Posledné slovo - Kapitola prvá

17.03.2012 19:00

Posledné slovo

od Kalina Lea

preklad kapi

 

Kapitola prvá (1/6)

Najšťastnejším dňom v mojom živote bolo, keď som dostala list z Bradavíc a zistila som, že som čarodejnica. Vždy som bola knihomoľ, ale nikdy som nečítala o ničom tak fascinujúcom ako mágia. Odo dňa, keď som dostala môj list som prečítala všetky knihy o mágii, ktoré sa mi dostali do rúk. Prvýkrát, keď som zočila Bradavický hrad...nuž som si istá, že deväťdesiat deväť percent prvákov by vám povedalo to isté, ale Bradavice sú skutočne úžasné. Vidieť ich v noci, keď sú rozžiarené svetlom sviečok a faklí zvnútra je dych berúci zážitok. Oveľa úžasnejší je však hrad zvnútra. Čítala som o očarovanom strope vo Veľkej sieni, ale samozrejme vidieť a čítať sú dve diametrálne odlišné veci. A duchovia, sovy, čarovné obrazy, pohybujúce sa schody, nuž bol to rad fascinujúcich zážitkov. Predstierala som, že to na mňa neurobilo dojem. Tvárila som sa akoby ma prečítanie knihy História Bradavíc pripravilo na akékoľvek prekvapenie. V skutočnosti som však mala čo robiť, aby som nepobiehala dokola so sánkou kdesi pri podlahe.

Tento pocit nikdy úplne nevymizol, skutočne nie. Pri pohľade na Bradavice mi po tele prebehnú zimomriavky ešte aj dnes. Keď som po siedmych rokoch opúšťala hrad, rozlúčila sa s profesormi a nasadla na Bradavický expres s Harrym a Ronom bolo mi do plaču. Doteraz si myslím, že mágia je najúžasnejšia vec na svete a maličká čiastočka mňa stále nedokáže uveriť, že práve ja som dostala list a že práve ja som čarodejnica. Jedným mávnutím prútika dokážem veci, o ktorých sa iným ani nesníva. Ja sama sa musím niekedy uštipnúť či sa mi to len nezdá.           

Ale ako sa hovorí, nič nie je dokonalé. A ja som si v treťom či štvrtom ročníku Bradavíc začala konečne uvedomovať, že nie všetko v Čarodejníckom svete je lepšie ako vo svete, ktorý som s takou radosťou zanechala za sebou. Rona som o tom samozrejme nedokázala presvedčiť.  Vyrastal v čarodejníckej rodine a všetko to pre neho bolo zabehané a normálne. Harry tomu určite rozumel lepšie. Nepreferoval síce muklovský svet, ale vzhľadom na jeho skúsenosti s tetou a strýkom som sa mu ani nedivila. Ale súhlasil so mnou, že brká, akokoľvek romanticky sa javia, sú len slabučkým odvarom aj toho najlacnejšieho pera. No a pergamen....mal tú otravnú vlastnosť, že sa zroloval v ten najmenej vhodný okamih, čiže vám pretrhol niť myšlienok, nehovoriac o tom, že neuschnutý atrament sa rozmazal úplne všade a kým ste sa spamätali už ste pekne krásne prepisovali tri stopy dlhú esej. Ďalej by som mohla celé dni rozprávať o tom, aké je otravné študovať pri svetle sviečok, hlavne keď máte nezvládnuteľné vlasy. Už ste sa niekedy snažili sústrediť na učenie, keď sa v miestnosti vznáša pach spálených vlasov? A k tomu ešte hodiny! Iste bolo príjemné vedieť, kedy je „čas na obed“, ale bolo by fajn vedieť reálny čas počas celého dňa. Rok čo rok som si priniesla do Bradavíc nové hodinky, dúfajúc, že vydržia, ale Brumbálove ochranné bariéry vždy zničili baterku a hodinky neprežili ani len zaraďovanie prvákov do fakúlt.

Prosím, nechápte ma zle. Stále budem oveľa radšej čarodejnicou, ktorá musí prekúsnuť pár zastaralých návykov ako obyčajná mukelka. Vďaka týmto prehistorickým návykom som sa aspoň mala na čo tešiť, keď som cez letné prázdniny odišla domov. Elektrina znamenal, že keď som sa v noci zobudila stačilo mrknúť na digitálne hodiny pri posteli a presne som vedela, či už musím vstávať. Znamenala, že som si mohla dlho do noci čítať bez obavy, že vzbĺknem ako fakľa. Znamenala, že som mohla písať všetky svoje eseje na počítači rodičov. Isteže na konci prázdnin som ich musela prepísať na pergamen, ale aspoň som objavila pero, ktoré písalo podobne ako brko a nemusela som sa namáhať s kalamárom.

