Na konci sveta - Druhá časť

Na konci sveta
od Darnedchild

preklad kapi

Druhá časť

Enid Lynchová.

Hermiona si masírovala spánky v zúfalej túžbe zbaviť sa treskúcej bolesti hlavy. Nemala čas na bolesť hlavy, potrebovala dokončiť prácu, aby mohla poobede odísť skôr domov. Mala sa stretnúť so Severusom, aby prediskutovali jeho žiadosť z predchádzajúcej noci.

Žiadosť o pomoc ako zbaliť Enid Lynchovú. Kompletne šibnutá žiadosť, ale v akomsi zatmení mysle súhlasila, že ju zváži.

Ako keby ona vedela čo by mohlo zabrať na inú ženu. Samozrejme mu to aj povedala, ale bola stále ešte v šoku, aby dokázala sformulovať normálnu vetu. „Mám vo vás plnú dôveru,“ odvetil.

A potom urobil niečo tak nízke, tak podpásové, tak slizolinské....

Poďakoval jej za to, že ho vypočula a poprosil ju, aby aspoň pouvažovala o jeho žiadosti a že jej bude nadosmrti vďačný. Potom vzal jej ruku do svojich a jemne ju zovrel. Vyslovil jej meno zamatovo jemným hlasom a povedal jej, že v živote nemal veľa priateľov, ale je šťastný, že ju medzi nich môže zaradiť. Vyzeral tak úprimne a na malinký moment aj zraniteľne.

Súhlas jej splynul z pier, kým si vôbec uvedomila čo vlastne hovorí. Severus sa zachoval typicky a po dosiahnutí čiastkového víťazstva jej poprial dobrú noc a zmizol skôr než stihla vymyslieť spôsob ako sa z toho vyvliecť.

„Dobehol ma, prosto a jednoducho,“ mrmlala si popod nos, keď upratovala stôl pred odchodom z kancelárie.

Hoci vedela, že len zneužíva jej mäkké srdce, aby mu pomohla bola si istá, že mu nedokáže povedať, že zmenila názor.

Celý život mala slabosť pre pár smutných očí.

V mysli sa jej vynorila Krivonožkova tvár, jeho spľaštený ňufák a zlato hnedé oči. Musela sa usmiať, keď si spomenula na svojho dlhoročného kamaráta. Bol skvelý kocúr, milý, oddaný a maximálne svojský. Verný do svojho posledného dňa, ale plne schopný dať najavo svoju nevôľu vrčaním či ráznym švihnutím packou a ostrými pazúrmi. Presne ako Severus.

Usmiala sa, keď si uvedomila, že porovnáva svojho priateľa so svojim dávno mŕtvym domácim miláčikom. „Silno pochybujem, že Severus by sa ku mne pritúlil a nechal sa škrabkať po brušku, len aby som sa cítila lepšie.“

„To nemôžete vedieť s istotou, kým sa ma nespýtate slečna Grangerová.“

Hermiona sa tak zľakla, že takmer zhodila svoju práve roztriedenú prácu zo stola. Severus stál vo dverách a na tvári mu hral pobavený úsmev.

Zahanbená Hermiona ho promptne zahriakla. „Myslím, že vám kúpim zvonček.“

Severus sa len uškrnul a pokynul hlavou k prázdnemu laboratóriu vedľa jej kancelárie. „Zdá sa, že vaši kolegovia už odišli domov na víkend. Tak som si myslel, že už budete končiť aj vy. Ak nie, tak si ešte na nejaký čas nájdem nejakú prácu, ktorá ma zabaví.“

„Myslela som, že sme sa dohodli na stretnutí u mňa, ale až za polhodinu.“ Prešla cez malú miestnosť a z vešiaka pri dverách zvesila svoj zimný kabát. Severus, ktorý doteraz držal svoj kabát v ruke si ho obliekol.

„Vlastne potom čo som včera odišiel som dosť premýšľal a ...“

„Zmenil ste názor?“ prerušila ho, úľava jasne citeľná v jej hlase.

„Nie, nezmenil. Ako som povedal, premýšľal som a myslím, že by bolo praktickejšie keby sme sa dnes stretli v mojej chate.“

Zvedavosť zápasila s túžbou stráviť príjemný a pekný večer na domácej pôde.

„Samozrejme som ochotný uvariť vám večeru, ak by ste súhlasila so zmenou miesta.“

Uspokojí svoju zvedavosť, dostane chutné jedlo, chvíľu ho bude počúvať a potom ho odmietne. Komu toto môže ublížiť?

„Vy varíte?“ opýtala sa Hermiona neveriacky, keď vychádzali z už takmer prázdnej budovy.

