Navždy verný

23.02.2012 20:09

Navždy verný

od brandy01

preklad kapi
 

Bol to jej úsmev, ten prekliaty úsmev, kvôli ktorému by chcel robiť tie najabsurdnejšie veci. Vedel, že to znie ako klišé, ale to na veci nič nemenilo. Niekedy mal chuť urobiť pre ňu niečo milé, samozrejme akoby náhodou, len aby videl ako sa na neho usmeje. Žalúdok sa mu zachvel už len pri pomyslení na jej úsmev, s tými perfektne bielymi zubami a hebkými perami. Ale nebol to len jej úsmev, ktorý by oceňoval. Jej krásne mandľovité oči, ktoré mali farbu škorice a tiež jej vlasy, ktoré teraz keď bola staršia, padali v nádherných hodvábnych vlnách  na jej chrbát.

 

Severus Snape bol vždy samotár dokonca už ako dieťa. Vyrástol bez toho, aby poznal  veľa citov či spoločnosti a preto ich málo potreboval aj ako dospelý. Ale keď ju videl sedieť pri profesorskom stole počas jedla, pri výskume či štúdiu v knižnici, keď robila dozor na chodbách alebo keď sa prechádzala po školských pozemkoch túžil byť vedľa nej. Bola závanom čerstvého vzduchu, krásna, inteligentná a láskavá. Všetko čo on nebol, ale želal si byť. 

 

Niekedy si predstavoval sám seba ako sa dotýka jej hladkého, bieleho tela, ako ju objíme okolo pása, zovrie jej malé, ale žiaduce prsia alebo pohladí jej dlhé, štíhle nohy. Na ženu bola totiž vysoká, siahala mu až po nos a  keď mala vlasy vyčesané dohora, dodávalo jej to trochu prísny výzor. Niežeby bol typom muža, čo má rád rozkošnícke či príliš vyfintené ženy.

 

Všetky tieto myšlienky sa mu v zábleskoch mihali hlavou až kým nepocítil na predlaktí jemný dotyk. Pozrel sa dolu a pomaly dvíhal pohľad až kým sa nestretol s pohľadom orieškových očí Minervy McGonagallovej. Usmiala sa na neho, hoci ešte stále bol trochu rozrušený svojimi predchádzajúcimi myšlienkami.

 

„Severus, čo ťa trápi?“ opýtala sa milo.

 

Potriasol hlavou. „Nič dôležité,“ odvrkol krátko. „Nezaťažuj sa mnou, dnes nemám náladu sa o niečom baviť,“ dodal, keď otvárala ústa k ďalšej otázke. 


Minerva ho pozorne sledovala. Vyzeral smutne, teda smutnejšie než posledných pár dní. Napriek tomu, že Voldemort padol už pred piatimi rokmi, bol Severus čoraz viac utiahnutý a podráždený. Minerva a Albus, pokoj jeho duši, si obaja mysli, že sa jeho postoj zmení a on začne skutočne žiť.

 

Ale ako sa zdalo nič také sa nestalo. Ešte pred poslednou bitkou sa Severus Minerve aspoň niekedy zveril, ale teraz už nič také nerobil a ona sa o neho bála. Tiež jej nepomáhalo, že ho milovala akoby bol jej vlastný syn a mala o neho starosť. Jeho skutočná matka ho pravdepodobne nemilovala tak ako ona, čo bolo dosť strašné.

 

Predpokladala, že teraz keď stratil oboch pánov, ktorým slúžil bol tak trochu stratený a nevedel ako ďalej. Ale nakoniec súhlasila s Albusom, že je schopný sa z toho dostať aj sám.

 

„Severus...“ pokúsila sa Minerva znovu, ale on sa v momente postavil a hodil obrúsok na nedojedenú večeru.

„Nie Minerva,“ zasyčal ticho, dávajúc si pozor, aby ho žiadny študent či kolega nezačul takto hovoriť s riaditeľkou.   


Bez ďalšieho slova sa zvrtol a vykročil k bočným dverám. Otvoril ich s prehnanou silou a takmer vrazil do Hermiony Grangerovej, ktorá ich išla otvoriť sama. Keď ju zbadal srdce sa mu bolestne zovrelo, ale v snahe nič z toho neukázať navonok, naštvane zavrčal a vyrútil sa von.

