať a okrem toho by to bol podivný spôsob ako poďakovať za tvoju spoločnosť dnes večer,“ podotkol a odišiel k baru, aby zaplatil účet.

Usmiala sa, schovala knihu vo vrecku a obliekla si kabát. Státie predstavovalo značný problém, evidentne jej rovnováha už nebola to čo bývala. Zadívala sa na dvere a vynaložila maximálne úsilie, aby k nim išla ako tak rovno.

Galantne jej otvoril dvere a spoločne vykročili do náručia ľadovej noci.

Pokračovanie nabudúce...