„Možno to uniklo vašej pozornosti, ale Hirta nie je známa skvelými štvorhviezdičkovými reštauráciami. Áno varím, keďže som nechcel byť celú dekádu odkázaný len na rezancovú polievku a zemiakové lupienky.“

Severusova chata, na kraji mestečka, bola najvzdialenejšia budova od centra. Hermiona bola presvedčená, že to bol z niečej strany veľmi precízny výber. Skučiaci vietor a treskúca zima znemožňovali akúkoľvek konverzáciu počas pätnásť minútovej chôdze. Keď Severus konečne otvoril dvere chaty a pozval ju dnu bola Hermiona takmer zmrznutá.

Jeho chata bola dvojčaťom jej vlastnej aspoň čo sa týkalo architektúry. Plán chatky bol rovnaký ako takmer u všetkých jedno spálňových domoch na ostrove, ale tu sa podobnosť končila. Ona preferovala tmavé farby a množstvo poličiek na knihy a fotky. Severusova obývačka bola svetlá s pohodlným gaučom, kreslami a krbom, v ktorom sa rozhorel oheň okamžite ako vošli. Tiež mal poličky naplnené knihami, ale nebolo ich také množstvo ako u nej doma.

A vo vzduchu sa vznášala veľmi príjemná vôňa.

Zhlboka sa nadýchla, kým jej Severus vešal kabát. „Čo tu tak pekne vonia?“

„ Rezancová polievka a zemiakové lupienky,“ odvetil s kamennou tvárou.

  Na večeru však bolo pečené mäso s novými zemiakmi, cibuľkou a mladou mrkvičkou. Po večeri nasledovala káva v obývačke. Zvierala v rukách príjemne teplú šálku a premýšľala o najvhodnejšom spôsobe ako mu povedať, že mu nemôže pomôcť. Vtom sa Severus postavil a ponúkol jej ruku.

„Najvyšší čas začať.“

Hermiona sa pozrela na jeho ruku a vzápätí na jeho tvár. „Začať čo?“

Severus sa uškrnul a lenivo mávol rukou. „Hermiona, čas na odmietnutie pomoci bol predtým než ste zjedla večeru, ktorú som tak pilne pripravil.“

Do pekla. Začínal mať hnusný zvyk použiť jej krstné meno v tom pravom okamihu, aby ju vyviedol z rovnováhy.

Položila kávovú šálku na stôl a prijala ponúkanú ruku. „Ani len netuším o čom to hovoríte Severus.“

Jeho meno ledva vyšlo z jej pier, keď ju Severus vytiahol prudko z gauča, že na malý moment skončila prilepená k jeho hrudi. Odtiahla sa od neho a nahnevane na neho zazrela. „A to bolo čo?“

Severus ju pustil a o krok ustúpil, jeho výraz bol podozrievavo pokojný. „Ospravedlňujem sa. Musel som sa prerátať pri odhade sily potrebnej na vaše zdvihnutie. Tadiaľto.“

Hermiona stratila reč a len hľadela na jeho vzďaľujúci sa chrbát. „Chcete naznačiť, že som tučná?“ Vyhŕkla keď sa po chvíli spamätala a vykročila za ním. Kde stojí si uvedomila až keď už bolo neskoro. „Pán Snape vysvetlil by ste mi láskavo prečo sme vo vašej spálni?“

Prešiel okolo postele, ktorá dominovala malej miestnosti a okázalo ignoroval jej otázku. Otvoril dvere a cez plece prehovoril. „Posaďte sa. Toto bude chvíľu trvať.“

Jediné miesto na sedenie v jeho spálni bola posteľ.

Pri akomkoľvek inom mužovi by si Hermiona myslela, že má niečo za lubom a že celá tá záležitosť so „zbalením Enid Lynchovej“ je len kamufláž. Lenže toto bol Severus Snape. Napriek tomu si sadla na úplný kraj postele, len niekoľko centimetrov od okraja. Jeden nesprávny krok z jeho strany a vyletí z postele a v momente stanoví pár veľmi jasných pravidiel.   

No tak sa spamätaj.

Cítila sa trochu smiešne, keď sa k nej Severus otočil, aby jej niečo povedal a uškrnul sa nad jej balansovaním na krajíčku postele. Bol však natoľko férový, že si zahryzol do jazyka a všetky vtipné poznámky si nechal pre seba.

„Stále ste mi neodpovedal čo tu robíme.“

„Povedal by som, že to je jasné. Samozrejme, že sa vás snažím zviesť...“ Stuhla šokom, prsty zaryté do prikrývky na posteli, kým mozog zvažoval či bojovať alebo utiecť. Bežať či reagovať? Severus vošiel do svojho šatníka a vyšiel z niekoľkými košeľami v rukách, ktoré hodil na posteľ vedľa nej. „...vlákať vás do svojho budoáru a požiadať o názor na svoj šatník. Nezačína tak každý veľký zvodca? Ochotne prijať kritiku či vtipy na svoju osobu?“ pokračoval vo vyťahovaní svojho šatstva.

Nie som sklamaná. Skutočne nie som.