Následne som si prešla „veselou“ etapou, keď som sa naduto snažila presvedčiť svojich spolužiakov, že používanie papiera a pera namiesto pergamenu a brka je pre nich to najlepšie. Bolo to ako presvedčiť domáceho škriatka, aby si za svoju prácu nechal zaplatiť. Jednoducho ich to vôbec nezaujímalo alebo v horšom prípade sa cítili urazení, že niečo také vôbec navrhujem. Čarodejníci a čarodejnice mali radi svoje zastaralé návyky a v najmenšom nemali záujem to meniť. Nakoniec (čestne musím priznať, že veľmi nerada a neochotne priznávam porážku) som pochopila, že pergamen, brká a podobné historické prežitky sú súčasťou čarodejníckej histórie a nie je mojou úlohou to meniť. Pozvali ma do svojho sveta, ale to mi nedávalo právo ho meniť podľa mojej ľubovôle.      

Odtiaľ už bol len malý krôčik k pochopeniu, že niektoré muklovské vynálezy jednoducho nepatria do rúk čarodejníkov, pretože by mohli byť nebezpečné. Samozrejme nemyslím pero či papier, ale väčšina elektronických zariadení prosto nepatrí do blízkosti mágie. Najprv som si myslela, že takéto zariadenie len nebudú fungovať, až neskôr som zistila, že oni fungujú, ale úplne inak ako by mali. Prvý rok, keď som dostala svoj prefektský odznak, jeden nebelvírsky prvák s muklovským pôvodom si prepašoval na izbu malé rádio a v noci si ho pustil. Zobudil celú vežu, keďže rádio samo od seba naladilo stanicu s obscénnymi rapovými textami a púšťalo ich v maximálnej hlasitosti. Prirodzene nebolo ho možné nijako vypnúť. Asi až po hodine z neho vyšľahli plamene a konečne utíchlo. To si však malí prváčikovia už stihli rozšíriť svoju slovnú zásobu o kopec „nových zaujímavých“ slovíčok.

Kvôli tomuto všetkému som nebola príliš nadšená, keď do mojej kancelárie napochodoval Minister Weasley, nasledovaný trojicou domácich škriatkov, ktorí niesli počítač.

„Ta dá!“ vybafol a žiarivo sa usmieval kým škriatkovia poskladali na stôl zdroj, monitor a klávesnicu a potom s tichým puknutím zmizli, tak ako to vedia len oni.

Mrkla som na neho ponad monitor. „Aj tebe dobré ráno Arthur.“

„Priniesol som ti počítač.“

„To vidím.“ Usmiala som sa na neho. Je ťažké neusmiať sa nad entuziazmom Arthura Weasleyho, keď je v blízkosti muklovského vynálezu. Keby som však vedela čo má pre mňa prichystané, určite by som tento impulz potlačila.

„Je krásny, však?“ Rukou nežne prešiel po monitore a mal pritom tak blažený výraz, že to pôsobilo takmer obscénne.

„No to určite je,“ súhlasila som. „Smiem sa opýtať, čo s ním mám robiť? Ochranné steny...“     

 „Viem, viem,“ odvetil Arthur a tentokrát sa maznal s klávesnicou. „Žiadna elektrina a tak podobne. To je práve dôvod, prečo som ti ho kúpil. Chcem, aby ste ty a celé tvoje Oddelenie magických inovácií našli spôsob, aby počítače fungovali na mágii a nie na elektrike. Prial by som si, aby do Vianoc mal každý pracovník Ministerstva na stole svoj vlastný počítač.“

„Každý zamestnanec?“ zopakovala som neisto. Obdivujem Arthura a vždy som ho obdivovala. Lenže jeho vášeň pre Muklovský svet sa nikdy nezhodovala s jeho znalosťami a výsledkom bolo, že sem tam spôsobil pozoruhodný chaos. Ale ako s ním argumentovať, bez toho, aby som zranila jeho city? „Arthur, ale ja si nemyslím, že zamestnanci Ministerstva majú záujem o počítače.“

„Samozrejme, že nemajú. Zatiaľ!“ Netrpezlivo mávol rukou. „No len počkaj, kým ich začnú používať.  Budú...ako to muklovia hovoria? Chytení v sieti?“

„Surfovať po sieti,“ zamumlala som.

