Na konci sveta - Prvá časť

23.02.2012 23:01

Na konci sveta

od Darnedchild

preklad kapi

Prvá časť

„Prepáč, že som to zmeškala, mami.“ Hermiona Grangerová prevrátila očami a naliala si do pohára malé množstvo bieleho vína. „Zdá sa, že ste si to užili.“

Hlas jej matky sa rinul zo slúchadla telefónu, popisujúc víkendový výlet do vinohradu, súčasť rodinného výletu, ktorého sa Hermiona nemohla zúčastniť. A aby to bolo ešte horšie, Hermionin bratranec priviedol celú svoju rodinu vrátane dvoch nezbedných detičiek a kólie Lucy, aby mohli stráviť víkend s okúzľujúcou tetou a strýkom Grangerovcami. V porovnaní s týmto žiariacim príkladom dokonalého rodinného šťastia bola Hermionina vágna výhovorka, že musí pracovať veľmi nepriaznivo prijatá. Monika Grangerová dala jasne najavo svoje očividné sklamanie.

A teraz za to musela Hermiona zaplatiť.

„Práve to degustujem,“ uistila rýchlo svoju matku a opatrne si odpila z pohára. Jej tvár okamžite skrivila znechutená grimasa a Hermiona sa túžobne zadívala na umývadlo na opačnom konci kuchyne. Prinútila sa prehltnúť víno, ktoré mala v ústach. Pridržala si telefón plecom, položila pohár na stôl a vrátila korkovú zátku do hrdla fľaše.

„Ach áno, je veľmi....“ Našťastie nemusela hľadať žiadny zdvorilý spôsob ako popísať dar, ktorý jej prišiel dnes doobeda, jej matka bez toho, aby počkala na jej odpoveď pokračovala v ospevovaní výletu. 

Hermiona počúvala len na pol ucha a sem tam, keď nastala chvíľa ticha, kým sa jej matka nadýchla použila obligátne „Nehovor?“ či „Skutočne?“. Otvorila chladničku a strčila fľašu s vínom až úplne dozadu. Potom si vytiahla plechovku limonády a bokom pribuchla dvere chladničky. Opatrne prikryla slúchadlo telefónu, aby nebolo počuť zvuk pri otvorení plechovky.

Odchlipla si a poprevaľovala ovocnú limonádu v ústach, aby sa zbavila príšernej chuti vína. Zvyšok plechovky vyliala do vínového pohára. Hermiona si opäť odpila, zhasla svetlo a naboso prešla cez halu do spálne.

„Mami nezačínaj znovu. Mám rada svoju prácu.“ Dvakrát skontrolovala, že je zapnutý alarm, kým sa Monika zas raz pokúšala presvedčiť svoju dcéru, aby sa presťahovala nazad do Hemel Hempsteadu, našla si príjemného mladého muža a založila si vlastnú rodinu. St. Kilda bola podľa Moniky na druhom konci sveta.

Hermiona začínala mať pocit, že to aj tak nie je dosť ďaleko.

„Mami už je to šesť rokov, čo som sa sem nasťahovala. Snaž sa s tým zmieriť. Veď mi predsa môžeš zavolať kedykoľvek chceš a porozprávame sa. A ak ty alebo ocko chcete stráviť čas s deťmi – Nathan, Irene a dvojičky bývajú kúsok od vás, sotva hodinu jazdy autom. Môžete ich navštíviť kedy len budete chcieť, som si istá, že ich to poteší.“

Hermiona sa s povzdychom zvalila na zastlanú posteľ. „Mami ja nežiarlim na Nathana a jeho rodinu. A nikto ma nezačne nazývať starou pannou, že mám dvadsaťdeväť rokov a nie som vydatá.“ 

Po Monikinej promptnej odpovedi zaborila Hermiona zmučene hlavu do vankúša. „Teta Helena sa nepočíta!“

oooOOOooo

St. Kilda bolo pomerne izolované súostrovie. Bolo zložité sa sem dostať aj podľa čarodejníckych štandardov. No a pokiaľ sa ostrý škótsky vietor rozhodol nespolupracovať, čo bolo viac ako často, pre muklov bolo takmer nemožné sa na ostrov dostať. Nenadarmo bola St. Kilda nazývaná koncom sveta.