„Chcete môj názor na vaše oblečenie? Prečo?“

Počula škrípanie ako posúval vešiaky dnu v šatníku a po chvíli sa zjavil vo dverách s prázdnymi rukami. Oprel sa o stenu a povedal. „Som si vedomý, že môj štýl obliekania sa za posledných niekoľko dekád veľmi nezmenil a to čo nosím nie je zrovna podľa poslednej módy. Farby a materiály, ktoré som nosil počas rokov v Bradaviciach nie sú veľmi atraktívne a málokedy upútajú nežné pohlavie.“

„Nepovedala by som, že sa nezmenil. Odkedy som prišla na ostrov nevidela som žiadny dlhý kabátec,“ podpichla ho Hermiona.

„Je skvelá, že sa dobre bavíte,“ zamručal. „Ale vaša veselosť len potvrdzuje môj názor. Hermiona, chcem, aby čarodejnica, ktorá sa mi páči ma považovala za príjemného a príťažlivého muža.“

„Mohli by ste to prestať robiť.“ Hermiona si v duchu vynadala, že je to vykĺzlo. Hlavne keď Severus prekvapene podvihol obočie.

„Robiť čo?“

Radšej by si nechala trhať zuby jeden po druhom ako by mala priznať, že keď vysloví jej meno jej žalúdok a srdce začnú robiť divné veci. „Prestaňte sa podceňovať. A nesnažte sa to popierať.“ Hermiona zdvihla ruku, aby zadržala jeho námietky. „Ron robil presne to isté, podceňoval sa až kým som nepochopila, že je to len preto, že chce vyvolať u priateľov ľútosť. Aby sme k nemu hneď pribehli a utešovali ho.“

Severus pobledol pri porovnaní s Ronom Weasleym. „To nie je pravda... ja som nikdy....“

„Myslím, že som vás ešte nikdy nevidela stratiť reč.“ Hermiona sa pohodlnejšie usadila na posteli a prehodila nohu cez nohu. „Som si istá, že to nebol váš záujem,“ povedala vecne.

Prstami sa hrala s materiálom košele a uvedomila si, že sú oveľa jemnejšie ako by si bola myslela, samozrejme keby o tom niekedy uvažovala. Navyše nie všetky boli čierne či biele. Zazrela zelené aj modré a dokonca jedna bola hodne tmavá a pri správnom svetle sa dalo povedať, že fialová.

„Pozrite sa, chcete, aby vás niekto chcel kvôli oblečeniu alebo kvôli vám?“

V tvári sa mu zračila mierna nechuť, ale stále sa lenivo opieral o stenu. „Ja by som bol v prvom rade rád, keby – použijúc vaše jednoduché slová – aby ma niekto chcel. Natrvalo. Takmer päťdesiat rokov v službách dvoch šialencov a stretávanie sa s prestarnutými učiteľmi či narcistickými idiotmi nie je veľmi vhodné prostredie na dlhodobé romantické vzťahy. Nevidím nič zlé na tom, že by som mal využiť všetko vo svoj prospech.“  

Hermiona zdvihla rukáv košele a usmiala sa. „Myslím, že tá zmena sa už začala. Nežartovala som o vašich dlhých kabátcoch. No vlastne som žartovala, ale teraz to myslím vážne. Severus Snape, ktorého som poznala z Bradavíc by nikdy nevyšiel von bez svojho „brnenia“. Nehovoriac o tom, že by nenosil nič tak škandalózne ako je purpurová.“

„Je to temne fialová.“

„Je pekná.“ Hermiona sa na neho zadívala, skutočne sa na neho zadívala. „Myslím, že na vás netreba nič meniť. Každá žena by mala byť pyšná, že môže byť s vami.“ Zvyšok myšlienky, ktorá jej skrsla v hlave si nechala pre seba. Radšej mu nebude hovoriť, že ak Enid Lynchová nemôže byť šťastná so Severusom, takým aký je, tak si ho nezaslúži.

Severus si ju neveriacky premeral. „Nemôžete myslieť vážne, že by ste na mne nič nezmenila, keby ste mala neobmedzené možnosti.“

„Keby sa ma to niekto opýtal tak pre pätnástimi či dvadsiatimi rokmi,“ odfrkla si. „Vtedy ste bol veľký netopier z podzemia a desil ste ma počas celého môjho štúdia. Vždy ste bol arogantný, hrubý a nikdy som vás nevidela sa usmiať. Skutočný úsmev a nie tie odporné úškrny, ktoré ste venoval Malfoyovi či Parkinsonovej kedykoľvek sa vám úlisne pchali do zadku.“

Hermiona sa prestala pohrávať s košeľou a venovala mu jemný úsmev. „Teraz ste iný. Nechápte ma zle, stále nie ste „Pán Perfektný“, ale raz za čas sa usmejete a som si skoro istá, že som vás počula sa smiať, keď ma minulý mesiac Mortimer zasiahol zbabraným kúzlom.“

Jeho pery sa skrútili do nebadateľného úsmevu. „Vaša tvár bola celé doobedie v ukážkovom odtieni hnedo-fialovej, ak sa pamätám správne,“ doplnil ju Severus.