„Nie to nebude ono,“ pokrútil zamietavo hlavou. „Surfovanie má niečo spoločné s vodou, no nie?“

Začínala ma bolieť hlava a mala som pocit, že táto bolesť potrvá dobrých pár mesiacov.

„Arthur aj keby sa mi podarilo sfunkčniť počítače na Ministerstve, skutočne si nemyslím, že je dobrý nápad pripojiť ich na www sieť. Bezpečnostné riziko by bolo príliš vysoké.“

„Hm.“ Zdalo sa, že je Arthur sklamaný, ale ani on nebol ochotný riskovať bezpečnosť Ministerstva. „No, ale mohla by si zariadiť, aby sme mohli aspoň medzi sebou komunikovať? To by bol veľký pokrok. Mňa osobne dosť unavuje strkať hlavu do krbu dvadsaťkrát denne a to nehovorím a tom ako sa Molly neustále sťažuje na stav mojich golierov. To vieš sadze, popol a dym bielej moc nepridajú.“  

 „Mala som tú česť ju počuť,“ pripomenula som mu. A musela som priznať, že má pravdu. Myšlienka na komunikáciu bez použitia krbu a letaxovej siete bola viac než zaujímavá. Moje vlasy sú ešte stále nezvládnuteľné a čím menej času strávi moja hlava v blízkosti ohňa, tým šťastnejšia budem. „Mohli by sme zaviesť na Ministerstve intranet,“ odvetila som trochu neochotne. „Lenže o týchto veciach veľa neviem a pochybujem, že niekto z mojich ľudí má s niečím podobným skúsenosti. Ako určite vieš všetci vyrastali v čarodejníckych rodinách.“

„Niekoho nájdeme,“ prisľúbil mi. „Čokoľvek budeš potrebovať. Ak to so svojím tímom dokážete sfunkčniť, nájdem niekoho, aby....čo to má vlastne spraviť?“

„Vytvoriť intranetovú sieť.“

„Jasné.“ Vytiahol prútik a so spánku si pomocou neho odobral sivastú myšlienku a dal ju do náprsného vrecka. „Musím si zapamätať, že to mám dať na vhodné miesto, keď sa vrátim nazad do kancelárie. Molly je poriadne zúrivá, keď nájde moje myšlienky v koši na prádlo.“

V tomto prípade som plne sympatizovala s Molly, ale prezieravo som si tento poznatok nechala pre seba. „Dobre Arthur, začneme na tom pracovať hneď zajtra. Ráno sa stretnem so svojimi ľuďmi, naplánujeme postup a potom ti pošlem memo s časovým rozvrhom, aby si zhruba vedel, kedy budeme potrebovať toho odborníka na intranet.“

„Báječné!“ vykríkol a poslednýkrát láskyplne potľapkal monitor. Bolo evidentné, že len nerád necháva svoju novú hračku v mojej opatere.

Prezrela som si veci na stole a všimla si, že niečo chýba. „Ešte jedna vec,“ zarazila som jeho odchod. „Neprišla spoločne s ostatným aj myš?“

„Ehm nie. Aspoň myslím. Toto je všetko čo bolo v krabiciach,“ odvetil zamyslene. „Nevadí, však sme čarodejníci.“ Opäť vytiahol prútik a už o sekundu mi podával malú poľnú myšku, držiac ju za chvostík. „Bude ti takáto stačiť?“

„Super,“ uistila som ho a prevzala od neho to nebohé stvorenie. „Vďaka.“    

 „Čokoľvek by si potrebovala Hermiona, len mi povedz.“ S tým sa otočil a odkráčal nazad do svojej kancelárie, zanechajúc ma v tej mojej s novým počítačom a jednou vydesenou myšou. Ešte aj dnes mám v mysli obrázok novučičkého počítača ako poslušne stojí na mojom stole a čaká kým ho preberiem k životu.

Vtedy som ani len netušila, že on na oplátku preberie k životu zase mňa.

Pokračovanie nabudúce

© Všetky práva vyhradené J.K. Rowling

Tvorba webových stránok zdarmaWebnode