 

Hermiona sledovala jeho vzďaľujúci sa chrbát, stále trochu šokovaná skutočnosťou, že jej tento vysoký a zlovestný chlap vyšklbol dvere z rúk. Zmätene zatriasla hlavou, Severus Snape bol pre ňu proste záhada. Stále rovnako naštvaný a nepríjemný. Prišla do Veľkej siene, iba o desať minút neskôr ako začala večera, ale nezdalo sa, že by to Minerve vadilo. Posadila sa vedľa nej, na pred chvíľou uvoľnené miesto.

 

„Čo sa stalo profesorovi Snapovi?“ opýtala sa Hermiona ustaraným tónom.

 

„Absolútne netuším Hermiona,“ odvetila Minerva a ďalej usilovne vyťahovala hrozienka z indického kari. Neznášala hrozienka.

 

Hermiona rozšírila Bradavický profesorský zbor pred dvoma rokmi. Dva roky strávila na Čarodejníckej univerzite v Aberdeene, kde študovala dejiny mágie a elixíry. Potom strávila jeden rok praxe v Beauxbatons, aby získala potrebné certifikáty. Momentálne bola plne kvalifikovaná Profesorka elixírov a súčasná profesorka dejín mágie, potom čo sa profesor Binns po rokoch strávených v Bradaviciach rozhodol prejsť na druhú stranu.


V prvom momente odmietla byť hlavou fakulty, no keď začal školský rok zmenila názor a teraz bola vedúca Nebelvírskej fakulty. To však určite nebol dôvod Snapovej zlej nálady. Nikdy sa nerozčuľoval pre niečo tak triviálne. Jej myšlienky sa stále točili okolo neho a jeho zúrivého pohľadu, ktorý na ňu vrhol. Možno povedala alebo urobila niečo, čo ho urazilo či nahnevalo.

 

Lenže čo? Nikdy o ňom nehovoril s iným kolegom inak ako čisto profesionálne. Nikdy ho neohovárala. Naozaj to bola pre ňu záhada a rovnako asi pre každého, kto zaznamenal jeho náhly odchod. Ani len nedojedol večeru, tá ležala takmer nedotknutá pred ňou. Jemne na nej spočíval odhodený obrúsok.

 

Povzdychla si a odtisla jeho tanier, hneď ho nahradil nový, aby sa mohla navečerať. Keď už bola úplne plná odtisla aj svoj tanier. Nasledoval puding a s potešením zaznamenala, že výber je obzvlášť bohatý a pestrý. S ústami plnými čohosi čokoládového sa sústredila na večeru. Objavil sa pred ňou tanier plný jedla, rýchlo naň zakúzlila udržiavacie kúzlo.

 

„Moja drahá, nemáš v pláne ísť tam dole, či áno?“  opýtala sa Minerva starostlivým, ale napätým hlasom, zisťujúc jej úmysel.

 

„Niekto musí ísť tam dole a presvedčiť sa, že niečo naozaj je,“ povzdychla si Hermiona. „Všetci vidíme, že tu síce sedí, ale takmer nič nezje. Tak všetci predpokladáme, že je dole. Lenže aj ja vidím, že je bledší a chudší než býval predtým.“


Minerva s porozumením prikývla. „Síce tvoj zásah neocení, ale ja som rada, že si ho všíma aj niekto iný,“ vyriekla staršia žena uznanlivo.

 

„Minerva, viem, že to bude znieť divne, vzhľadom na moje skúsenosti so Severusom v minulosti, ale nie je pravda, že by som ho nenávidela. A rozhodne nemám v pláne s tým začať,“ povedala pevne Hermiona.

 

 „Viem drahá,“ usmiala sa Minerva. „Choď za ním.“

 

Hermiona vzala tanier a vyšla bočnými dverami. Zišla do podzemia a zaklopala na dvere jeho kabinetu. Počula nejaký úder a potom ťažké kroky, predtým než sa otvorili dvere a ona zbadala zamračeného Severusa Snapa s rukami prekríženými na hrudi. Prosto v jeho typickom postoji. No napriek tomu stále chcela pre neho urobiť niečo milé. Koniec koncov on jej vždy pomohol, keď to najviac potrebovala, ale či to robil úmyselne to naozaj nevedela. V každom prípade teraz bolo na nej, aby mu pomohla.

 

„Nezjedli ste večeru,“ povedala mierne a ukázala mu tanier. „Nik neprežije bez jedla, profesor Snape.“

 

„Nie ste moja matka a odmietam toto vaše správanie,“ oznámil úsečne, ale ustúpil a nechal ju vojsť. „Vy a Minerva ste obe až príliš dotieravé.“


„No ja uprednostňujem pojem ehm....starostlivá,“ odpovedala Hermiona s úsmevom a položila tanier na dubový stôl.