„Bola to otrasná farba,“ súhlasila. „Čo som tým chcela povedať je to, že keď zrazu začnete nosiť svetlé oblečenie v štýle poslednej módy a budete na všetky strany rozdávať rozžiarené úsmevy a pozorné komplimenty už nebudete sám sebou.“      

Sledovala ho počas svojho malého monológu a pochopila ako veľmi túži po spoločnosti. A ak bolo niečo čím mu mohla pomôcť nájsť si vhodnú partnerku, bolo by od nej sebecké keby sa  o to nepokúsila.

„Ak si chcete začať dlhodobý vzťah, nepokúšajte sa zmeniť. To by bolo voči nej nefér a určite by to skončilo katastrofou, pretože by ste sa časom vrátili k svojmu starému ja. A okrem toho vašu osobnosť sme sa už aj tak všetci naučili tolerovať.

„Namiesto toho sa sústredíme na iné veci. Témy na rozhovor počas rande a témy, ktorým je potrebné sa určite vyhnúť či témy, ktoré je lepšie si nechať na druhé rande. Tomu sa budeme venovať.“

Na chvíľočku nastalo ticho a potom sa Severus odlepil od steny. „Vy ste žena a teda sa tomu rozumiete oveľa lepšie než ja. Takže budúcu sobotu?“

„Čo je dvadsiateho štvrtého?“

„Ja a vy, slečna Grangerová, ideme spolu na rande.“

oooOOOooo

Ako dni plynuli, Hermiona spomínala na svoje schôdzky, ktoré absolvovala.

Nuž hlavne na jednu.

Musela sa usmiať pri spomienke na svoje prvé skutočné rande s Ronom. Vojna sa skončila, Čarodejnícky svet bol zachránený a zrazu Ron a Hermiona boli len dvaja zaľúbení tínedžeri. Čakal celé týždne, kým ju pozval na rande. Už začínala mať podozrenie, že nikdy nenazbiera odvahu. Kúpila si nové šaty a on sa ukázal v obleku požičanom od niektorého zo starších bratov. Reštaurácia bola predražená, jedlo zväčša bez chuti. Cestou domou ich chytil dážď a premokli do poslednej nitky. Triasla sa zimou a zuby jej hlasno drkotali, keď ju Ron konečne objal a pobozkal. Bola neskonale šťastná, keď mu nakoniec zaželala dobrú noc a zmizla v dome svojich rodičov. Ron sa úporne snažil, aby ich večer bol fantastický a aby ju ohromil. Iróniou bolo, že jediné čo by mu k tomu stačilo bolo ju objať a pritúliť k sebe.

Nuž bolo to zároveň moje najlepšie aj najhoršie rande.

Nepochybovala o tom, že poobedie so Severusom bude úplne odlišné než to s Ronom.

Plánom bolo, že Severus naplánuje celé rande aj všetky detaily akoby plánoval skutočnú schôdzku a ona mu následne povie svoje výhrady.

Nečakala, že by si prial, aby s ním strávila poobedie.

Nečakala ani, že s ním bude chcieť stráviť poobedie. 

Severus k nej prišiel tesne po tretej a odmietol jej povedať kam idú. Len jej odporučil, aby si zobrala oblečenie vhodné do zimy a snehu. Keď vyšli z jej chaty objal ju a Hermiona pocítila teplo, ktoré nemalo absolútne nič spoločné s jej kabátom, čiapkou, šálom a rukavicami, ale malo všetko spoločné so Severusom.

Netušila čo ju znepokojilo viac či asistované premiestnenie alebo neočakávané teplo.

Premiestnil ich k vode, blízko zasnežených skál na východe ostrova, z ktorých bol nádherný výhľad na oceán. Stáli v tichosti a obdivovali krásu nedotknutej prírody.

Kým sa do nich stihla zakúsiť zima, odviedol Severus Hermionu na veľkú, plochú, vetrom ošľahanú skalu. Vytiahol prútik a po jednom energickom mávnutí z jeho konca vyletelo jasné svetlo, ktoré roztopilo sneh. Vzápätí sa objavila hrubá flanelová deka, košík s jedlom a termoska s horúcim kakaom.

Hermiona veľmi ocenila, že ju požiadal, aby vyčarovala teplo udržujúce kúzla s odôvodnením, že to zvládne určite lepšie než on. Hoci vedela, že je schopný to spraviť sám. Keď mu to povedala, mierne sa zamračil. Tak ho rýchlo uistila, že Enid ocení keď jej venuje nejakú lichôtku o jej šatách, vzhľade či inej banálnosti.

Potom nastalo dlhé nepríjemné ticho, obaja pojedali nachystané jedlo a sledovali vlny trieštiace sa o skaly pod nimi. Hermiona uvažoval čím ho mohla uraziť.