Hermiona to tu však nazývala domovom.

Pred šiestimi rokmi, keď sa Hermiona stala vedúcou oddelenia Čarovania, ktoré patrilo pod Ministerstvo kúziel, ale jeho sídlo bolo na ostrove Hirta, si zamilovala studené, vlhké rána a príjemnú atmosféru prostredia, kde každý každého poznal.

Zriedka kedy počas roka bolo na ostrove viac ako sto ľudí a z toho skoro všetci bolo čarodejníci či čarodejnice. Ako zásterku používali civilnú údržbu starej vojenskej a rádiovej základne na Hirte. Ministerstvo mágie si už pred mnohými rokmi prenajalo tento komplex budov od Národnej bezpečnosti Škótska a zriadilo v chátrajúcich budovách svoje výskumné a vývojové centrum.

Vzhľadom na niektoré viac či menej nebezpečné nehody, ktoré sa tu počas posledných rokov stali, musela Hermiona súhlasiť s politikou Ministerstva umiestniť centrum uprostred ničoho. Tu aj rozsiahla epidémia dračích či hipogrifích kiahní zostala nepovšimnutá. Dokonca aj tí niekoľkí muklovia, ktorí tu pracovali na obnove dávno opustenej dediny, zriedka kedy komentovali čudné či neobvyklé veci, ktorých boli svedkami. Jednoducho to pripísali dlhému odlúčeniu od okolitého sveta či počínajúcej depresii.

Hermiona uchlipkávala kávu a spokojne ignorovala správu o pokroku vo vývoji nového kúzla, ktorá ležala vedľa jej nedotknutého obeda. Rovnako tak ignorovala aj hluk ostatných obedujúcich v malej jedálni.

Jej táto izolácia nevadila. Veď predsa nebola na konci sveta. Telefonické spojenie nebolo síce najideálnejšie, ale sedemdesiat percent času aj fungovalo. Muklovské lode dovážali každých pár hodín turistov, ktorí chceli preskúmať starodávne ruiny. Samozrejme len ak to počasie dovolilo. A raz za štyri či päť týždňov pristála v zátoke Village Bay loď so zásobami. Okrem toho každých pár mesiacov použila Hermiona prenášadlo a strávila so svojou rodinou a priateľmi predĺžený víkend.

Štyri dni v milujúcom, rodinnom prostredí boli pre Hermionu tak akurát. Na konci štvrtého dňa sa samou nervozitou škriabala po stenách a nedočkavo sa túžila vrátiť do svojej malej chatky a svojho laboratória. No nie vždy to bolo takto. S úsmevom si spomínala na prvé mesiace, kedy jej tak chýbali rodičia a kamaráti Harry, Ron a Ginny, že sa vracala do Londýna každý víkend. Lenže život na ostrove ju rýchlo vtiahol do centra diania a Hermiona si uvedomila, že oveľa viac preferuje svoj nový domov a nezvyčajných priateľov, ktorých si tu našla.

Dvere jedálne sa rozleteli a Hermiona vzhliadla na príchodzieho, ktorý sa pasoval s ťažkými kovovými dverami, aby ich napriek silnému vetru mohol zavrieť za svojou impozantnou postavou.

Severus Snape.

Klebety o jeho prežití sa šepkali celé roky po skončení vojny. Dosť tomu napomáhal aj fakt, že telo sa nikdy nenašlo. Na bojisku pred bránami Bradavíc nebolo po skončení bojov po Severusovi Snapovi, živom či mŕtvom, ani stopy. Prvých šesť mesiacov po vojne sa o jeho prežití len potajomky šepkalo. Potom sa začali v rôznych novinách a časopisoch objavovať správy typu: „Videla som Severusa Snapa na trhu v mojom susedstve. Vyberal si žltý melón.“ tvrdí žena v domácnosti z Manchestru. Samozrejme hodnovernosť takýchto prehlásení ako aj svedkov, ktorí ich poskytli bola veľmi otázna a tak sa nebolo čo diviť, že im nik neveril. No a postupom času klebety utíchli.