 

„Tak vy uprednostňujete,“ podotkol sarkasticky.

 

Síce sa nezdalo, že by tu bola vítaná no aj tak sa usadila na okraj stola, skrížila ruky na hrudi a zamračila sa na neho. Bol príliš chudý. Ak ho bude musieť prinútiť, aby jedol, tak to spraví. Čokoľvek, aby ho videla zdravého. Posadil sa za stôl a ona sa posadila oproti nemu. Nehodlala odísť, kým sa nepresvedčí, že to skutočne zjedol. Rozmrzene šomrajúc sa natiahol pre vidličku a zrušil udržiavacie kúzlo. Sledovala ho a bola spokojná, až keď zjedol takmer polovicu.

 

„Vidíte? Ani to nebolo také ťažké, no nie?“ uťahovala si z neho.

 

Podvihol jedno tmavé obočie a ona sa rozosmiala a len pokrčila plecami. Vytiahla prútik a nechala tanier zmiznúť. Pravdepodobne skončí v rukách nejakého nadšeného domáceho škriatka, ktorý ho rád umyje. Zahľadela sa na profesora a študovala jeho tvár.  


Mal jemne zahnutý, no elegantný nos, ostatní si mysleli, že je obrovský a nechutný, ale jej pripadal aristokratický. Pasoval k nemu a s iným by vyzeral čudne. Jeho pery boli úzke, večne skrútené v ironickom úškľabku. Vyzerali však jemne, lenže on ich mal vždy pevne zovreté a potom pôsobili nevľúdne a kruto. Jeho oči mali farbu polnočnej oblohy, boli podmanivé a zmyselné. No vždy keď sa na ňu zadíval bol jeho pohľad pevný a prísny.

 

Podľa nej bol atraktívny, svojim vlastným spôsobom. Bol tej najinteligentnejší muž akého stretla, aj keď brala do úvahy Albusa Brumbála, a navyše bol zanietený vo svojej práci. Nič nerobil polovičato, vždy bol precízny a dôkladný. Mal všetko, čo u mužov obdivovala. Bol však ťažko dosiahnuteľný a ona by ho tak rada spoznala lepšie.

 

„Dáte si dezert, profesor?“ opýtala sa starostlivo.

 

Jeho obočie vyletelo takmer k stropu. „Prečo by som ho mal chcieť, slečna Grangerová?“ spýtal sa neveriacky.

 

„Nuž zmeškala som dezert pri večeri a tak som uvažovala, že zbehnem do kuchyne na čaj a koláč,“ začala ticho. „Premýšľala som či by ste mi nechceli robiť spoločnosť.“

 
Severus chvíľu premýšľal. Žena, ktorú miloval, stála pred ním a pozývala ho na čaj a koláč. Prišla za ním do podzemia, starosť jasne vpísaná v jej tvári, v štíhlych rukách zvierala tanier s večerou. Čo za blázna by bol, keby odmietol stráviť čas sám v jej spoločnosti. Nechcel však ukázať svoje skutočné city k nej, bál sa, že by sa mu vysmiala do tváre. Bál sa otvoriť jej svoje srdce. Bál sa bolesti, ktorú by mu to mohlo spôsobiť.

 

„Tak dobre, pôjdem s vami a dám si blbý čaj a koláč, ale potom prestanete s tým neustálym otravovaním?!“ súhlasil nevrlo, verný svojej „role“.

 

Hermionina rozžiarená tvár po jeho odpovedi spôsobila, že sa mu takmer podlomili kolená. Severus preklínal svoje telo a jeho reakciu na ten prekliaty úsmev. Ona bude jeho skaza. Postavil sa zo soličky, otvoril dvere, nechal Hermionu prejsť a viedol ju do kuchyne. Len čo vstúpili, zhrčili sa okolo nich domáci škriatkovia a predbiehali sa v nosení všetkých druhov sladkostí a čajov, až kým ich Severus neokríkol a nepohrozil, že im dá oblečenie kým stihnú povedať čajový lístok.

 

Až keď konečne dostali šálku obyčajného čierneho čaju a dva kúsky chutného čokoládového koláča sa upokojil. Po chvíli sa rozhodol začať s ňou diskutovať o témach, ktoré ho zaujímali ako novokúpené knihy, či posledné čísla časopisu Alchýmia. To boli veci, o ktorých dokázal debatovať. Vždy mal problémy rozprávať sa s inými ľuďmi, ale Hermiona bola iná ako ostatní. Ona bola výnimočná.