Nakoniec prehovoril a rukou naznačil k skale, v ktorej bol otvor v tvare dverí, ktorá sa týčila vysoko nad nimi. „Slečna Grangerová, čo viete o Vyvolenej skale?“

Mierne sa zahanbila, keď si uvedomila, že ani po šiestich rokoch strávených na Hirte si nenašla čas, aby navštívila miestnu atrakciu. „V skutočnosti nie veľa. Počula som o nej, to áno, ale tuším ani neviem ako prišla k svojmu menu.“

Severus sa spokojne uškrnul a obrátil sa k nej. Na tvári sa mu zračila číra radosť a v očiach mal teplo, ktoré ju prinútilo zatajiť dych. „Ach keby som tu tak mal svedka, ktorý by mi dosvedčil, že moja malá slečna „Všetko – Viem – Najlepšie“ v skutočnosti všetko nevie.“

Bola tak šokovaná, že ju nazval jeho čímkoľvek, že sa ani nezmohla na protest voči otrepanej a otravnej prezývke. Keď konečne nabrala dych, aby sa ohradila už venoval svoju pozornosť skale.

„Podľa toho čo som počul, obyvatelia ostrova St. Kilda mali jeden prastarý zvyk. Keď sa mladá dvojica chcela vziať, tak mladík – pretože je to vždy muž, kto nakoniec skončí pri nejakej šialenej a nebezpečnej činnosti v takom type príbehov, však áno? Nuž mladík prišiel na toto miesto a vyliezol na skalu a postavil sa do toho otvoru čo pripomína dvere. A potom musel balansovať na jednej nohe, pričom väčšou časťou tela sa nakláňal ponad okraj útesu. Len aby dokázal, že je hodný lásky svojej vyvolenej.“

Severus sa k nej opäť obrátil. „Tak vzniklo to meno.“

„Nuž, znie to trochu ľahkovážne. Myslím, že je pomerne zložité sa vydať, keď snúbenec zletí do mora a stane sa nedobrovoľnou potravou pre morské potvory.“

„Veru, ale o to väčšia motivácia vychutnať si zasnúbenie.“ Zaškľabil sa na ňu a Hermiona sa musela zasmiať. Rozpačitosť úvodných minút sa stratila a zvyšok poobedia prebehol v príjemnej debate a veselých historkách až kým sa neminulo v termoske kakao a Hermionine teplo udržujúce kúzla sa pomaly vytrácali.

Popri balení vecí sa jej Severus opýtal či ich „rande“ prešlo jej testom.

„Jednoznačné V. Už ste uvažoval ako ju pozvete?“

Severus sa na ňu nechápavo zahľadel. „Ako to myslíte?“

„Nemôžete prísť a oznámiť jej, že s vami ide vtedy a vtedy na rande.“ Hermiona ignorovala jeho zašomranie „S vami to fungovalo.“

„Povedal ste, že chcete odo mňa rady ako ju zbaliť. Tak chcete moju pomoc či nie?“

Jeho pery sa zvlnili do typického úškrnu, ale Hermiona mu v očiach videla pobavenie a kútikmi úst mu jemne pošklbávalo. „Prosím profesorka Grangerová, len pokračujte vo svojej lekcii.“ 

„Dobre, pán Chytrák. Ukážte mi ako to spravíte. Pozvite ma na rande hneď teraz. A nech vidím, že sa ozaj snažíte. Nech ma to chytí za srdce.“

Opatrne vzal jej ruku do dlaní a z prstov jej stiahol rukavicu. „Ako ste správne poukázali bolo by nemúdre vyjaviť moje city bez toho, aby som vedel či mám šancu na úspech. Najprv by som chcel vybudovať medzi mnou a ňou priateľstvo. Ak totiž nedokážeme byť priateľmi ako vôbec môžem dúfať, že by sme raz mohli byť niečo viac?“

Jej ruka bola uväznená v jeho teplých a mocných dlaniach. „Potom, keby som vedel, že ku mne cíti presne to čo cítim ja k nej..... Vzal by som jej ruku do dlaní, asi tak ako teraz, zadíval by som sa jej do očí.“ Zadržala dych, keď sa k nej Severus naklonil a pohľad jeho čiernych očí sa stretol s tým jej.

„Mnohí si myslia, že som majster slova, že viem vždy presne čo mám povedať, ale teraz nie, nie v tejto situácii. Ty – myšlienka na čas strávený s tebou, v tvojej blízkosti ma zbavuje slov. To čo by som chcel povedať, keby som toho bol schopný je, že by mi bolo cťou, keby si prijala moje pozvanie na večeru, keby si mi dala šancu spoznať ťa a okúzliť ťa tak ako si okúzlila ty mňa.“

Hermione sa takmer podlomili kolená a srde jej skoro vyletelo z hrude. Potom sa to však celé pokazilo, keď sa jej Severus s úškrnom opýtal. „Takže? Čo si myslíte? Nebolo to príliš kvetnaté?“ 

Nasledujúcich niekoľko týždňov prebiehalo v duchu predchádzajúcich rokov, navonok, no pre Hermionu to bolo iné, nevedela povedať čo bolo inak, ale niečo sa zmenilo.

