Odzrkadlené obavy
Odzrkadlené obavy
od Fayth
Preklad kapi
Venovanie: Jednorázovku venujem 2 ľuďom, ktorí mi pravidelne komntujú - arkama a gabruna80, veľmi pekne ďakujem za vaše komenty vždy ma potešia a povzbudia k ďalšej práci :o) Patrí vám moja vďaka a dúfam, že vás poviedka poteší :o)
Zrkadlo neprerieklo ani slovo, ale odraz, ktorý sa v ňom odrážal a mračil na svojho pôvodcu bol výrečnejší než tisíc slov.
Nakrčené obočie prezrádzalo úzkosť. Zaťatá sánka indikovala tvrdohlavosť, ale pery, na ktorých sa zračil vzdialený náznak úsmevu odhaľovali zmyselnosť skrytú hlboko vo vnútri.
Narovnal sa a krátko prikývol.
„Slečna Grangerová....súhlasím, že vaša žiadosť je....“
Prešliapol odhrnul si z čela prameň čiernych vlasov.
„Slečna Grangerová, neušlo mojej pozornosti...“
Odkašlal si a začal ešte raz, v duchu si vybavil jej bystrú myseľ a neuveriteľný smäd po vedomostiach. Celá zborovňa sa bila o to, kto ju získa do učenia a jemu táto možnosť padla do lona bez námahy.
„Herm....nie! Slečna Grangerová, bude mi potešením byť vaším mentorom a...“
Zaklonil hlavu a chvíľu zízal na strop, potom sa narovnal a opäť sa pozrel do zrkadla. Úporne sa snažil, aby neznel ako nažhavený školáčik, ktorý ju chce získať. Dospelosť a autorita to bude tá správna cesta, rozhodol sa.
Ale s citom.
„Áno slečna Grangerová, prijmem vás do učenia. Vaša žiadosť bola rozumná, príďte dnes večer do mojej pracovne, aby sme to prediskutovali.
Prikývol, konečne spokojný so svojimi slovami sa obrátil a odišiel z miestnosti. Zrkadlo len nemo sledovalo zavírenie čierneho plášťa.
oooOOOooo
Zvraštené obočie nad obsidiánovými očami prezrádzalo miernu nervozitu.
„Slečna Grangerová rád by som...nie, slečna Grangerová možno by sme mohli pokračovať v rozhovore.“
Hľadel do zrkadla a mračil sa. „Nie.“
Zhlboka sa nadýchol. „Slečna Grangerová, bola to celkom príjemná diskusia, možno by sme v nej mohli pokračovať u mňa... Nie. Slečna Grangerová, bola by ste taká láskavá a...“
Ďalší povzdych.
„Mohol by som...možno, by sme...teda ak by ste....vlastne som chcel....Máme toho veľa spoločného, možno by sme mohli byť priateľmi, ak by ste chceli...rád by som s vami strávil viac času slečna Grangerová, prišli by ste....“
Pokrútil hlavou. „Tak takto to nepôjde.“
„Zaujala ma vaša citácia zo Sokrata, mám v knižnici vo svojej pracovni jednu jeho knihu, ktorá by vás mohla zaujať. Dali by ste si so mnou čaj slečna Grangerová?“
Áno, čaj.
Váhavý úsmev.
„Čaj, tak to by šlo.“
Spokojné zavírenie plášťa a následne zabuchnuté dvere boli jasným signálom vyriešenia problému.
oooOOOooo
Ruky sa mu chveli pri predstave nemysliteľného. V očiach sa mu zračil podivný jas a vôbec sa mu nepáčila pretrvávajúca nervozita.
„Slečna Grangerová,....večera.... by bola.... Boli by ste taká láskavá a pripojili by ste sa ku mne...?“
Pokrútil hlavou. To už je prehnané.
„Slečna Grangerová, možno obed v Rokville...“
Skúsil to znova, horúčkovito hľadal správne slová.
„Slečna Grangerová, aké sú vaše plány na....čo poviete? Nie.“
Jeho dvojník v zrkadle prevrátil očami a vynadal si do tisícich hlupákov.
„Išli by ste so mnou na večeru, slečna Grangerová?“
Nie, príliš veľký priestor na odmietnutie.