Severus vytiahol z vrecka hodinky a mrkol na ne. Len prekvapene zamrkal, keď zistil ako neskoro už je. V kuchyni boli zhruba od siedmej a teraz bola skoro polnoc. Nechcel Hermionu zdržiavať, zajtra ich oboch čaká dlhý deň. Radšej sa teda postavil a ona nasledovala jeho príklad a tiež vstala. Zaželali si dobrú noc a rozišli sa opačnými smermi, on do podzemia a ona do svojho bytu v blízkosti Nebelvírskej veže.

 

oooOOOooo

 

V hlave mu dunelo akoby ju niekto otrieskal o stenu. Piatok prišiel a prešiel ako aj zbytok víkendu a teraz počas upršaného novembrového popoludnia mal pocit, že smrť nie je najhoršia alternatíva. Bol to príšerný víkend, naplnený opravovaním študentských esejí, dozorom na chodbách a neustálymi zrážkami s Hermionou. Bolo bolestivé vidieť ju debatovať a smiať sa s ostatnými kolegami, hlavne po štvrtkovom večeri, keď ju mal sám pre seba (ak teda nerátal tých otravných domácich škriatkov).

 

Obzvlášť žiarlivý bol keď ju videl v nedeľu v Rokville vysedávať u Troch metiel s nafinteným, modrookým blonďákom. Neprekvapilo ho, že je na rande s atraktívnym a okúzľujúcim mužom, ktorý je v jej veku. Bola nádherná a každý kto to nevidel bol úplný hlupák. Keď on, odporný, mastný bastard z podzemia, ju mohol milovať o koľko ľahšie to muselo byť pre ktoréhokoľvek iného muža?


„Profesor Snape?“ zapišťal hlas od dverí.

 

„Čo je?“ zavrčal a vzhliadol k dverám, kde bojazlivo postávala malá druháčka zo Slizolinu.

 

„No, teda..... Charles Vincent sa rozhodol použiť halucinačnú kliatbu na Millie Brownovú, to nebelvírske dievča....,“ povedala nervózne Carolyn Greengrassová. „Zranil ju a profesorka Grangerová vás prosí, aby ste prišli na ošetrovňu a priniesli elixíry. Vravela, že budete vedieť aké.“

 

Sťažka si povzdychol, prikývol a prepustil dievča mávnutím ruky. Vstal od stola, v rýchlosti vypil elixír proti bolesti hlavy a zo spodnej zásuvky stola vytiahol mahagónovú škatuľu. Pevne ju zovrel a vyšiel z kabinetu. Rýchlo aktivoval ochranné steny a ponáhľal sa do nemocničného krídla. Študenti mu uvoľnili cestu, len čo sa zjavil pri dverách ošetrovne. Poslal ich nazad do spoločenských miestností a vošiel dnu.

 

„Čo sa to tu deje?“ opýtal sa naštvane a postavil sa vedľa postele. Pacientka, ktorá na nej ležala bola pokrytá krvou.


„Pán Vincent si myslel, že bude neuveriteľne zábavné použiť na slečnu Brownovú halucinačnú kliatbu,“ odvetila Hermiona a z očí jej sršali blesky, keď sa na Severusa pozrela. Na tvári sa jej však zračila aj neuveriteľná únava. „Akosi, ale pozabudol pri všetkej tej veselosti, aké nebezpečné môže byť použitie tejto kliatby na niekoho, kto stojí na schodoch. Slečna Brownová spadla a následky vidíte sám,“ pokračovala Hermiona a vrhla na chlapca nahnevaný pohľad. „Madam Pomfreyová vyliečila polámané kosti a použili sme aj liečivú masť, ale potrebujem ešte krv doplňujúci elixír a čokoľvek iné čo si myslíte, že by mohla ešte potrebovať. Poppy momentálne nemá potrebné zásoby.“

 

„Dobre,“ povedal. Otvoril škatuľu a vytiahol tri flakóniky.

 

Hermiona mu pomohla podať dievčaťu všetky tri. Poznala v nich krv doplňujúci, povzbudzujúci a spánok bez snov. Dopomôžu dievčaťu v kľude odpočívať kým sa jej telo úplne uzdraví. Keď to všetko zvládli, otočil sa Severus na svojho študenta, ktorý sa tváril naduto a nezdalo sa, že by svoje činy ľutoval.