Stále sa pár krát do týždňa stretli pri obede. Štyri či päť krát sa k nim pridala aj Enid Lynchová. Jej prítomnosť Hermionu mierne otravovala.

So staršou ženou nebolo nič v neporiadku, dokonca sa zdalo, že je celkom milá. Inteligentná. Atraktívna, ale nebola okúzľujúca krásavica, pri ktorej by sa každá iná žena cítila menejcenná.

Sledovať Enid a Severusa v jedálni ako sa bavia nad kuracím sendvičom či Yorkshirským pudingom, to nútilo Hermionu cítiť sa pod psa. Niežeby ju vynechávali z rozhovoru, práve naopak obaja dbali na to, aby sa zapájala do debaty a akonáhle bola príliš dlho ticho jeden či druhý jej položili príhodnú otázku.

A potom si to Hermiona konečne uvedomila, nechcela sa deliť o to, čo v duchu nazývala „ich čas“, nepáčilo sa jej ako sa Severus díval na Enid, keď povedala niečo vtipné, nechcela premýšľať kam by toto nové priateľstvo mohlo viesť.

Hermiona žiarlila.

„Hermiona? Haló, zem volá Hermionu. Sorry, že ťa vyrušujem, ale dokončil som dokumentáciu Lyndgrovovho experimentu. Potrebuješ, aby som urobil ešte niečo kým pôjdem domov?“

Uvedomujúc si, že ju prichytili s hlavou v oblakoch, vzhliadla k jednému zo svojich zamestnancov a popritom mrkla na hodiny na stene, aby vedela ako dlho sa túlala vo svojom „malom svete“. „To bude všetko Mortimer. Ponáhľaš sa, aby si si poriadne užil víkend?“

„Och áno. Megan z Oddelenia ľudských zdrojov ma dnes pozvala na večeru, ak jej sľúbim tanec na zajtrajšej party. Budeš tam, všakže?“

Už otvárala ústa, aby mu odpovedala nie, že Valentínska party rozhodne nie je jej šálka čaju, keď vtom zamrzla.

Severus tam bude.

S Enid.

Áno, ale nie s Enid. Ešte nie.

„Možno sa tam na chvíľu stavím, povedať ahoj všetkým čo nepracujú v labáku. Ak by sme sa náhodou nevideli, tak ti prajem príjemnú zábavu.“

„Aj ja tebe Hermiona!“ S tým sa jej vychudnutý asistent vytratil a Hermiona si v rýchlosti začala baliť veci, aby ho mohla nasledovať.

oooOOOooo

Niekto sa jednoznačne prekonal.

Jedáleň sa zmenila v obscénny výtvor v odtieňoch bielej, ružovej, červenej a purpurovej, ktorý mohol smelo konkurovať najdivokejším snov Albusa Brumbála.

Hermiona si rýchlo vyzliekla kabát, než stihla zmeniť názor a v tichosti sa vytratiť. Zavesila si ho na vešiak vedľa dverí a rukou si uhladila vlasy. Musela sa uškrnúť pri predstave ako asi vyzerá jej starostlivo vytvorený účes po chôdzi pri silnom vetre. Aspoň sčasti sa pokúsila upraviť neposlušné pramene.

Aspoňže nezapadla cestou na party do snehového záveja. Niekto totiž múdro očistil v celom komplexe cesty od väčšiny snehu. Ono totiž Hermionine topánky na vysokom opätku neboli vhodné na dlhé prechádzky zmrznutou krajinou.

Zato jej nohy v nich vyzerali absolútne perfektne.

Táto myšlienka ju povzbudila a zmazala chmúry z jej tváre.

Chvíľu jej trvalo než v zaplnenej miestnosti našla Severusa. Ako obvykle bol schovaný v kúte a čo najďalej od tanečného parketu. Sedel za malým stolíkom, chrbtom ku dverám. Hodváb jej šiat sa jej otrel o členky ako sa pomaly začala predierať miestnosťou. Na chvíľu ju zadržal Mortimer, aby jej predstavil svoju priateľku z Oddelenia ľudský zdrojov a ešte zopár známych, ktorých Hermiona pozdravila, keď si razila cestu davom.

Už bola takmer pri Severusovom stole, keď zbadala s kým pri ňom sedí. 

Enid vyzerala úžasne. Jej blond vlasy boli upravené do komplikovaného účesu o akom mohla Hermiona tak maximálne snívať. Navyše make-up a šaty, aspoň to čo z nich Hermiona videla, maximálne ladili s postavou staršej ženy a podtrhovali tak jej krásu.

Celkovo Enidin zjav pôsobila dojmom, že by dokázal inú ženu dohnať k alkoholu.

