Miluj ho, keď tu ja už nebudem - Kapitola trinásta

31.03.2015 22:04

Miluj ho, keď tu ja už nebudem

Od anogete

Preklad kapi

Kapitola 13: Rád by som vás zoznámil s...

Prvá noc po návrate domov a do vlastnej postele by bola príjemná, keby ju tesne po polnoci nezobudili. Zbesilé búchanie na dvere vytrhlo Hermionu z pokojného spánku. Posadila sa na posteli, prikrývku si pritiahla k hrudi a nechápavo sa porozhliadla po izbe. Trvalo jej niekoľko minút, než pochopila, že jej niekto búcha na vchodové dvere. Nevedela si predstaviť, kto by ju hľadal takto neskoro v noci, ale podľa intenzity klopania ju dotyčný či dotyčná chceli vidieť priam zúfalo.

Rýchlo si na seba natiahla župan a schmatla prútik z nočného stolíka. Radšej byť opatrný ako neskôr ľutovať. Polnočný návštevník neveštil nič dobré. Pevnejšie zovrela prútik a odomkla dvere, retiazku a ochranné bariéry však zatiaľ neodstránila. Malá medzera, ktorá vznikla medzi dverami a zárubňou odhalila jej návštevníka.

„Slečna Grangerová.“ Pred jej dverami stál profesor Snape a rukou sa opieral o zárubňu. Zdalo sa, že je tak trochu zadýchaný a neupravený.

Hermiona bola zmätená, ale rýchlo zložila retiazku a zrušila ochranné bariéry na vchodových dverách. Potom dvere otvorila. „Profesor? Čo tu robíte?“

„Potrebujem, aby ste išli so mnou,“ prehovoril a vošiel dovnútra.

Hermiona si pritiahla župan tesnejšie k telu. Cítila sa neisto, keď sa na ňu zadíval. „Kam?“ opýtala sa.

„Na tom nezáleží. Prosím oblečte sa a poďte so mnou.“ Hovoril rýchlo a hlas mu vzrušením preskakoval. Nezdalo sa, že by mal problémy, ale bol podráždenejší než obyčajne.

Hermiona sa zadívala na hodiny. „Profesor je po polnoci. Kam by som s vami mala ísť?“

„Dôverujete mi?“

„No áno, myslím.“

Snape k nej natiahol ruku. „Ak áno, tak sa prosím oblečte a poďte so mnou. Nemôžem vám to vysvetliť tu.“    

Síce sa zdráhala, ale nevedela mu povedať nie, nedokázala odmietnuť ísť s ním. Jej zvedavosť zvíťazila a nedovolila jej vliezť nazad do postele a zaspať bez toho, aby zistila, čo jej chcel ukázať. Bez slova sa vrátila do spálne a obliekla sa. Len dúfala, že nepôjdu na verejnosť, pretože jej vlasy vyzerali ako vrabčie hniezdo.

Len čo vyšla zo spálne, objali ju Snapove ruky a pritiahli si ju pevne k hrudi. Hermiona prekvapene otvorila ústa, ale než stačila vydať čo i len slabiku, prehovoril Snape. „Premiestnim nás oboch.“

Pevne zatvorila oči a pocítila mierny zmätok pri asistovanom premiestnení. Keď oči zas otvorila stáli v parku vedľa veľkej budovy. V parku skučal vietor a rozstrapatil jej už tak dosť strapaté vlasy. Nepríjemné počasie a veľké dažďové kvapky, ktoré padali na zem ju zmiatli. Než sa stihla spamätať, chytil ju Snape za ruku a ťahal ju so sebou. Hermiona by ho nedokázala zastaviť ani keby chcela. Nasledovala ho temným parkom až k vchodu do budovy. Osvetlený vchod vrhal svetlo aj na tmavý park. Okamžite vedela kde je. Presne sem Snapa včera nasledovala.

