Onemieť - krátky dodatok inšpirovaný poviedkou Posledné slovo

Onemieť

od KailinCJ

preklad kapi

Neexistujú slová, ktorými by som to dokázal popísať. Ja, ktorý som si tak zakladal na obsiahlosti a aj tých najmenších nuansách anglického jazyka, si vôbec neviem rady. Neviem čo ma znepokojuje viac či skutočnosť, že sa vôbec nelíšim od iných zamilovaných bláznov na tejto planéte alebo fakt, že nie som schopný zosmoliť jednu rozumnú vetu.

Hermiona už zdokumentovala ako sme sa dali dohromady, ako nás osud, podivne podobný Arthurovi Weasleymu, súčasnému Ministrovi mágie, dotlačil do kyber priestoru a môj pokojný život do neprebádaných teritórií. Láska, ako som veľmi rýchlo zistil, má veľa spoločného s kliatbou Imperius, v jednej sekunde je svet okolo vás logický a jasný a v nasledujúcej ste vydaný na milosť a nemilosť niečomu mimo vašej kontroly, bezmocný a neschopný konať racionálne.

Naše randenie, tento pojem Hermiona preferovala pred staromódne znejúcim „dvorením“, pokračovalo presne podľa očakávania. V deň, keď sme otvorene priznali naše kyber priateľstvo a začínajúci vzťah, sme obedovali U troch metiel a poobedie strávili na famfrpálovom zápase. Ďalší týždeň sme opäť obedovali U troch metiel. Ten ďalší sme nakupovali a obedovali v Šikmej uličke. Pomedzi všetky naše stretnutia sme viedli živú emailovú diskusiu, ktorá by určite zmrzačila radu sov, keby sme používali klasický pergamen.

Dnešok bol jedným z tých nádherných dní, keď slnko, teplo a modrá obloha spôsobili, že zima sa zdala definitívne zažehnaná. Mal som v pláne stráviť ráno opravovaním esejí a potom na obed sa premiestniť do Londýna. Ale len samotná predstava, že uvidím Hermionu naštrbila moju koncentráciu natoľko, že som to vzdal. Prestal som sa snažiť nájsť zmysel v nezmyselných čmáraniciach pred sebou a upovedomil som Brumbála, že odídem skôr ako som pôvodne zamýšľal. Vzal som si kabát a odišiel som.

Sedel som, popíjal neskorú rannú kávu a čítal Denného veštca na terase U Toddyho, najnovšom prírastku na Priečnej ulici. U Toddyho podávali rôzne druhy čajov, káv a tiež širokú paletu ľahkého občerstvenia v moderných priestoroch, ktoré absolútne nezapadali medi ostatné budovy naokolo. Počul som, že to tu patrilo mladej Američanke, ktorá považovala celú Priečnu za neskutočne viktoriánsku a maximálne zastaranú. Samozrejme „vážení, postarší“ členovia Čarodejníckej spoločnosti sa jej vyhýbali ako moru. Mladšia generácia ju vynášala do nebies. Ale káva bola dobrá a silná a ako som už povedal, príjemné počasie ma lákalo k posedeniu vonku na čerstvom vzduchu. Mal som takmer dopitú šálku, keď sa zjavila Hermiona.

Nech už to znie akokoľvek pateticky, pri pohľade na ňu moje srdce vynechalo pár úderov. V snahe dokázať, že v žiadnom prípade nie som ako hormónmi pobláznení tínedžeri v Bradaviciach, som si nahováral, že moja reakcia je rovnaká ako, keď som bol v minulosti privolaný k Voldemortovi. Zovretý žalúdok, prudko pulzujúca krv v žilách, hučanie v ušiach... Samozrejme, reakcia môže byť rovnaká, ale stimul je oveľa, oveľa príjemnejší. Teda to bola moja výhovorka. Vstal som zo stoličky a v džentlmenskom geste som jej odsunul stoličku, ale len potom čo som jej venoval letmý bozk na líce. Neznášam verejné prejavy citov, pohľad na dvojicu, ktorá sa na seba lepí a oblizuje, neuvedomujúc si svoje okolie, ma vždy odpudzoval. Ale toto je žena, ktorá obrátila môj život hore nohami, ktorej patria moje prvé myšlienky, keď sa ráno zobudím a večer tie posledné. Zdalo sa mi drzé privítať ju len ako kolegyňu alebo náhodnú známu. Hermiona vyjadrila mierne prekvapenie, že som tu skôr, ale ako som podotkol aj ona tu bola rovnako skoro, jej napchaná taška z obchodu Čarodejnícka literatúra pre malých a veľkých indikovala, že už je na Priečnej dosť dlho.      