 

„Pán Vincent, budete vykonávať trest u pána Filcha každý večer počas celého mesiaca a odoberám Slizolinu 50 bodov za vaše ohavné správanie. Mladý gentleman nepoužíva takéto kliatby na nikoho, nieto na mladé slečny. A ak ešte raz urobíte niečo podobné vyletíte zo školy skôr než stihnete povedať trest,“ doplnil chladným hlasom.

 

„Áno pán profesor,“ prikývol chlapec krotko a Snape ho mávnutím ruky prepustil z ošetrovne.

 

Potom rozrazil dvere zazrel na dav, ktorí tu postával a načúval. Ľadovým pohľadom si premeral všetkých tých otravných zvedavcov.


„Do minúty budete všetci na ceste do svojich klubovní alebo budete mesiac po škole a samozrejme prídete o body,“ zahromžil rozzúrene.

 

V priebehu pár sekúnd sa chodba vyprázdnila, no pre istotu použil na dvere proti odpočúvacie kúzlo, keď ich zatváral. Podišiel nazad k posteli a posadil sa na stoličku vedľa Hermiony, ktorá starostlivo sledovala svoju študentku. Zavrel oči a pošúchal si koreň nosu. Tento chaos mu len zhoršil bolesť hlavy.

 

„Ďakujem vám profesor,“ povedala Hermiona a jemne položila svoju teplú dlaň na jeho predlaktie.

 

„Pre vás Severus,“ odvetil chrapľavo.

 

„Tak teda ďakujem ti za pomoc Severus,“ opravila sa vďačne.

 

Severusovo srdce vynechalo úder, keď ho oslovila krstným menom. „Urobil by som to pre každého študenta, profesorka Grangerová,“ zamrmlal.

 

„Ale to nie je fér, keď ja ťa oslovujem Severus ty ma musíš volať Hermiona,“ usmievala sa na neho.


Prikývol a pomaly sa postavil zo stoličky. Vystrel sa a zahľadel sa na ňu. Bože, ako ju len miloval! Bola nežná, láskavá, starostlivá ako levica brániaca svoje levíčatá. Raz z nej bude úžasná matka. Jej deti budú naisto mimoriadne, keby zdedili len polovicu jej rozumu, aj tak budú vo všetkom excelovať. Niekedy si predstavoval, že práve on  by bol otcom jej detí. Bola to smiešna predstava, ale on mal tento sen veľmi rád.

 

Kývol jej na pozdrav a bez ďalšieho slova opustil ošetrovňu. Stále ju bude milovať aj keď sa vydá za niekoho iného. Len dúfal, že to bude niekto, kto dokáže oceniť tak úžasnú ženu akou ona bezpochyby je. Zavzdychal a pobral sa do svojho podzemia, do svojej nekonečnej samoty.

 

oooOOOooo

 

„....Pomona mi spomínala, že ťa videla minulú nedeľu v Rokville s príjemným mladým mužom,“ pýtala sa Sylvia Sinistrová  nervóznej Hermiony.


Deň sa ešte len začal a hneď sa to začne kaziť. Hermiona ešte ani poriadne nevošla do zborovne na ranné stretnutie profesorského zboru a už ju zahŕňali kopou otázok o jej nedeľňajšom „rande“. Unavovalo ju ako sa každý miešal do jej súkromia, to bola predsa len jej vec. Okrem toho rande nedopadlo najlepšie. Išlo o rande naslepo čo jej dohodla Ginny Weasleyová s jedným liečiteľom od Sv. Munga, ktorý s ňou pracoval. Vyfintený blonďák s modrými očami.

 

Jeho vzhľad ju moc neoslnil a keď sa začali rozprávať ani len raz sa neopýtal na jej prácu či záujmy. Rozprával len o sebe a ona si nemohla pomôcť a porovnávala ho so Severusom Snapom. Nutno povedať, že Majster elixírov vyhral v každom ohľade. Premýšľala o ňom a ich štvrtkovom rozhovore a na tvári sa jej usadil úsmev, ktorý tam zotrval počas celého rande. Ale toho egoistického šaša už nechcela v živote vidieť.