Ale ako sa neskôr ukázalo, vlastne boli pravdivé.....teda až na to o tých melónoch. Hermiona sa na to opýtalo, prirodzene až potom, čo sa spamätala zo šoku, že mŕtvy čarodejník sa má k svetu, hýri zdravím a je vedúcim výskumného oddelenia Elixírov. Severus trval na tom, že neznáša melóny a zvlášť tie žlté.

Niežeby sa Ministerstvo pokúšalo zatajiť skutočnosť, že žije. Nikdy nebolo vydané žiadne oficiálne či neoficiálne vyhlásenie. Ministerstvo rešpektovalo žiadosť vojnového hrdinu, ktorý si neželal nič iné, len zmiznúť a v pokoji si konečne užiť mier. Ministerstvo jeho želaniu v tichosti vyhovelo a pomohlo mu stratiť sa z očí verejnosti. 

Niežeby mu takáto izolácia ubrala čokoľvek z jeho „roztomilej“ povahy.

Hermiona sledovala ako sa Severus rozhliadal po jedálni až kým ju nezazrel sedieť pri jednom zo stolov. Okamžite k nej vykročil, nevšímajúc si pult s jedlom.

„Ak nájdem tú dementnú ženskú, tak jej tie hnusné krovky vyšklbem sám,“ vrčal Severus cez zaťaté zuby a nazúrene odtiahol stoličku oproti tej Hermioninej. Nebohá stolička bolestivo zavŕzgala, keď sa do nej majster elixírov nešetrne usadil.

„Ach áno, mala som dnes veľmi príjemný deň. Ďakujem za opýtanie pán Snape. A vy?“ Hermiona zavrela nudnú správu, ktorej doteraz aj tak nevenovala pozornosť. Pohodlne sa oprela o stoličku a nevinne sa usmiala na mračiaceho sa muža oproti nej.

„Hlboko sa ospravedlňujem slečna Grangerová. Dúfam, že ste dnes mali príjemné doobedie? Počasie je dnes trochu búrlivé, ale to nie je v tomto ročnom období nič neobvyklé. Musím bláboliť ešte o nejakej nudnej téme, ale sa už môžem vrátiť k tomu čo som hovoril?“

Jej úsmev sa zmenil v pobavený úškrn. Blahosklonne mávla rukou. „Och nenechajte sa rušiť, len spokojne pokračujte.“

Severus siahol do vnútorného vrecka svojho zimného kabátu a vytiahol odtiaľ knihu v tvrdej väzbe. Znechutene ju hodil na stôl a sledoval ako sa dokĺzala až k Hermioninmu tanieru. „Našiel som tú vec na mojom stole asi tak pred pol hodinou.“ Rozopol si kabát, nechal ho skĺznuť z pliec a nedbalo visieť cez operadlo stoličky.

Súdiac podľa jeho vražedného tónu, Hermiona očakávala niečo oveľa horšie než obyčajnú knihu. Štuchla do knihy prstom, až kým nebola fotka na zadnej strane obalu knihy v správnej polohe.

„Rita Holoubková. Napísala ďalšiu, všakže? Kto je tentokrát ten úbohý bastard?“ Niežeby to Hermiona niekedy priznala, ale vlastnila všetky tri biografie, ktoré doteraz Holoubková vydala. Ak ste dokázali čítať medzi riadkami a odignorovali ste autorkinu senzáciechtivosť, potom boli tieto knihy skutočne pomerne informatívne. A keď Hermiona nemala na práci nič lepšie a mala chuť sa zavŕtať do postele s nejakou mozog nezaťažujúcou volovinou, spĺňali Holoubkovej knihy túto podmienku na sto percent. Hlavne plus mínus osemsto stranová kniha tváriaca sa ako faktografia života Harryho Pottera. Hermiona strávila po boku Harryho sedem rokov a napriek tomu akosi nezaznamenala všetky jeho temné, škandálne vzťahy so ženami, vrátane toho medzi ňou, Ronom a Harrym. Hermiona nevychádza z úžasu, keď sa dozvedela, že namiesto roku plného schovávania sa pred smrtijedmi a pátraní po viteáloch, strávila mesiace v luxusnej chate plniac túžby dvoch pohľadných čarodejníkov. 