 „Nemohla som sa dočkať,“ priznala a líca jej zaliala červeň. Takže nie som jediný, komu sa zdalo, že ráno sa nekonečne vlieklo. Objednala si šálku kávy, potom zbadala na tanieri niekoho pri susednom stole sendviče a objednala si ich tiež. Napodobnil som jej príklad. Ráno v Bradaviciach som skoro vôbec nejedol, už pri pomyslení na jedlo môj nervózny žalúdok protestoval. Teraz by som zhltol aj klince.

Sedeli sme na slniečku, popíjali kávu, jedli sendviče a debatovali o uplynulom týždni, bez ohľadu na to, že sme ho už skrz naskrz prekonzultovali v podrobných emailoch. Čas letel ako splašený testrál a keď sa sme sa zdvihli k odchodu, uvedomil som si, že ubehla celá hodina bez toho, aby som mal čo i len šajnu čo sa okolo mňa deje. Možno tie spomínané dvojice neboli drzé, len si skutočne neuvedomovali svoje okolie.

Príliš najedení na to, aby sme išli na obed sme sa vybrali na nákupy. Musel som nakúpiť zásoby prísad v lekárni a tiež som potreboval navštíviť Čarodejnícku literatúru pre malých a veľkých. Hermiona vôbec nenamietala proti ďalšej návšteve kníhkupectva. Zabudnúc na obed sme strávili príjemné popoludnie nákupom najprv elixírových prísad, potom kníh. Keď sa o slovo prihlásili naše prázdne žalúdky boli takmer štyri. Navrhol som obed v Deravom kotlíku, ale Hermione sa tvárou mihol tieň nevôle a zrazu bola celá nesvoja.

„Môžeme ísť do Deravého kotlíku ak chceš,“ prehovorila zdráhavo. „Ale premýšľala som...vieš..., včera som sa zastavila v malom bistre kúsok od môjho bytu a mali tam úžasne vyzerajúce cestoviny a tak som ich kúpila a myslela som, že by sme sa...ehm...mohli najesť u mňa doma. Hoci kuchársky talent nie je moja silná stránka.“

Zrazu som chápal jej nervozitu. Tu ani tak nešlo o večeru ako o dezert. Keď som navrhol dnešné stretnutie na Priečnej ulici, myslela si, že chcem skončiť v jej byte? Alebo sa chopila iniciatívy a posunula náš vzťah na ďalší level? Alebo bola len prehnane nadšená z toho, že mi ukáže svoj byt?

 „Cestoviny, to znie výborne,“ odvetil som popravde. Rozhodnutie bolo na mne, mohol som odmietnuť alebo súhlasiť. A tak sme sa premiestnili do jej bytu, ktorý bol ako milión iných bytov v Londýne, hoci bol tak neuveriteľne čisto uprataný, že sa zdalo akoby tu nik nežil. Jej mačka, teda ak sa to podivné stvorenie dalo nazvať mačkou, mi venovala pár podozrievavých pohľadov a zmizla do druhej izby. Odľahlo mi. Nemal som v pláne stráviť poobedie odháňaním domáceho miláčika od mojich členkov.

V kuchyni sme spojili svoje sily, aby sme večeru mali pripravenú čím skôr. Hermionina nervozita sa vrátila a začal som mať pocit, že ju netrápi ani tak záver dnešného večera, ale skôr má obavy, že zistím, že nie je domácky založená. Pripravil som šalát a Hermiona prihriala na sporáku cestoviny a omáčku.

V jednu chvíľu, Hermiona chytila do ruky naberačku, aby ochutnala omáčku, ale kovová rúčka bola príliš horúca. Okamžite ju pustila z ruky, naberačka dopadla na linku a omáčka sa rozstrekla po kuchyni.

„Dopekla,“ zamrmlala a zazrela na červené fľaky na blúzke. „Mám omáčku aj na tvári? Myslím, že....“

Bol som v pokušení poukázať na to, že kulinárske schopnosti sú veľmi podobné tým elixírovým, ale radšej som si to odpustil. „Uhm, tak trochu,“ odpovedal som a jemne som palcom zotrel omáčku z jej líca. Zadíval som sa jej do očí a zrazu sa zem pod mojimi nohami stratila.