„Dovoľte, aby som vás pozval dnes na večeru, slečna Grangerová.“
Lepšie, oveľa lepšie.
“Slečna Grangerová....chceli by ste....prijmete moje pozvanie na večeru v Rokville dnes o šiestej?“
Ešte odstrániť to zadrhávanie a bude to ono. Zrkadlo súhlasne prikývlo.
„Slečna Grangerová...Hermiona prijmete moje pozvanie na večeru v Rokville dnes o šiestej?“
Áno, to je ono. Narovnal si habit a odišiel.
Zrkadlo ho sledovalo so samoľúbym úsmevom.
oooOOOooo
Nasledujúce mesiace boli k nemu milšie akoby sa mohlo zdať. A napriek tomu, že ešte aj dnes sa v jeho očiach zračili odlesky krvilačnej vojny, bolo v nich vidieť iskričky nádeje. To kvôli nej.
„Hermiona, užíval som si tvoju spoločnosť....nie.“
To znie akoby sa s ňou chcel rozísť. Zhlboka sa nadýchol.
„Už sú to štyri mesiace....nie.“
To vyzerá akoby to počítal.
„Z tvojich bozkov som ako omámený.“
Bezradne pokrútil hlavou. Príliš sentimentálne.
„Chcela by si náš vzťah posunúť...“
Zavrčal, to znelo príliš vecne, ešte aj na jeho štandardy.
Čas na úprimnosť. „Šaliem z teba.“
Aspoň je to pravda.
„Chcem ťa.“
Och, tak to je dobré!
„Potrebujem ťa.“
Okej, tak nie až tak dobré. Nechcel znieť pateticky.
„Zostaň tu na noc.“
V konečnom dôsledku to najjednoduchšie riešenie bude tým správnym.
oooOOOooo
Opäť stál pred zrkadlom a nervózne si kúsol spodnú peru. Toto bolo niečo, čím si vôbec nebol istý ako to povedať. Kde začať? Ako to vyjadriť? Vzpriamil sa a vyčaril na tvári úsmev, ktorý by na jeho tvári ešte pred rokom vyzeral nepatrične. Dnes však bol viac než vítaný. Opäť zovrel peru medzi zubami.
„Hermiona, ja...“
Slová sa mu zadrhli v hrdle a zrkadlo len pobavene sledovalo ako sa takmer začal dusiť.
Hlboký nádych.
„Musím ti povedať...chcem aby si vedela...“
Nie celkom ten tón, ktorý by si želal.
„Hermiona, prosím ťa.....“
Ach, nie.
Ďalší hlboký nádych a mierne chvenie rúk.
Zatvoril oči a pomyslel na jej tvár, tak otvorenú, jej sladký úsmev, ktorý ho nútil robiť nepredstaviteľné, jej spôsoby, ktoré ho niekedy doháňali k šialenstvu. Myslel na jej ruky, ktoré ho hladili, na jej kučeravé vlasy, ktoré ho šteklili na tvári, jej zvedavé otázky a veselý smiech. Upokojovala ho a zároveň znervózňovala, ale hlavne vďaka nej konečne cítil.
Otvoril oči a zadíval sa do zrkadla.
„Milujem ťa.“
Po tvári mu prebehol úsmev, keď si uvedomil pravdu. Zrkadlo sa spiklenecky zadívalo do miestnosti a odsúhlasilo sviečky a tlmené svetlo. Scéna je pripravená a rovnako tak sú slová.
oooOOOooo
Uvažoval či prekliať zrkadlo k večnému mlčaniu bol ten najlepší nápad. Dnes by sa mu nejaká rada vážne zišla. Bol hrdo vystretý a konečne jeho činy neriadila len zarytá tvrdohlavosť. Stále bol pyšný, ale vďaka nej bol konečne pyšný na seba. Vedomie, že má ju, hoci len teraz, ho posilnilo, dopomohlo mu stať sa lepším človek a prekročiť tieň muža, ktorým bol celé desaťročia. Jeho pery sa dnes často skrútili ho mierneho polo úsmevu a jeho ruky, ktoré len ubližovali dnes oveľa častejšie hladili a láskali. Hlas sa nezmenil, ešte stále by dokázal taviť oceľ.