Keď sa uistila, že kniha ju nepokúše ako tá z jej tretieho ročníka, obrátila ju, aby si mohla prezrieť aj prednú stranu. „Och tak to ma mrzí pán Snape.“

Výrazne krikľavý nápis hlásal Snape: Vrah čo svätec? a pod ním bola fotka Severusa Snapa v jeho profesorskom habite a s typicky zamračenou tvárou. Naklonila hlavu zo strany na stranu, aby mohla preskúmať fotku z rôznych uhlov. Severus na obálke na ňu zazeral a potom dvihol bradu akoby na ňu hľadel ponad svoj veľký nos. Pery sa mu skrivilo do jeho preslávenej grimasy.    

„No aspoň fotku máte poriadnu. Pri správnom svetle z vás vyžaruje temná aura.“ Hermiona zdvihla pohľad od knihy a zadívala sa na reálneho Severusa. V jeho očiach sa na sekundu mihla neznáma emócia, kým sa jeho črty stiahli do nahnevanej grimasy a zazrel na dvoch mladíkov pri vedľajšom stole.

„Je mi úplne jedno či na tej fotke budem s holým zadkom, to nie je podstatné. Tá mizerná ženská si dovolila otrieť si o mňa svoje otrávené brko. Kto vie aké hovadiny sú tam popísané. A nejaký idiot považoval za svoju povinnosť mi to poslať. Prečítajte si to venovanie.“

Hermiona, ako jej bolo povedané, poslušne otvorila knihu a prelistovala prvých pár strán až našla rukou písaný text na titulnej strane.

„Severusovi Snapovi – Nech ďalších niekoľko rokov tvojho života je aspoň spolovice tak dobrodružných ako si ich Rita predstavuje. 09/01/2009,“ prečítala nahlas. „Neviem čo je na tom také zlé, niekto vám len chcel popriať všetko najlepšie k narodeninám.“

„Anonymne,“ odfrkol si Severus. „Ľudia dávajú dary anonymne len ak je v tom nejaký háčik.“

Celkom správny odhad, pomyslela si Hermiona, ale radšej nepovedala nič nahlas. Potisla svoj tanier smerom k nemu a vzala si z neho polovicu sendviča. „Stavím sa, že ste ešte neobedoval, či áno? Najedzte sa. Sendvič so šunkou a syrom. A ešte s horčicou a uhorkou,“ dodala čo možno najlákavejším hlasom.

Zamračil sa na ňu, ale po chvíli sa ukľudnil a vzal si ponúkanú polovicu sendviča. „Vezmite si tú prekliatu knihu. Nechcem tú hnusnú vec v mojej blízkosti ani o sekundu dlhšie než je to nutné.“

Vzhľadom na rýchlosť akou v ňom zmizla polovica sendviča po jedinom zahryznutí, Hermiona usúdila, že ani neraňajkoval. Odhryzla si oveľa menšie sústo a zastrčila knihu medzi dosky nezáživnej správy, ktorá doteraz ležala nepovšimnutá na stole. „Zíde z očí, zíde z mysle.“

„Keby to bolo tak jednoduché aj s tým blbcom, čo mi to nechal na stole.“ Zabručal, ale v jeho hlase už nebol tak vražedný podtón.

Zdalo sa, že väčšina jeho hnevu mizla ako sa plnil jeho žalúdok. Keby toto vedela počas svojho štúdia v Bradaviciach, podplatila by domácich škriatkov, aby ho neustále zásobovali dostatkom jedla a sladkostí.

„Mohlo to byť horšie. Mohla vám to poslať Rita osobne. Čo by znamenalo, že nielenže vie, že ste nažive, ale že vie aj kde vás nájsť. Čo by mohla následne využiť pre dohodnutie si termínu na exkluzívne interview. Samozrejme, aby mohla svojim čitateľom priniesť váš názor na knihu.“ Jeho tvár menila odtieň z bielej na sivú ako Hermiona vymenúvala svoje podpichujúce myšlienky. 