V očiach farby škorice sa zračila tak intenzívna láska, že bola skoro hmatateľná. Nikdy sa na mňa nikto takto nedíval. Som zvyknutý, že na mňa hľadia so strachom či nenávisťou, ale nikdy nie s láskou. Je to viac než pobláznenie rozbúrenými hormónmi, vidím v jej očiach rešpekt, nádej a úctu. Voči mne, Severusovi Snapovi, nenávidenému Majstrovi elixírov a bývalému smrtijedovi. Vyschlo mi v ústach. Uvedomil som si, že som beznádejne, kompletne až po uši zamilovaný do Hermiony Grangerovej. A že nie je absolútne žiadna šanca, že by som mohol bez tejto ženy naďalej existovať. Na krátky moment, jediné na čo som dokázal myslieť – hoci myslenie je práve teraz temer nadľudský úkon – bolo, že za to všetko vlastne vďačím Arthurovi Weasleymu a jeho bezmedznej fascinácii muklovskými technológiami. Vtom sa mi cez pery predrali tie slová, akoby mi ich z duše vytiahlo Veritasérum.

„Milujem ťa Hermiona.“

V očiach jej čosi podivné zažiarilo a môj nervový systém podľahol panike. Pochopil som to nesprávne. Povedal som príliš veľa a priskoro. Samozrejme, že ma nemiluje. Bol som blázon, že som si myslel, že by to bolo vôbec možné...

„Aj ja ťa milujem Severus.“ Jej slová boli tak tiché a moja myseľ tak pohrúžená obavami, že som ich takmer prepočul.

Chvíľu trvalo kým si vypočuté našlo cestu k mozgovým centrám. Povedala, že ma miluje. Nesnívalo sa mi to a ani som si to nevymyslel. Neurobil som nič, čím by som si zaslúžil jej lásku a predsa tu bola. Rovnako ako kedysi dávno Albusove odpustenie mojej zrady. Zrazu bolo všetko možné, zázraky existovali a nádej zvíťazí nad beznádejou. A potom sme sa objímali, bozky už neboli nevinné, ale vášnivé akoby sme chceli prostredníctvom nich absorbovať toho druhého.

Som hrdý na to, že sme mali dosť rozumu, aby sme vypli sporák, než sme zo seba strhali šatstvo a skončili v Hermioninej posteli. Hoci dodnes netuším ako sme sa tam vlastne dostali. Matne si spomínam, že nakoniec sme zjedli nanovo ohriate cestoviny, ale čo sa stalo so šalátom ostane navždy záhadou. Zobudil som sa v nedeľu ráno a na hrudi ma šteklili Hermionine kučery a jej vôňa omámila moje zmysly. Nič v mojej temnej minulosti  ma nedokázalo pripraviť na neuveriteľnú radosť, ktorá prestúpila každú bunku môjho tela. Zrazu som chápal, prečo ľudia míňajú peniaze na sentimentálne pohľadnice, ako dokážu s otvorenými očami naraziť do steny a prečo sa nedokážu jeden od druhého odtrhnúť ani na verejnosti. Ja, Severus Snape som bol zamilovaný. Ak by som mal dostať odmenu za peklo, ktorým bol môj doterajší život, tak toto bola ona.

Bolo neskoré popoludnie, keď som sa premiestnil nazad do Bradavíc. Samozrejme som mal  to nešťastie, že som takmer okamžite po príchode narazil na riaditeľa. Spýtal sa ako som pochodil a v očiach mu hrali tie nezbedne otravné ohníčky. Dal by som svoj ročný plat za zistenie ako je možné, že Brumbál vie o každom šustnutí v osobnom živote všetkých naokolo, ale nedokázal zbadať Voldemorta pod Quirrellovým turbanom takmer celý rok. Ale v každom prípade to vedel. Hoci jeho otázka o mojej návšteve v Priečnej ulici bola dostatočne nevinná, bol som si istý, že vie všetko.

„Poobedie bolo veľmi príjemné,“ odvetil som škrobene „A noc, v prípade, že by ťa to tiež zaujímalo, bola neuveriteľná.“

Albus Brumbál je zriedkakedy v rozpakoch, ale ja som mal tú česť vidieť ako po mojej poznámke onemel. Iste trvalo to len chvíľu, ale stálo to zato. Predtým než odišiel za ďalšími povinnosťami mi ešte oznámil, že sa teší so mnou. Ja som však vo vzduchu cítil prednášku na tému, aké je potrebné dodržiavať diskrétnosť, keď tu Hermiona začne pracovať. Lenže ja som mal plán. Nikto, samozrejme, nemôže mať námietky voči manželstvu členov profesorského zboru. Zaumienil som si, že sa začnem obzerať po zásnubných prsteňoch. Možno už pri ďalšej návšteve Priečnej ulice?

KONIEC