Mnoho študentov si všimlo tieto zmeny a hlavne študentky vrhali na Majstra elixírov čoraz častejšie zamilované pohľady. Táto skutočnosť Hermionu rozosmievala a jeho strašila.
„Mohla by si...?“
Do pekla, to vôbec nebude fungovať. Zradil ho ešte aj hlas, znel ako hanblivý prváčik. No zrkadlo sa evidentne bavilo.
„Vieš, že sme spolu už dva roky a je najvyšší čas....“
Hrozné, to priam reve „plním si len svoju povinnosť“.
„Zbožňujem ťa.“ To je pravda. „Chcem ťa už navždy.“ Aj to je pravda. „Ostaň pri mne.“ Prevrátil očami a bolo mu zle zo seba samého.
„Hermiona, chcem ťa požiadať....“
Ticho.
Možno nie.
„Urobíš mi tú česť....Uvažovala si niekedy o tom, že sa usadíš?“
Klišé!
„Hermiona Grangerová, urobíš mi tú česť a staneš sa mojou ženou?“
Premyslenejšie. No prehnané?
„Vezmi si ma?“
Jednoduché, elegantné. Efektívne?
„Hermiona, nie som muž kvetnatých slov.“ No to je fakt. „Ale ver mi, keď poviem, že si môj celý svet. Chcem s tebou zostarnúť a mať deti, ktoré nebudú ako tí tupci, ktorých dennodenne učím.“ Akoby to vôbec pri ich spoločnom genetickom potenciáli bolo možné. „Keď myslím na svoju budúcnosť, myslím na teba. Hermiona Grangerová, milujem ťa. Vydáš sa za mňa?“
Úprimné, čestné, perfektné.
Prosím ťa Bože, nech povie áno.
oooOOOooo
Stál pred zrkadlom, celkom iný muž ako ten čo tu stál pred troma rokmi. A tie zmeny sú tak zrejmé ako sú vítané.
Prísna tvár je stále rovnaká, ale čosi je iné, akási oddanosť a úprimnosť, ktorá tú tvár zmenila, dodala jej úsmev a čaro, ktoré jej celé roky chýbali.
Zo všetkých razov, ktoré tu stál, tento bol ten najdôležitejší, ale akosi najjednoduchší.
Neistota sa vyparila a nahradil ju mierny údiv. Bolesť sa zmenšila, pretože vedel, že doma ho niekto čaká, kto sa s ním porozpráva, kto za ním stojí v každej situácii, kto mu rozumie, kto ho objíme a kto ho miluje.
Usmial sa a uhladil si neexistujúci záhyb na novučičkom habite. V zrkadle sa zalesklo striebro na jeho ľavej ruke.
Ničím na tomto svete si nebol tak istý ako týmto.
„Áno, beriem.“
oooOOOooo
Stála pred zrkadlom a uprene sledovala svoj odraz. V očiach jej tancovali radostné svetielka a prežiarili celú jej tvár krásou. Skúsla si peru. Láska vyžarovala z jej tváre pri každom nádychu a bolo viac než jasné, prečo ju miluje on a ona jeho. Zrkadlo súhlasne zablikalo akoby chcelo potvrdiť túto skutočnosť.
„Uhm, Severus ako sa zdá...“
Nie, blbosť.
„Hádaj čo?“
Príliš detinské. A ak by mal práve blbý deň, tak by ho to ešte viac podráždilo.
„Vieš, že mi v poslednom čase nebolo dobre?“
Nie! Nie! Nie! To ho len vystraší. Presne ako naposledy. Chceš stráviť mesiac v nemocničnom krídle pre nič?
Hoci, popravde bolo celkom zábavné sledovať ako panikári.
„Vyučovanie je v pohode, moji rodičia ťa pozdravujú. Och a som...“
Príliš obyčajné.
„Pamätáš sa ako si vravel, že už nemôžeš byť šťastnejší?“
Dobré, ale ešte to nie je ono.
„Čo by si povedal na ďalšiu izbu? Prečo? Zábavné, že sa pýtaš.“
Nie.
Hermiona sa uškrnula.
Perfektné.
„Gratulujem Severus, budeš otcom.“
Koniec