„Spomínam si, že Rita bola vždy veľmi hrdá na svoje samo píšuce brko a jej bleskové diktovanie. Som si istá, že by sa jej veľmi páčilo keby si o vás mohla otrieť aj niečo iné než len to otrávené brko. Medzi iným.“

Severus sa otriasol odporom. „Ani len nežartujete o tom, že by tá ženská mala byť ku mne bližšie než na päťdesiat metrov.“ 

Niekde uprostred jeho odpovede si Hermiona všimla, že jej nevenuje plnú pozornosť. V jeho tóne či tempe reči nenastala žiadna zmena, ale celé telo mal strnulé a pohľad upieral kamsi nad jej ľavé plece. Silno pochybovala, že by sa jednalo o nejakú hrozbu aj ten najšialenejší zabijak by si dvakrát rozmyslel cestovať na St. Kildu v januári. V každom prípade nezaškodí sa o tom presvedčiť na vlastné oči.

Hermiona zhodila na zem papierový obrúsok a keď sa poň zohla, vrhla rýchla pohľad na to čo upútalo Severusovu pozornosť.

Pri dverách stála nová posila oddelenia Transfigurácie a zvedavo sledovala práve ich stôl.

„Veľmi diskrétne slečna Grangerová. Som si úplne istý, že nikto si tento váš ľstivý trik nevšimol. Ešte mi povedzte čo mám očakávať do budúcna? Kópiu Denného proroka s vyzeranými otvormi na oči? Či snáď niečo nenápadnejšie ako napríklad obrí fikus, za ktorý by ste sa mohla schovať?“

Vystrela sa a so zadumane prehlásila. „To je Enid Lynchová. Prišla sem minulý týždeň, teda to som počula. Premýšľam čo ju tak zaujalo?“ Hermiona videla druhú ženu letmo už niekoľko krát, ale jediné č si všimla bola jej farba vlasov (blond) a vek (bližšie k päťdesiatke než k štyridsiatke).

„Myslím, že to je zrejmé. Zíza na mŕtveho muža.“

Hermiona prevrátila očami a hodila doňho skrčený obrúsok. „Niekto tu má ego veľkosti famfrpálového ihriska. Uvedomujete si, že nie ste jediná celebrita sediaca pri tomto stole? Môže sa úplne pokojne dívať na mňa.“

Severus zažmurkal a potom jej venoval pohľad, od ktorého by sa aj mlieko zrazilo.

„Ale no tak pán Snape je to už desať rokov od vašej akože smrti, silno pochybujem, že je veľa ľudí, ktorí si po jednom pohľade na vás okamžite spomenú na vojnu a na vašu úlohu v nej. Ak skutočne hľadí na vás, tak len preto, že počula hororové historky o vašom labáku. A teraz sa snaží odhadnúť či skutočne máte rozbité sklo a detskú krv medzi krajcami chleba.“

„Ale nevravte. Tak Artemis Filch zas šíri klebety? Minulý štvrtok som ho pristihol ako robí testy bez toho, aby použil ochrannú bariéru a len som mu vysvetlil čo by sa mohlo stať, keby sa to opakovalo.“

Hermiona len s úsmevom pokrčila plecami a vložila si do úst posledný kúsok sendviča.

„Nejaké iné novinky, o ktorých by som mal vedieť?“ Severus popostrčil tanier doprostred stola a ukoristil z neho zemiakový hranolček.

„Nuž myslím, že to nebude považovať za ktovieakú novinku, ale včera mi volala mama.“ Hermiona sa natiahla a tiež si vzala niekoľko hranolčekov z taniera. 

„Už vám odpustila, že ste vynechali tradičný, každoročný „posledná šanca byť spolu ako rodina“ víkend?“

Hermiona prekvapene vzhliadla, úplne zabudla, že mu hovorila o víkende a o sklamaní jej mamy. Bola si istá, že sa o tom zmienila len raz a vôbec nepredpokladala, že by si to Severus pamätal.