 

„V skutočnosti to nedopadlo najlepšie. Vlastne to bola strašná chyba,“ priznala sa Sinistrovej a všetkým profesorom, ktorí ju počúvali. „Bol drzý a nadutý. Už nikdy nedovolím Ginny, aby mi dohodovala rande na slepo po všetkých tých hlupákov, ktorých mi posiela.“


Pomona Prýtová prekvapene zalapala po dychu pri Hermioninom otvorenom opise muža. Na druhej strane tmavovlasý muž sediaci neďaleko sa len spokojne uškrnul. Takže ten chlap bol poriadny tupec, vďaka Merlinovi za to. Nedokázal si predstaviť Hermionu s chlapom, čo nosí hrebeň v zadnom vrecku. Niežeby on mal súdiť kto je a kto nie je jej typ.

 

„Čo na ňom bolo také strašné?“ dožadovala sa Sylvia.

 

„Celý čas kecal len o sebe. Myslím, že som nepovedala ani dva slová bez jeho prerušovania,“ odbila ju Hermiona stručne. „A ak dovolíte nechce sa mi o tom viac hovoriť.“

 

Severus sa naďalej spokojne usmieval, čo neušlo Minerve McGonagallovej a rozhodla sa ho po stretnutí zdržať. Za hodinku bolo predebatované všetko potrebné a profesori sa pomaly vytrácali zo zborovne do Veľkej siene na raňajky. Minerva chytila Severusa za ruku a požiadala ho o chvíľu strpenia. Zatvorila dvere a obrátila sa k nemu.

 

„Takže Severus takto to už ďalej nejde. Ako tvoja priateľka a zamestnávateľka ťa prosím, povedz mi čo ťa trápi,“ začal Minerva naliehavo.

 

„Nič Minerva,“ škrobene odpovedal.


„V poriadku, nedávaš mi inú možnosť. Nariaďujem ti povedať mi pravdu,“ prísne sa na neho zahľadela. „Viem, že si zakladáš na svojom súkromí a samote, ale kto by ti rozumel lepšie než ja?“

 

Severus si vzdychol a neochotne prikývol, predtým než sa zhlboka nadýchol a začal rozprávať. „Som zamilovaný do Hermiony,“ povedal tíško, že ho takmer nezačula.

 

„Hermiony Grangerovej?“ uistila sa mierne prekvapená Minerva.

 

„Samozrejme, že áno. Je to jediná Hermiona čo poznám, Minerva,“ vyletel. Evidentne stratil s riaditeľkou trpezlivosť. „Si spokojná, že si to zo mňa konečne vytiahla?“

 

Minerva sa usmiala. „Isteže som spokojná Severus. Hoci stále nechápem, prečo sa práve kvôli tomuto trápiš?“ opáčila.

 

„Som zúfalý, pretože moje city sú absolútne neopätované, ty bláznivá ženská. Ona je príliš krásna, múdra a milá pre niekoho ako som ja,“ povedal zničene.

 

„Severus, mal by si jej viac veriť,“ odporovala mu Minerva vážne.  


„Minerva, nie je nič, čím by som mohol zaujať mladú, energickú, úžasnú, krásnu ženu,“ pokračoval a preklínal sa za to, že sa jej tu zveruje so svojimi najtajnejšími citmi.

 

„Severus, všetko čo potrebuješ je pozvať ju na rande,“ rozhodne ho prerušila. „Buď povie áno alebo nie, ale nech už povie čokoľvek aspoň budeš vedieť čo k tebe cíti.“

 

„To...to nemôžem spraviť,“ bránil sa rýchlo.

 

„Nechápem prečo nie. Perfektne by ste sa k sebe hodili,“ povedala a materinsky jemne ho pohladila po líci.

 

„Je pre mňa až príliš dobrá,“ odvetil smutne. „Nikdy si ju nezaslúžim.“

 

Minerva pokrútila hlavou a vyšla zo zborovne. Severus ju pozoroval a cítil, že jeho sebakontrola je na pokraji zrútenia. Mal pocit, že sa rozplače, ale Severus Snape predsa nikdy neplakal, tak hádam teraz nezačne. Zažmurkal a zahnal slzy, ktoré sa mu drali do očí. Potom sa otočil a pobral sa rovnakým smerom ako všetci ostatní.

 

oooOOOooo

 

Hermiona sa dívala na jazero, mesiac a hviezdy sa odrážali na jeho pokojnej hladine. Jej dych sa v chladnej noci menil na obláčiky pary. Zima ešte len začala, ale už čoskoro budú pozemky prikryté bielou perinou a jazero zamrzne. Študenti vytiahnu korčule a začnú sa snehové vojny.