Vtiahol ju do nemocnice a ku schodom, celý čas pritom zvieral jej ruku. Nasledovala by ho, ale aj keby ju nedržal. Ak elixír fungoval, tak práve  mieri na stretnutie so záhadným pacientom, ktorého Snape navštevoval. „Elixír...fungoval?“ zalapala Hermiona po dychu, keď Snape s trhnutím otvoril dvere na tretie poschodie.

„Áno,“ odvetil Snape a jemne jej stisol ruku, keď ju viedol po chodbe. Sestry o čomsi diskutovali pri stole. Keď však okolo nich prešli Snape a Hermiona, ktorí mierili k izbe záhadného pacienta, zvedavo sa za nimi obrátili.

Na nemocničnej posteli ležala postaršia žena, len čo začula, že vošli dovnútra pomaly otvorila oči. Zadívala sa na Snapa a jemne sa usmiala, potom obrátila pohľad na Hermionu. Tá sa pod pohľadom tmavých očí mierne ošila. Na tých očiach bolo čosi povedomé, ale bola si istá, že s touto ženou sa nikdy nestretla.         

Snape pritiahol Hermionu bližšie k sebe, objal ju okolo pliec a podišiel spolu s ňou bližšie k posteli. Hermiona si všimla ako žena pozorne sleduje Snapovu ruku na jej pleciach. Nakoniec sa žena zadívala Hermiona do tváre a milo sa usmiala. Oči jej žiarili šťastím. „Vitaj moja milá.“

Hermiona otvorila ústa, ale nevydala ani hláska. Nakoniec vykoktala jednoduché zdravím a potom sa ponad plece zadívala na Snapa. „Prepáčte. Som trochu zmätená. Ja netuším kto je tá pani.“

Dlhé prsty povzbudzujúco zovreli jej rameno. „Toto je Eileen, moja mama. „Mami, toto je Hermiona Grangerová.“

Keby nemal Snape ruku okolo Hermioniných pliec určite by omdlela a padla ako podťatá. Úplne posledná osoba, ktorú by čakala, bola jeho matka. Predpokladala, že umrela už pred mnohými rokmi. Ani v najdivších snoch by ju nenapadlo, že matka profesora Snapa leží v muklovskej nemocnici, Merlin vie koľko rokov.

„Ja, uhm... Prepáčte ja som len prekvapená týmto všetkým,“ ospravedlnila sa Hermione žene ležiacej v posteli. Snape od nej odstúpil, prešiel na druhú stranu postele a jemne vzal matkinu drobnú ruku do svojej veľkej dlane.

„Prekvapená? Ale Severus mi povedal, že práve vy ste dokončili elixír.“

Hermiona sa zadívala na Snapa a zrazu všetky dieliky skladačky zapadli na svoje miesto. Jeho matka bola v kóme roky a on celý ten čas pracoval na lieku. Modrozelená riasa zabrala a dopomohla elixíru na prebudenie pacientov z vegetatívneho stavu. Nielenže to fungovalo, ale Snape matke priznal, že celé to bola Hermionina myšlienka. „No, bol to len nápad,“ pokrčila Hermiona plecami a nespúšťala oči zo Snapa. Po chvíli presunula pohľad na jeho matku a s úsmevom dodala. „Som šťastná, že to fungovalo.“

V unavených očiach  Eileen Snapovej sa objavili veselé iskričky a žiarivo sa na Hermionu usmiala. „Podľa toho ako o vás môj syn hovoril, vás veľmi obdivuje Hermiona.“

„Eh?“ Hermiona prekvapene preskočila pohľadom z Eileen na Snapa. Na tvári mal svoj typický nečitateľný výraz, ale pohľadom nervózne behal po miestnosti.

„Samozrejme, moja milá,“ prikývla Eileen. „A ja som tomu rada. Teší ma, že si môj Severus našiel niekoho tak krásneho a talentovaného ako ste vy, aby vyrovnal jeho ponurú stránku. Nie je tak Severus.“ Hermiona sa začervenala a sklopila hlavu. Nikdy nevedela nonšalantne prijímať komplimenty  a navyše sa zdalo, že si Eileen Snapová myslí, že ona a Snape spolu chodia.     

