Miluj ho, keď tu ja už nebudem - Kapitola dvanásta

Kapitola 12: Tajomný pacient

Hermiona si nebola istá ako dlho sa prehadzovala a obracala v nepokojnom spánku. Vonku bola stále tma, keď ju prebudil zvuk pri vchodových dverách. Keby spala ako obvykle jemné vrznutie dverí by ju neprebudilo, ale jej rozbúrené emócie a city k profesorovi Snapovi jej v hlave rozkrútili vír myšlienok, ktorý sa nechcel upokojiť. Schmatla župan, vykĺzla do haly a ponáhľala sa k oknu, ktoré bolo vedľa dverí. Snape stál niekoľko metrov pred domcom a díval sa na nočnú oblohu. Než dokázala odhadnúť, čo robí vonku takto neskoro, tak sa premiestnil.

Otvorila dvere a vyšla na verandu a sťažka si povzdychla. Chcela, aby ju vpustil do svojho života, ale on mal stále tajomstvá, o ktoré sa nechcel deliť. Iba človek, ktorý má ťažkosti a problémy sa vykráda v noci a premiestňuje sa kto vie kam. Prekvpením sa jej rozšírili zorničky. Premiestňuje. Premiestňuje! Harryho kúzlo!

Rozbehla sa k miestu, kde Snapa videla pred chvíľou stáť. Presný časový rámec, po ktorom je možné sledovať prvú osobu, tak to Harry a Ron nevedeli presne, ale od Snapovho premiestnenia ubehlo pár sekúnd. Musí to fungovať! Hermiona zatvorila oči a pevne zovrela päste. Prosím, hlavne nech sa nerozštiepim, pomyslela si. Zašepkala formulku a pokúsila sa uvoľniť, aby premiestnenie prebehlo v poriadku.

Bola to bezpochyby tá najdezorientujúcejšia chvíľa v jej živote. V skutočnosti to trvalo len niekoľko sekúnd a ocitla v aleji vedľa veľkej budovy. Videla Snapa, oblečeného v čiernych nohaviciach a snehobielej košeli, ako obišiel roh a budovy a stratil sa z dohľadu. Hermiona nemala čas jasať nad svojim úspechom v sledovaní jeho magickej stopy, pretože by sa jej mohol stratiť. Cítila sa hlúpo, pretože bola v župane a tak na seba použila rýchle zahaľujúce kúzlo a ponáhľala sa za Snapom.

Keď sa priblížila k skleneným dverám jasne osvetlenej budovy, pochopila, že Snape vošiel do nemocnice – muklovskej nemocnice. Vynadala si, že ju nenapadlo, že by mohol navštíviť pacienta aj mimo Sv. Munga a pomaly ho nasledovala po schodoch. Zastal na treťom poschodí a energicky vykročil chodbou. Cestou minul pult sestier a len kývol hlavou na pozdrav, dvom ženám v bielom, ktoré si čosi zapisovali. Evidentne sem chodil často, nakoľko ani jedna z žien sa nepýtala na dôvod jeho prítomnosti tak neskoro v noci.

Hermiona na špičkách prešla okolo sestričiek a nakukla cez poodchýlené dvere do miestnosti, kam vošiel Snape. Ten sedel na stoličke vedľa postele a ruku mal položenú na ruke niekoho iného. Nevidela kto bol ten záhadný pacient, pretože jej to nedovoľovali takmer zavreté dvere. Snape vytiahol z vrecka malý flakónik a Hermiona vedela, že na ňom pracoval predchádzajúce popoludnie. Na niekoľko sekúnd zmizol z časti miestnosti, ktorú videla. Len sa domnievala, že podáva elixír pacientovi v posteli. 

Posadil sa na stoličku vedľa postele a čakal. Minúty plynuli a jeho tvár mala stále rovnaký výraz, nedával najavo či elixír funguje alebo nie. Zrazu schoval tvár do dlaní a ruky si oprel o nemocničnú posteľ. Hermiona zažmurkala, aby zahnala slzy a odvrátila sa. Bolo ťažké vidieť profesora Snapa v takomto stave a hoci mu veľmi chcela pomôcť, vedela, že keby zistil, že ho sleduje v tak súkromnej chvíli, rozzúril by sa. Vošla do prázdnej izby ďalej na chodbe a premiestnila sa do jeho spálne.

Bola extrémne zvedavá, kto bol ten človek v posteli, ale určite jej to Snape nepovie bez toho, aby sa ho opýtala, ale opýtať sa ho nemôže, pretože by prezradila, že ho sledovala. Lenže o to viac mu chcela pomôcť pri tvorbe elixíru. Jeho zúfalstvo bolo takmer hmatateľné až Hermione bolestivo zovrelo srdce v hrudi.

Hermina odhadla, že medzi jej návratom a návratom Snapa ubehla asi hodina. Počula ako sa pohybuje na druhom konci domu až konečne zhasol svetlo, ktoré zažal keď prišiel. Zatvorila oči a prinútila sa znova zaspať. Nebude mu veľkou pomocou ak zajtra ráno únavou zaspí na svojom pracovnom stole.