Čo by mimochodom mohol byť výborný nápad.

Hermiona sa pobrala k baru, ktorý bol zriadený v rohu, a objednala si niečo ovocné čo vzdialene pripomínalo punč. S chladeným pohárom v ruke, ktorý bol ozdobený čerešňou a plátkom pomaranča sa vydala k ich stolu.

„Je tu miesto ešte pre jedného?“

Enid sa na ňu milo usmiala a okamžite súhlasila. Hermionu bodol osteň viny, že sa snažila ženu neznášať.

Bola to skutočne milá osoba.

Príliš milá? Možno skrýva nejakú hrôzostrašnú povahovú črtu.

Alebo sa možno chytám každej slamky.

Hermiona si dopriala štedrý dúšok zo svojho pohára a usadila sa na stoličku, ktorú jej Severus galantne odsunul. Keď sa usadil aj on rozhostilo sa medzi nimi rozpačité ticho.

Hermiona si znova odchlipla.

Enid prehovorila ako prvá. „Práve som sa pýtala Severusa čo ho prvýkrát priviedlo na St. Kildu.“

To si u Hermiony vyslúžilo podvihnutie obočia. „A čo vám odpovedal?“

Enid začala hovoriť, „Povedal, že...“, keď ju Severus prerušil.

„Povedal som, že som hľadal miesto kam by som mohol patriť. Hľadal som domov.“

Hermiona sa k nemu obrátila, naklonila hlavu na stranu a opýtala sa. „A našli ste ho?“

Zadíval sa jej do očí a Hermiona mala pocit, akoby to hovoril výhradne jej. „Myslím, že konečne áno.“

Kým stihla prehltnúť hrču, čo sa jej usadila v hrdle, obrátil sa Severus k Enid a s úsmevom sa je opýtal ako sa jej páči na ostrove. Hermiona nepočula čo mu staršia žena odvetila, bola príliš zaujatá dopíjaním svojho pohárika.

Konverzácia pomaly pokračovala a Hermiona si ani neuvedomila, že sa jej veselo zúčastňuje. Dokonca sa niekoľkokrát zasmiala, keď Enid rozprávala hororové historky zo svojho predchádzajúceho zamestnania. Potom sa Severus na chvíľu vzdialil, aby im zabezpečil doplnenie vyprázdnených pohárov. Keď sa vrátil s požadovanými nápojmi a podnosom plným rôznych jednohubiek, rozpačitosť z úvodných minút sa vytratila.

Až do chvíle než sa vyzdobenou jedálňou začali šíriť tóny podmanivo chytľavej ľúbostnej piesne. Enid sa rozžiarili oči a vzrušene sa hneď postavila. „Och ako milujem túto pieseň. Severus zatancuješ si so mnou?“

Z nejakej neznámej príčiny Hermiona čakala, že jej odpovie nie. Ale keď ich videla pomaly krúžiť po parkete, pochopila aké bolo jej očakávanie hlúpe.

Kým sa tí dvaja vrátili dopila svoj pohárik a začala sa cítiť mierne neisto. Bola si plne vedomá svojich limitov pri konzumácii alkoholu a hlavne skutočnosti, že dnes tieto limity výrazne prešvihla. Preto sa rozhodla radšej zvoliť opatrnejšiu stratégiu a po zvyšok večera presedlať na čistú vodu.

Mala by som to na dnes zabaliť a pobrať sa domov.

Vtom sa Severus prstami jemne dotkol jej ruky a ona prekvapene vzhliadla.

„Ste v poriadku?“

Prinútila sa k úsmevu. „Je mi fajn. Možno som dnes vypila o čosi viac ako som mala, ale keď tieto vecí sú tak chutné.“ Vtom si všimla, že tretia stolička pri ich stole je prázdna. „Kde je Enid?“

„Povedala, že sa potrebuje upraviť. Zatancujete si so mnou?“

Inštinkt jej radil odpovedať nie. Jej myseľ na ňu priam kričala „Pozor! Červené svetlo!. Lenže jej zradné pery odvetili. „Veľmi rada.“

A tak sa ocitla na okraji tanečného parketu v pevnom objatí Severusa a pohybujúc sa pri nejakých pomalých tónoch, ktoré v skutočnosti nevnímala. Potreba pritisnúť líce na jeho hruď bola čím ďalej tým silnejšia. Preto sa od neho trochu odtiahla, aby si mohla prečistiť hlavu. Debata by mala pomôcť, pomyslela si a zamyslene sa na neho pozrela.

„Ona vás oslovuje Severus.“

„Áno.“

„A vy ju necháte. Nenechávate ľudí, aby vás oslovovali krstným menom.“

„Dovolil som to vám.“ Dodal akoby to malo všetko vysvetliť.