Snape pokrútil hlavou a vložil sa do rozhovoru. „Hermiona a ja nie sme...no...skrátka nechodíme spolu, mami.“

Eileen sa zamračila. „Prečo nie? Je skvelá Severus. Navyše si o nej hovoril v superlatívoch.“

„Mami, prosím ťa. Nie je vhodný čas na diskusiu o mojom milostnom živote.“ Zdalo sa, že je Snape celý nesvoj a Hermiona si jeho rozpaky celkom užívala.

„A čo vy moja milá, zmýšľate o mojom synovi v romantickom zmysle?“ obrátila sa Eileen na Hermionu.

Hermiona nevedela ako by mala odpovedať. Samozrejme, že o Snapovi v tomto zmysle začínala uvažovať, ale myslieť si to a povedať to nahlas boli dve odlišné veci. Vedela, že medzi ňou a profesorom nikdy nič nebude, napriek tomu na to v posledných bezsenných nociach často a intenzívne myslela.

Snape otázku zmietol zo stola než stačila Hermiona sformulovať adekvátnu odpoveď. „Neblázni mami. Slečna Grangerová je dosť mladá, aby mi bola dcérou. Isteže o mne neuvažuje ako o potenciálnom priateľovi.“

„Ako povieš, Severus,“ odvetila Eileen s úsmevom. Zazívala a rukou si pošúchala oči. „Ospravedlňujem sa, ale dnes to bol skutočne dlhý deň.“

Snape sa zadíval na hodiny na stene. „Mala by si oddychovať. Odprevadím slečnu Grangerovú domov a o polhodinku som späť.“

„Nie, Severus. Choď domov a vyspi sa. Bol si tu celé hodiny.“ Eileen sa zadívala na Hermionu. „Dozrite naňho, nech ide rovno do postele.“

Hermiona prikývla. „Áno, pani Snapová, dohliadnem na neho.“

„Príď zajtra ráno, dovtedy si obaja odpočinieme a môžeme sa porozprávať,“ povedala synovi.

Otvoril ústa a Hermiona by prisahala, že mu v očiach vidí aspoň päť námietok. No žiadnu nevyslovil. Namiesto toho len prikývol a pobozkal matku na čelo. „Dobre sa vyspi, mami.“

„Ty tiež, synček.“ Eileen vyhľadala pohľadom Hermionu. „Postarajte sa mi o neho.“

Hermiona sa usmiala a nasledovala Snapa von z miestnosti a dolu chodbou. Zastal pri výťahu, namiesto toho, aby išli schodmi. Obaja stáli v trápnom tichu pred kovovými dverami. Po niekoľkých sekundách čakania sa dvere otvorili a odhalili priestorný výťah. Vošla dnu prvá a stlačila gombík s nápisom prízemie. Keď sa dvere za nimi zavreli, Snape sa unavene oprel o chladnú kovovú stenu a rukami sa pridržal zábradlia, aby nespadol. Zatvoril oči a zhlboka vydýchol. Dnešný deň musel byť pre neho náročný a odpočinok potreboval ako soľ.

„Dokážete sa premiestniť, pane?“ Opýtala sa Hermiona, keď sa otvorili výťahové dvere.“

„Samozrejme, že áno slečna Grangerová,“ odbil ju a pomaly vykročil k východu z nemocnice. Hermiona ho nasledovala a sledovala jeho neistú chôdzu.

Keď prišli do aleje, jemne sa dotkla jeho ramena. „Sľúbila som vašej mame, že dozriem na to, že pôjdete rovno do postele.“           

Obrátil sa k nej a venoval jej vyčerpaný úsmev. „To som schopný zvládnuť aj sám.“

„Nebuďte tvrdohlavý.“ Hermiona k nemu pristúpila bližšie a objala ho okolo pása. Najprv prekvapene stuhol, ale veľmi rýchlo sa uvoľnil a pritiahol si Hermionu bližšie k sebe. Položila si hlavu na jeho hruď a oboch ich premiestnila do jeho sparťansky zariadenej obývačky. Evidentne sa mu jej mierna redekorácia pozdávala, pretože stále tu stála plyšová sedačka namiesto dvoch kresiel.