 
V posledných troch týždňoch bola veľmi smutná. Všetko to začalo asi pred mesiacom, keď zaniesla Severusovi večeru do podzemia. Vtedy sa jej pocity zmenili, už to nebolo len o príťažlivosti. Zamilovala sa do neho. Bol to trochu šok, keď si uvedomila čo k nemu vlastne cíti, ale bolo to trpké zistenie. Severus Snape ju nebude nikdy milovať. Bol úplne mimo jej ligy, navyše bol od nej starší a určite si myslí, že ona je pod jeho úroveň.

 

„Do čerta,“ šomrala si pre seba.

 

„Ale Hermiona, prečo tie nadávky?“ zaznel z tmy dobre známy, zamatový hlas.

 

Hermiona sa zdesene obrátila a zbadala Severusa stojaceho za ňou. „Sev...Severus, vydesil si ma,“ vykoktala zaskočená Hermiona.

 

„Ospravedlňujem sa, to som naozaj nechcel,“ ospravedlnil sa šarmantne. „Ale prosím ťa, čo robíš vonku v tomto počasí? Ešte ochorieš! Akoby nestačilo, že tí tupci čo ich učíme všade roznášajú svoje bacily.“    


Hermiona sa ticho smiala na jeho vrčaní. Síce chvíľu uvažovala či to myslí vážne alebo žartuje, ale nakoniec sa rozhodla, že žartuje. A to vrčanie bol proste jeho spôsob ako to povedať. Vyzeral tak pekne v mesačnom svetle, jeho rysy boli ostrejšie a práve teraz bol neuveriteľne krásny.

 

„Mám to tu vonku rada,“ odvetila pokojne. „Je tu ticho, pokoj a krajší výhľad ako z okna hradu.“

 

„Samota,“ frflal sucho.

 

„Ale Severus, hviezdy znamenajú pokoj nie samotu,“ usmiala sa na neho hanblivo. On jej úsmev vrátil a tým zničil všetky jej zábrany.

 

Podišla k nemu, pevne ho objala okolo pásu a zaborila tvár do čiernej látky plášťa na jeho hrudi. Najprv prekvapene stuhol, no potom sa uvoľnil a aj on ju zovrel v hrejivom objatí svojich mocných rúk. Cítil ako mu prudko bije srdce, keď sa k nemu ešte viac pritúlila. Toto bolo to po čom vždy túžil, mať niekoho kto by prijal jeho dotyky.

 

„Hermiona....,“ vydýchol a jemne ju od seba odtiahol, aby sa jej mohol zadívať do očí. „Poď,  pôjdeme preč z tejto zimy.“


Mlčky prikývla, ale kým sa stihol obrátiť a odísť, ho k sebe pritiahla a vzala jeho tvár do dlaní. Potom ho konečne pobozkala. Nebol to žiadny vášnivý, všetko spaľujúci bozk, ale len prostý dotyk ich pier. Severus nebol nikdy v živote takto šokovaný, chvíľu mu trvalo kým sa spamätal a uvedomil si, že žena, ktorú miluje ho bozkáva.

 

Ich pery sa jemne a celkom nevinne dotýkali, potom sa Severus odtiahol a zadíval sa na Hermionu. Jej pery boli opuchnuté, líca zapýrené. Bola nádherná.

 

„Hermiona,“ vydýchol.

 

Ona ho vzala za ruku a viedla ho do hradu, minula schody a zamierila do podzemia. Zastali pred jeho dverami a on sťažka zašomral heslo. Vtiahol ju dnu a ihneď zamkol dvere. Pritiahol ju k sebe a tentokrát to bol on kto ju pobozkal. No tento bozk bol úplne iný. Jeho jazyk si vyžadoval vstup do jej úst, čo mu ochotne umožnila.


Severus mal pocit, že omdlie. Jeho emócie ním zmietali. Ale to bolo predsa smiešne, Severus Snape neomdlieva, on predsa zvládne všetko. No keď cítil jej jazyk vo svojich ústach, jej telo pritisnuté k tomu jeho, hodil všetko za hlavu. Nebude si nič odopierať, Minerva mala pravdu, mal niečo povedať už skôr. Natiahol sa dozadu a stlačil jeden z kameňov. Odtrhol sa od Hermiony a zamumlal heslo.

 

Vzal ju do náručia a preniesol ju cez chodbu do svojho bytu. Obaja vedeli čo sa v noci stane a obaja si to želali.  Hermiona cítila ako ju jemne uložil do postele, predtým než ju znovu pobozkal. Potom sa obaja vzniesli ku hviezdam, aby prežili to najkrajšie čo medzi mužom a ženou môže byť.