Prišlo nedeľné ráno a Hermiona sa vyškriabala z postele. Rýchlo absolvovala svoje ranné rituály a obliekla si rifle a tričko. Už necítila potrebu oslňovať profesora Snapa svojim profesionálnym zjavom. Našla ho v laboratóriu. Lakťami sa opieral o stôl a prsty mal zaborené v čiernych vlasoch. „Profesor?“ opýtala sa Hermiona jemne.   

Keď zdvihol hlavu a zadíval sa na ňu, videla Hermiona aký je v skutočnosti skľúčený. Oči mal podliate krvou a vačky pod očami boli ešte tmavšie než obyčajne. Jeho pokrčené šaty boli tie isté, ktoré mal na sebe aj včera. Chcela ho poslať do postele, ale vedela, že by s tým nikdy nesúhlasil. Nepoznala tvrdohlavejšieho človeka ako bol Severus Snape. „Áno, slečna Grangerová?“ zamrmlal, zažmurkal a pokúšal sa dať dohromady.

„Mohli by ste sa so mnou rozprávať, pane?“

„Rozprávať sa s vami?“

„Hej, povedať mi čo je v neporiadku a čo sa vlastne deje.“

Odfrkol si a obrátil hlavu. „Neviem o čom hovoríte.“

„Nie ste v poriadku a uprostred noci ste odišli z domu. Dnes ráno vyzeráte horšie než ako som vás kedy videla. Rada by som vám pomohla, ale neviem ako.“ Vošla do laboratória a posadila sa na stoličku oproti Snapovi.

Snape sa na ňu zľahka usmial. „Ďakujem za vašu pomyselnú starostlivosť, slečna Grangerová. Väčšina sa s tým u mňa ani nenamáha.“

„Ale ja mám o vás starosť!“ vyhŕkla Hermiona. 

 „Neviem prečo by ste ju mali mať. Nie je na mne nič, kvôli čomu by ste mali mať o mňa starosť.“

Hermiona nakrčila obočie a naklonila sa bližšie k nemu. „Profesor, myslím, že je mnoho dôvodov, prečo by som mala mať o vás starosť. Ste inteligentný, bystrý, zaujímavý a vášnivý človek. Nikdy som nestretla nikoho ako vy a pochybujem, že ešte niekedy stretnem. Som hlboko poctená, ž môžem s vami pracovať a som hrdá, že ma beriete ako seberovnú a smiem vám pomáhať pri výskume elixíru, ktorý vyvíjate. Len si želám, aby som vám mohla pomôcť viac.“

Snape mal rozšírené zorničky a na tvári sa mu zračila nedôvera. „Zbláznili ste sa slečna Grangerová?“

Zasmiala sa a potriasla hlavou. „Ste skoro svätec, že som mnou dennodenne vydržíte.“

Napriek jeho zlej nálade sa potichu zasmial. „Svätec, no vskutku.“ Snape pokrútil hlavou a zadíval sa na Hermionu. „Nie ste až taká otravná ako som očakával, že budete. Práca s vami v posledných týždňoch bola príjemná.“

Jeho priznanie vylúdilo na jej tvár široký úsmev. „Tak som premýšľala o vašom elixíre pre pacientov v kóme.“

Snape po zmienke o práci akoby vytriezvel a na tvári sa mu zjavilo zamyslené zamračenie. „Áno? Čo s ním?“

 „Nuž, možno je tu aj iný spôsob ako ho vytvoriť. Ste si sto percentne istý, že pupkovník je tá najlepšia možnosť na stimuláciu mozgových buniek?“

Snape prikývol.

„Problémom je posilnenie jeho účinku, aby mal potrebný efekt na pacienta?“

„Správne.“

„Čo ak by sme našli prísadu, ako modrozelená riasa, ktorá by spôsobila, že telo by silnejšie reagovalo na pupkovník namiesto toho, aby posilnila samotný účinok pupkovníka?“

Snape si jemne poklepával dlhým prstom po perách. Sledovala ho skoro minútu ako premýšľa nad jej myšlienkou. Nakoniec, pomaly prikývol hlavou. „To je sľubnú myšlienka. Možno by sme na tom mohli dnes pracovať?“

Hermiona nadšene prikývla. „Odbehnem do najbližšej lekárne a kúpim modrozelenú riasu. Pripravte základ a ja som za pár minút späť.“

Snape už kráčal k polici s čistými kotlíkmi, keď odvetil. „Venujem vám jeden kompliment a vy zrazu veríte, že mi môžete rozkazovať ako sa vám páči.“ Jeho tónu však chýbal obvyklý zlovestný podtón. Hermiona sa len usmiala a premiestnila sa.     

oooOOOooo

Snape jemne zovrel Hermioninu ruku a potisol ju nižšie k bublajúcej tekutine v kotlíku. Hermiona si nebola istá či by mala omdlieť alebo sa zdesene odtiahnuť. Vedela by na prstoch jednej ruky zrátať koľkokrát sa jej Snape dotkol. Zriedkakedy pustil niekoho do svojho osobného priestoru a vyhýbal sa akémukoľvek dotyku. Takže takéto skoro priateľské gesto ju znervóznilo.