Hermiona odtiahla ruky a odstúpila od neho. Snape sa zvalil na sedačku. S povzdychom si oprel hlavu o opierku. Za celé tie roky, čo ho Hermiona poznala ho ešte nikdy nevidela s takým pokojným výrazom. Netušila ako dlho bola jeho matka v kóme, ale súdiac podľa jeho zanedbaného zdravia a až chorobnej posadnutosti by to tipovala na dlhé roky. Posadila sa vedľa neho a zložila ruky do lona. „Gratulujem k vášmu úspechu profesor.“

Lenivo otvoril oči. „Bez vás by som to nikdy nedokázal.“

Teplo v jeho očiach ju znervóznilo. Nevedela ako sa má pri tejto stránke jeho osobnosti správať. Doteraz poznala len tú komplikovanú, akademickú stránku, ale nevedela čo si má počať s touto zraniteľnejšou. Bolo to trochu desivé. „Nevedela som, že ten elixír je pre vašu mamu. Bude vám vadiť ak sa opýtam ako sa zranila?“

Snape opäť zavrel oči a mierne sa zamračil. „Ja som na vine. Stalo sa to tesne pred mojim prvým rokom v Bradaviciach.“

„Ako ste ju zranili?“ opýtala sa Hermiona čo najjemnejšie.

Ťažko si povzdychol. „Nechcel som ju zraniť. Nedokázal som kontrolovať svoju mágiu, nie v tak mladom veku. Môj otec nevedel, že matka je čarodejnica alebo že ja sám ním budem a budem študovať v Bradaviciach. Keď som dostal list, mama mu musela vysvetliť situáciu a svoj pôvod. Otec sa strašne rozzúril. Bol som dieťa. Netušil som, že moje emócie môžu vyvolať moju magickú silu.“

Hermiona sa nesmelo dotkla jeho pleca. Konečne otvoril oči a pozrel sa na ňu. „On bol naštvaný, kričal a nadával jej, povedal, že je klamárka a diablica. Chcel som ju ochrániť, ale s otcom som sa nemohol rovnať. Tak som...“Snape sa odmlčal a odvrátil pohľad. Po dlhých minútach ticha pokračoval vo svojom príbehu. „Moja magická sila sa vymkla spod kontroly, ale žiaľ nenašla ten správny cieľ. Namiesto neho som zasiahol ju.“ Žiaľ v jeho hlase bol zdrvujúci.

„Poškodenie nemohlo byť až také hrozné. Kompetentný liečiteľ mohol...“

Snape pokrútil hlavou. „Otec to zakázal a ja som bol príliš malý, aby som mu odporoval. Dal mamu do muklovskej nemocnice a povedal mi, že o jej osude rozhodnú skutočný doktori, že Boh rozhodne či bude žiť alebo zomrie, nie nejaké hókusy-pókusy.

Hermiona ho mimovoľne hladila po ramene. „Mrzí ma to,“ zašepkala. „Prečo ste ju neskúsili presunúť do našej nemocnice, keď ste už boli dospelý?“

„U Sv. Munga by jej nepomohli. Čierna mágia príliš dlho hlodala jej vnútro. Mojou jedinou nádejou bolo vytvoriť elixír, ktorý by ju zachránil.“   

 „A váš otec?“

„Stále žije. Pred siedmimi týždňami mi jedna zo sestričiek oznámila, že plánuje podpísať súhlas s odpojením prístrojov. Keby sa tak stalo, mama by zomrela. Preto som dňom i nocou pracoval na vývoji elixíru.“