„Zdá sa, že áno. Hoci by mi odpustila oveľa ochotnejšie a ľahšie keby som si našla vhodného muža a začala plodiť úžasné vnúčatká, ktoré by mohla rozmaznávať.“

Pomaly dožul posledné sústo a venoval Hermione zadumaný pohľad, ktorý ju mierne zneistil. „A chcete to aj vy? Nájsť si manžela a plodiť deti?“

Bolo by jednoduché odbiť ho nejakou vágnou odpoveďou akou odbila včera večer Moniku, ale Severus vyzeral tak vážne, tak zaujatý jej odpoveďou. „Iste bolo by príjemné s niekým zostarnúť, s niekým s kým by som sa mohla porozprávať, zdieľať svoje záujmy. Prijala by som aj dieťa možno dve. Ale určite sa nikam neponáhľam, ledva som si začala budovať kariéru. Mám rada svoju prácu a a milujem ostrov. Nie som pripravená sa toho vzdať.“

„Prečo by ste sa toho mala vzdať?“

Jej odfrknutie nebolo veru prejavom dobre vychovanej dámy. „Hirta sa zrovna nehemží vhodnými slobodnými čarodejníkmi či dostatkom civilných zamestnaní. No a nepredpokladám, že sa zaľúbim na prvý pohľad do nejakého letného turistu.“

Severus naklonil hlavu na stranu a premeral si ju spod privretých viečok. Neznášala keď to robil, pretože bolo absolútne nemožné odhadnúť čo si myslí. Niežeby bolo jednoduché odhadnúť čo si myslí aj za normálnych okolností, ale Hermiona mala pocit, že sa už v tom pomaly zlepšuje.

„Čo?“

„Máte tu horčicu,“ rukou ukázal na jej kútik. Hermiona sa začervenala a okamžite sa načiahla po obrúsok.

Vzhliadla, aby jej potvrdil, že už je v poriadku. No Severus opäť sledoval Enid Lynchovú.

oooOOOooo

Bolo to asi o týždeň neskôr, keď Hermionu vyrušilo klopanie na dvere.  

No niežeby bolo úplne nezvyklé, že ju prišiel niekto navštíviť, ale bolo to veľmi ojedinelé. Väčšinu svojich kolegov stretávala cez deň v laboratóriu a sem tam si spolu vyšli aj po práci na drink. Ostrov bol príliš od ruky, aby ju prišli neočakávane navštíviť Harry či Ron.

Rýchly pohľad na hodiny nad krbovou rímsou jej prezradil, že je tesne po ôsmej hodine večer. Ozvalo sa ďalšie zaklopanie tentokrát o niečo hlasnejšie. Hermiona vložila záložku do knihy Snape: Vrah či svätec? a potom ju rýchlo schovala pod vankúš na gauči.

Len dúfala, že dotyčný za dverami tam nie je z nejakého oficiálneho dôvodu, pretože Hermiona nebola ochotná sa prezliekať zo svojho flanelového pyžama a hrubých, vlnených ponožiek.

Tretie zaklopanie sa ozvalo v momente, keď už mala ruku na kľučke a zrejme sa niečo z jej znechutenia objavilo aj na jej tvári, pretože Severus Snape okamžite sklonil ruku a o krok ustúpil. „Prišiel som nevhod?“

„No sú aj vhodnejšie chvíle,“ priznala Hermiona, mysliac na knihu schovanú pod vankúšom v jej obývačke. „Veď mrzne, poďte dnu.“ Ponožky neochránili jej nohy pred vtieravým mrazom, ktorý sa pomaly vplazil cez otvorené dvere do obývačky.

Severus na moment zaváhal, potom prudko prikývol, prekročil prah a vošiel do obývačky. Hermiona za ním rýchlo zavrela dvere a dlaňami si rýchlo pošúchala ruky, aby sa zahriala. „Potrebujete niečo?“

Hermione sa zazdalo, že začula mrmlanie o tvrdom alkohole, ale nebola si istá. Severus prešiel ku kozubu a smeroval ku gauču, čo u Hermiony vyvolalo značnú paniku.  

Hermiona sa vrhla ku gauču, usadila sa do rohu, aby za chrbtom mala vankúš, pod ktorým bola inkriminovaná kniha. Severus sa na ňu zahľadel akoby jej preskočilo, ale potom sa usadil do rohu oproti nej. Chrbát mal neprirodzene vystretý a sedel úplne na kraji gauča. Keby ho Hermiona nepoznala myslela by si, že je nervózny.