„Rozvírite elixír ak to tam pustíte z takejto výšky,“ zamrmlal a posunul jej ruku ešte nižšie. Nechala ho nech usmerňuje jej pohyby a poslednú prísadu pridala až keď jej povedal. Obaja sa podieľali na výrobe elixíru a Hermiona bola prekvapená zistením, že ich spolupráca je harmonická. Boli ako starí manželia, ktorí sa obracajú, prechádzajú či naťahujú po prísadách v malom laboratóriu, ale nikdy si navzájom nezavadzajú. V duchu sa rozosmiala nad svojimi smiešnymi myšlienkami.

„Myslíte, že to bude fungovať?“ opýtala sa a odstúpila od stola. Snape mávol prútikom a uhasil oheň pod kotlíkom.

Obrátil sa k nej. „Možno. Otestujem to tak rýchlo ako to len bude možné.“

„Na kom?“

Snape sa prudko zvrtol a prešiel na druhú stranu miestnosti, aby preukladal prázdne nádoby na polici. „To nie je vaša starosť, slečna Grangerová.“

„Pomohla som vám pri výrobe elixíru. Rada by som vedela, na kom ho chcete testovať.“

„Dám vám vedieť výsledok, len čo elixír otestujem.“ 

 „Ale...“

„Odmietam odpovedať na vašu otázku, slečna Grangerová. Berte to ako fakt.“

Hermiona otvorila ústa k námietke, ale klopanie na okno ju prerušilo. Na podobločnici sedela malá sova pálená a k nohe mala priviazanú bielu obálku. Snape sa ani nepohol, aby pustil sovu dovnútra a tak prešla k oknu Hermiona. Pootvorila ho natoľko, aby mohla sova nastrčiť nohu a nechať si z nej odviazať list. Len čo sa tak stalo, vzniesla sa k oblohe a odletela.

„Je to pre mňa,“ zašomrala Hermiona a otvorila list.

Slečna Jane Whartonová,

po dôkladnom zvážení, sme sa rozhodli povoliť vám návrat a tiež bývanie vo vašom byte. Avšak musíte z vášho bytu odstrániť všetky pomôcky pre prípravu elixírov a s okamžitou platnosťou ukončiť všetku výrobu neautorizovaných elixírov.

Oddelenie sťažností Asociácie obyvateľov.

Hermiona sa zamračila a  poskladala list.

„Slečna Grangerová?“ Snape vyzeral mierne znepokojený. Nikdy by si nepomyslela, že sa dožije dňa, keď bude Snape mať o ňu starosť.

„Je to od Asociácie. Rozhodli sa, že sa smiem vrátiť do bytu, ale nesmiem už viac experimentovať s elixírmi. Podmienkou návratu je, že odstránim všetky pomôcky.“ S ťažkým povzdychom sa posadila na stoličku. „Unudím sa k smrti ak nebudem môcť experimentovať. Je to moja vášeň. Nedokážem si predstaviť nič, čo by ma viac uspokojovalo.“

Snape naklonil hlavu na stranu a v tichosti ju pozoroval. Po niekoľkých minútach prelomil vlastné mlčanie. „Nechcem stáť v ceste rozvoja potenciálnej Majsterky elixírov. Smiete používať moje laboratórium po pracovnom čase.“       

Hermiona na neho šokovane zízala.

„Za predpokladu, že ma nebudete otravovať,“ dodal prísne, keď videl, že sa usmieva ako slniečko.

Vyskočila zo stoličky a mala čo robiť, aby sa od radosti neroztancovala po miestnosti. „Profesor, ďakujem! Ja...ja by...by som vás najradšej objala!“

Snape sa zatváril neisto. „Áno, nuž...radšej nie. Vaše vyslovené poďakovanie mi celkom postačí.“

Takmer začala hyperventilovať pri predstave, že bude môcť experimentovať v jeho laboratóriu. Tiež povedal, že je potenciálny Majsterka elixírov. Už len to by jej stačilo, aby sa bláznivo rozosmiala a začala tancovať dookola. „Myslím, že som vás obťažovala až pridlho, profesor. Myslím, že pôjdem domov a poriadim to tam. Ďakujem za vašu pohostinnosť a príjemné rozhovory.“

„Áno, áno. Už bežte,“ popoháňal ju. Bolo nad slnko jasnejšie, že je nesvoj z jej vďaky. Skoro tak ako z komplimentov, ktoré mu venovala ráno.

Hermiona si zbalila svoje veci z jeho spálne a  nakukla do laboratória ešte než odišla. „Ďakujem, pane,“ povedala mäkko.

Vzhliadol od kotlíka, aby sa jej zadíval do očí. „Nemáte za čo, slečna Grangerová.“

Usmiala sa a s ľahkým srdcom vykročila k dverám.

Pokračovanie nabudúce...