„Nemohli ste sa s otcom porozprávať? Vysvetliť mu, že jej dokážete pomôcť?“

Snape pokrútil hlavou a vzal do dlane jej ruku, ktorou ho hladila po pleci. Položil si ju na stehno a zľahka ju prikryl svojou rukou. „Vydedil ma a odmietol so mnou komunikovať. Potom čo bola mama zranená mi oznámil, že mám ísť do Bradavíc a ostať tam. To som aj urobil. Nevidel som ho už mnoho rokov.“

Hermiona sa usmiala a vytiahla svoju ruku spod jeho. Pohladila ho po vlasoch a láskyplne mu z tváre odhrnula čierne pramienky. „Som šťastná, že som vám mohla pomôcť pri výrobe elixíru,“ prehovorila.

Keď tak sedel vedľa nej, vyzeral úplne inak než kedykoľvek predtým. Zdalo sa, že je prístupný, ochotný dávať a brať. Jeho správanie nebolo povýšenecké ani nevľúdne skôr akési váhavé. Bolo zrejmé, že sa zúfalo túži porozprávať sa s niekým o svojom bremene, ale až doteraz nikomu nedôveroval natoľko, aby sa zveril. Hermiona bola poctená, že si vybral práve ju, aby jej poodhalil svoje vnútro.

Snape zdvihol ruku a zľahka sa dotkol zápästia jej ruky. „Ospravedlňujem sa za mamine narážky, že spolu chodíme,“ zamrmlal a sledoval ju spola privretými očami.

„Vlastne mi to vôbec nevadilo,“ odvetila so sotva badateľným úsmevom.

Končeky Snapových prstov sa pohrávali s jej zápästím, kreslili naň hypnotické krúžky. „Určite by vás znechutilo už len pomyslenie, že je medzi nami čosi viac.“

Jeho dotyk bolo rozptyľujúci no zároveň vzrušujúcejší než bola Hermiona ochotná priznať, dokonca aj sama sebe. „Ach, nie. Nesúhlasím.“ Nadýchla sa a prehovorila. „Bez ohľadu na to, čo si myslíte, že si o vás myslím si vás hlboko vážim. Ste fascinujúci muž a som presvedčená, že každá žena by si rada vychutnala túto vašu stránku.“

Videla ako sa mu pery šokovane zachveli. Jemne ich pootvoril a nervózne si ich oblizol. Jej prsty boli stále zapletené medzi havraními pramienkami profesorových vlasov a jeho ruka stále jemne zvierala Hermionine zápästie. Určite mohol počuť tlkot jej srdca v tichej obývačke. Možno som zašla priďaleko a to prehlásenie bolo príliš priame. Už ho, ale nikdy nebudem môcť vziať späť, pomyslela si.

„Mojej mame sa páčite, viete,“ povedal po chvíli.

Hermiona sa usmiala nad jeho zamaskovaným komplimentom. „Skutočne ma obdivujete až tak ako si to myslí vaša mama?“

Odtiahol jej ruku od svojich vlasov a len ju zovrel v dlani. „Skutočne vás obdivujem.“ Po chvíli sa ticho zasmial a odvrátil pohľad. „Hoci som si nikdy nemyslel, že vám to niekedy poviem.“

„Mali by ste sa vyspať profesor. Je neskoro.“

Postavil sa zo sedačky a zadíval sa na ňu, v očiach sa mu zračila neha. „Hej mal. Lenže najprv sa idem okúpať až potom si ľahnem.“

Hermiona podvihla obočie akoby si chcela overiť pravdivosť jeho prehlásenia.

„Dávam vám moje slovo,“ ubezpečil ju Snape s úškrnom.