 

Keď sa o nejaký čas prebudil, bol najprv trochu dezorientovaný. Potom však ucítil ako sa niečo vedľa neho pohlo, otočil hlavu a zbadal Hermionu Grangerovú schúlenú pod jeho perinou. Usmial sa pochopiac, že ich nádherné milovanie nebol len sen. Pritúlil sa k jej telu a spokojne sa odobral do ríše snov.

 

oooOOOooo

 

„Severus?“ prenikol do jeho podvedomia mäkký hlas. „Severus vstávaj!“


Čosi zamrmlal a schoval hlavu pod vankúš, aby nepočul nič. No ten mu vzápätí ktosi vzal. Zamračil sa a niekoľkokrát zamrkal než definitívne otvoril oči a zbadal usmiatu tvár Hermiony Grangerovej vedľa seba. Úsmev jej oplatil a potom ju stiahol dole k sebe, aby ju mohol nerušene bozkávať. Keď sa odtiahla, aby sa mohla nadýchnuť zbadal rozkošný úsmev na jej sladkých perách.

 

„Severus, vážne nie teraz,“ povedala pevne. „Máme už len hodinu než začnú vo Veľkej sieni raňajky.“

 

„Ale no tak Hermiona, veď je nedeľa,“ nariekal. „Nie sme povinní byť dnes na žiadnom jedle. Okrem toho ja by som si dal radšej teba.“

 

Hermiona potlačila zachichotanie a hravo ho tľapla po hrudi. Už to boli dva mesiace od noci, čo ju zahnal zo zimy do hradu. Nový rok prišiel a odišiel. A zriedkavo sa stávalo, že by v noci nespali v tej istej posteli. Hermiona zistila, že milovať Severusa je oveľa jednoduchšie ako ho nenávidieť. Bol tým najkrajším čo sa jej kedy prihodilo. Dala mu svoje panenstvo, za čo sa jej tisíckrát ospravedlnil, ale ona bola šťastná, že to bol práve on.

 

„Milujem ťa,“ povedala a pobozkala ho na líce. Hovorila mu to každé ráno, rovnako ako ho pobozkala na líce, tak ako po ich prvej spoločne strávenej noci. 


Zasmial sa mocne ju k sebe privinul. „Tiež ťa milujem,“ odvetil a posadil sa, aby ju mohol pobozkať na krk, tak ako to robil každé ráno.

 

„Možno by sme dnes predsa len mohli ostať v postieľke,“ zapriadla a jemne sa otrela o jeho nahé telo, zavrtela sa až kým nenašla pohodlnú polohu. „Som si istá, že Minerva a ostatní kolegovia budú mať priestor na klebety.“

 

Severus sa prudko posadil. Nezaujímalo ho či niekto vie o jeho vzťahu s Hermionou, ale nebude nikomu na smiech. „Tak to ani omylom,“ zahučal a vyletel z postele. Vytiahol aj Hermionu a ťahal ju do kúpeľne, aby si dali rýchlu sprchu. O hodinu neskôr vpochodoval do Veľkej siene spokojný Severus Snape a spolu s ním Hermiona Grangerová. Odtiahol je stoličku a galantne jej pomohol usadiť sa. Potom sa posadil aj on sám, medzi Hermionu a Minervu.

 

„Dobré ráno Severus,“ pozdravila ho Minerva s nezbedným úsmevom. „Musím povedať, že v posledných dňoch prekvitáš zdravím.“

 

Po tomto vyhlásení polovica profesorského zboru dusila smiech. Zamračil sa na riaditeľku a začal si na tanier nakladať jedlo. Keby nemiloval Hermionu, nebol by vystavený podobným poznámkam. Bol predsa Severus Snape a nezmení sa na usmiateho ťuťka len preto, že má stabilný vzťah. Nebude predstierať, že je niekým iným.


„No potom myslím Minerva, že by sa ti zišla nejaká pomoc. V posledných dňoch vyzeráš pod psa,“ podotkol ironicky. Celý stôl vybuchol v hurónsky smiech nad dôvtipom Majstra elixírov a výrazom v tvári riaditeľky.

 

Študenti v sieni prekvapene vzhliadli a nechápavo sledovali rozosmiatych profesorov. A potom čuduj sa svete sa profesorka Grangerová naklonila a pobozkala profesora Snapa na pery. Nuž veru táto škola je deň od dňa čudnejšia a čudnejšia.

 

KONIEC

© Všetky práva vyhradené J.K. Rowling

Tvorba webových stránok zdarmaWebnode