„Nie nedovolil ste mi to. Nie naozaj. Sme priatelia už dlhé roky a väčšinu času ma voláte slečna Grangerová a ja vás pán Snape. Krstné mená používame len keď chceme jeden druhého podpichnúť.“

Urobil s ňou rýchlejšiu obrátku a príhodne si ju pritiahol pevnejšie k sebe. „A čo si myslíte, prečo je to tak?“

„Neviem a preto sa pýtam.“ Hermiona sa mu rukami oprela o hruď. „Vážne by ste ma nechal oslovovať vás Severus na dennej báze? Neprišlo by vám to ani trochu.....ja neviem.....divné?“

Uškrnul sa na ňu a Hermiona mala pocit, že sa jeho prsty zovreli o niečo pevnejšie okolo jej pása. „Priznávam, že by mi to asi najprv prišlo zvláštne, hlavne keď som sa naučil oceňovať vaše sarkastické a uštipačné oslovenie „pán Snape“.

Usmiala sa na neho, nedokázala odolať.

„Nik iný si nedovolí provokovať ma tak ako vy slečna Grangerová.“

Hermiona sa podvolila svojej túžbe a prekonala malú vzdialenosť, ktorá ich delila a oprela si hlavu o jeho hruď. „Obviňujte z toho môj nízky vek, ktorý ma núti hľadať nové a nové dobrodružstvá. Nuž a okrem Mortimera v labáku práve vy ste tá najnebezpečnejšia vec na tomto ostrove.“

Hruď pod jej lícom sa zatriasla a Hermiona si uvedomila, že Severus sa ticho smeje.

Pieseň sa skončila príliš skoro a Hermiona urobil váhavý krok vzad. Potom ešte jeden až bola v dostatočnej vzdialenosti a už sa nedotýkali.

Enid na nich trpezlivo čakala pri stole s opätovne plnými pohármi. „Všimla som si, že už ste mali vypité.“

Hermiona sa márne pokúšala nájsť na tvári Enid známky žiarlivosti. Ba práve naopak, zdalo sa akoby bola sama so sebou náramne spokojná.

Severus obom ženám pridržal stoličku.

„Chcela by som predniesť prípitok.“ Enid dvihla svoj pohár s vínom a Hermiona nemala inú možnosť iba sa pripojiť ak ju nechcela uraziť. „Na priateľstvo a nové začiatky.“

„Na priateľstvo a nové začiatky,“ pridal Severus svojim zamatovým hlasom.

Hermiona ho rýchlo nasledovala a potom zdvorilo zmočila pery v ovocnom punči.

„A týmto sa s vami dvoma rozlúčim, obávam sa, že toho dnes bolo na mňa tak akurát. Vy dvaja si pekne užite zvyšok večera. Uvidíme sa v pondelok na obede?“

Hermiona sa skoro zadusila, keď jej zabehol ovocný alkohol, ktorý pila. Vôbec neočakávala, že sa Enid z ničoho nič zoberie, zaželá im dobrú noc a zmizne. „Ty odchádzaš?“ podarilo sa jej konečne prehovoriť po mohutnom záchvate kašľa.

„Uhm. Zajtra ráno musím byť v laboratóriu pomerne skoro a okrem toho očakávam dnes večer jeden veľmi dôležitý telefonický hovor.“

S tým zmizla a zanechala Severusa a Hermionu samotných v miestnosti plnej ružových dekorácií v tvare srdca.

„Ale ja som myslela, že ste prišli spolu.“

Severus pokrútil hlavou a zložil svoj pohár na stôl. „Nie.“

„Ale zariadil ste to tak, aby ste sa tu stretli?“

„Opäť nie slečna Grangerová. Priznávam, že som predpokladal, že tu bude, ale nemal som istotu až kým som neprišiel a nevidel ju.“

Veci sa nediali tak ako by sa mali aspoň to bola jej myseľ, zastretá alkoholom, schopná zaznamenať. Možno keby bola triezva dávalo by to lepší zmysel, ale jediné čím si bola Hermiona v tejto chvíli istá je, že jej uniká nejaký podstatný kúsok skladačky.

„A prečo ste teda prišiel?“

„Niekedy treba vyjsť šanci v ústrety.“ Natiahol k nej ruku a poľahky jej vzal z prstov takmer nedotknutý pohár punču. „Myslím, že nadnes som mal oslavovania až nad hlavu. A čo vy?“

Ak Severus odíde nemá zmysle ostávať na party. „Myslím, že by som tiež mala zamieriť domov.“

Postavil sa a ponúkol jej ruku, aby jej pomohol vstať zo stoličky. „Odprevadím vás domov.“

Dotyk jeho prstov na jej dlani ju nútil tajiť dych. „Nemusíte si robiť starosti, veď bývam na opačnom konci komplexu s máte to pekne od ruky.“

„Musím na tom doprovode trvať slečna Grangerová. Je tma, zima a klzko a ja odmietam brať vaše nie na vedomie. Odprevadím vás pekne a bezpečne k vaším dverám.“

Pokračovanie nabudúce