„Je všetko v poriadku?“

„Čože? Och áno. Všetko je ok.“

Nuž naozaj jej to objasnil.

„Pochybujem, že ste sem išli cez ten hlboký sneh, len aby ste mi povedali, že je všetko ok pán Snape.“ Bola k smrti zvedavá. Táto návšteva bola úplne neočakávaná. Severus nikdy nebol u nej doma a rovnako tak ona nikdy nevidela jeho dom.

„Máte pravdu, nie všetko je v poriadku. Je tu niečo, čo by som s vami chcel prediskutovať. Niečo čo je pre mňa veľmi ťažké formulovať a preto som teraz tu.“ Namiesto toho, aby sa jej díval do očí hľadel na svoje ruky.

„Dobre.“

Chvíľu sedeli v tichosti a Hermiona bola čoraz nervóznejšia. Konečne zdvihol hlavu a zadíval sa jej do očí.

„Premýšľal som o našej diskusii zo včerajška.“ Musel vidieť jej zmätený pohľad, pretože rýchlo vysvetlil. „Rozprávali ste o svojej matke a jej túžbe, aby ste si našli čím skôr manžela.“

Hermiona nedokázala nájsť jediný rozumný dôvod, prečo by mal Severus rozmýšľať práve o tomto. Čo ho mohlo zaujať na výčitkách jej matky? „Pamätám si.“

Mala ste pravdu vtom, že vy ešte máte dostatok času na nájdenie si manžela. Ste mladá a atraktívna. Tie najlepšie roky máte ešte pred sebou.“ Zamrkala, prekvapená nečakaným komplimentom. Kým stihla sformulovať odpoveď, pokračoval. „Ja budem mať budúci rok päťdesiat.“

„Päťdesiat rokov nie je u čarodejníka žiadny vek,“ prerušila ho Hermiona. „Žijeme predsa oveľa dlhšie ako muklovia.“

„Keď je ale človek sám môže to byť až príliš dlho. Svedomito som premýšľal o svojej budúcnosti vzhľadom na päťdesiat rokov, ktoré som prežil. Nechcem byť po zbytok života sám. Môjho „šarmu“ bude v nasledujúcich rokoch rozhodne ubúdať. Ak si mám nájsť vhodnú partnerku musím to urobiť teraz.“

Ach. Dobrý. Bože.

Hermionin dych sa zadrel v hrdle.  

„Ja...ja som si nemyslela, že by ste chcel deti?“ Nebolo to mienené ako otázka, ale jej hlas na konci mierne stúpol akoby bola.

„Neznášal som tých malých tupcov, ktorých som musel každý deň učiť. Ale bolo mi povedané, že sa to zmení keď sa mi narodí vlastné dieťa. Okrem toho s dieťaťom sa predsa nemusím ponáhľať, ale určite by som sa ním v budúcnosti chcel stať.“

„Aha chápem.“ Ale v skutočnosti nechápala nič. „A hovoríte mi to pretože....?“ Určite to nebolo z dôvodu, ktorý sa jej začal črtať v hlave.

Severus sa k nej obrátil tvárou, kolenom sa dotýkal jej kolena. „Pretože slečna Grangerová.... Hermiona potrebujem vašu pomoc.“

Jej panika začala narastať, srdce jej zbesilo bilo až takmer prehlušilo všetok hluk v miestnosti.   

Si si istá, že je to panika?

Bolo to prvýkrát čo vôbec vyslovil jej meno.

„Potrebujete moju pomoc?“ Prečo bol jej hlas taký slabý?

„Ach áno.“ Prečo bol ten jeho tak hlboký? „Ste inteligentná, atraktívna žena. Typ s ktorým by som chcel stráviť zbytok svojho života.“

„Potrebujem, aby ste mi pomohli zbaliť Enid Lynchovú.“

Pokračovanie nabudúce

© Všetky práva vyhradené J.K. Rowling

Vytvorte si web stránku zdarma!Webnode