Nedokázala si pomôcť a aj ona sa na neho usmiala. „Neviete si predstaviť aká som šťastná, že vás vidím šťastného.“

„A ja som si istý, že oľutujem, že som vám ukázal, že toho som schopný,“ odvetil. „V každom prípade vám chcem poďakovať za pomoc s elixírom aj s mamou. Nedokážem svoju vďaku vyjadriť slovami.“

„Nemáte začo. Tak bežte do kúpeľne.“

Sledovala ako sa obrátil a zmizol v chodbe. Jeho slová boli jednoznačným signálom k odchodu. Splnila sľub, ktorý dala jeho mame a priviedla ho bezpečne domov. On jej poďakovala a tým jej dal povolenie k odchodu, ale aj tak Hermiona ostala, aby sa presvedčila, že skutočne si pôjde ľahnúť. Mala pocit, že stále cíti jemný dotyk jeho ruky na svojom zápästí a v žalúdku cítila podivné šteklenie akoby milión motýľov trepotal pestrofarebnými krídlami. Zhlboka dýchala, ale to ten pocit len zhoršilo.

Popravde, Hermiona nikdy vážne neuvažovala o Snapovi ako o svojom „potenciálnom priateľovi“. Samozrejme každým dňom rástol jej obdiv a rešpekt voči profesorovi a považovala ho za atraktívneho nielen po fyzickej stránke, ale v realite nikdy neuvažovala, že by medzi nimi mohla byť viac než kolegialita či priateľstvo. Všetko ostatné bolo len bláznivé fantazírovanie. Bol príliš vzdialený a nedostupný ani nehovoriac o tom, že netušila či ju vôbec on považuje za atraktívnu. Lenže, keď jeho mama naznačila, že medzi nimi je čosi viac, Hermionu pichlo pri srdci. A mala bláznivú túžbu uistiť jeho mamu, že sú šťastne zamilovaný pár.

Vážne by som mala ísť. Nie je žiadny dôvod, aby som ho čakala a uložila ho do postele ako batoľa. Hermiona pomaly prešla do spálne a odhrnula prikrývky. Mávla prútikom a použila jednoduché ohrievacie kúzlo, aby si Snape nemusel ľahnúť do studenej postele, ale do príjemne vyhriatej a odpočíval pohodlnejšie. Rukou prešla po vankúši a vyrovnala niekoľko záhybov.

Hermiona sa mierne usmiala a pobrala sa k dverám spálne. Práve keď chcela prekročiť prah narazila do niekoho. Presnejšie do neho. Dlane mala pritisnuté k jeho nahej hrudi a on jej zvieral lakte, aby zabránil jej pádu. Zadívala sa dolu a zistila, že profesor má na sebe len uterák pevne omotaný okolo bokov. Izba bola tmavá a jeho bledá pokožka akoby žiarila popri tmavých tieňoch na stenách.

Snapove ruky sa posunuli o čosi vyššie a zľahka stisli jej bicepsy. Musela si pripomenúť potrebu dýchania, keď sa jeho pery jemne obtreli o jej ucho. Jeho teplý dych ju pošteklil na citlivej pokožke. „Prepáčte. Nevedel som, že ste ešte tu slečna Grangerová.“

Motýle v jej žalúdku sa zmenili na klbko krútiacich sa hadov. Uvažoval, že zdvihne hlavu, pootočí ju doprava a pokúsi sa ho pobozkať. Jeho ústa boli teraz bližšie než kedykoľvek predtým. Od bozku ich delili len centimetre. „Prosím hovorte mi Hermiona,“ zašepkala.

„Hermiona,“ prehovoril Snape pomaly akoby si skúšal chuť jej mena. „Myslím, že by som vám mal poskytnúť rovnakú výsadu. Moje krstné meno je Severus.“       

Srdce jej prudko bilo a v ústach mala sucho. „Nachystala som vám posteľ a použila ohrievacie kúzlo.“

„Nebolo to síce potrebné, ale v každom prípade pozorné gesto.“ Prstami jej pomaly masíroval svaly na rukách.

Hermiona od neho o krok ustúpila zaspätkovala po chodbe. „Nemala by som vás zdržiavať od spánku,“ vyhŕkla a s rýchlym zamávaním sa premiestnila.

Pokračovanie nabudúce...

© Všetky práva vyhradené J.K. Rowling

Tvorba webových stránok zdarmaWebnode