Posledné slovo - Kapitola druhá

23.03.2012 19:00

Posledné slovo

od Kalina Lea

preklad kapi

 

Kapitola druhá (2/6)

Môj tím a ja sme strávili celé prázdniny pri projekte „Počítač“, pracujúc dlho do noci na zložitých kalkuláciách využívajúc Aritmanciu. Priznávam, že to pre nás bola značná motivácia pri predstave ako rýchlo a jednoducho by podobné prepočty spracoval počítač. A skutočnosť, že konečne budem môcť vyhádzať ten sprostý pergamen, mi temer nahradila to, že som sa celé leto nedostala na dovolenku. Počas dlhých troch mesiacov som prichádzala na Ministerstvo pred rozbrieždením a odchádzala som dlho po zotmení. Koncom leta som si kúpila vlastný počítač, aby som mohla doma testovať niektoré z našich teórií a prepočtov. Zhruba v tom čase to so mnou Krivonožka vzdal a začal si balkónový románik s perzskou mačkou od susedov.

Konečne, začiatkom septembra sme boli pripravení otestovať náš prototyp. Mojou prvou chybou bolo, že som sa o tom zmienila pred Ministrom. Trval na tom, že sa tohto historického momentu zúčastní a navyše so sebou privedie aj šesť či sedem papalášov z prominentných oddelení Ministerstva, ktorí boli k celej myšlienke extrémne skeptickí. Boli to presne tie archaické typy, ktoré milujú päťsto rokov zabehnutý stereotyp a nášmu projektu neželali nič iné len neúspech.

Nutno podotknúť, že sa im prianie splnilo.

Celé leto sme strávili výrobou magického zdroja – niečo ako muklovská baterka – ktorý by bol pripojený k počítaču klasicky cez kábel a namiesto elektriny by využíval mágiu. To znamená, že kábel bude fungovať ako prútik, ale s tým rozdielom, že nebude usmerňovať mágiu von, ale dovnútra a tak napájať počítač. Najkrajšie na tom bolo, že takýto zdroj sa dal použiť na akýkoľvek elektrický prístroj. Jedinou potrebnou zmenou bolo množstvo kúziel použitých pri nastavení zdroja. Stačilo však poznať základnú formulu a následná kalkulácia už bola hračkou. Samotný zdroj bol vyrobený z ílu, ktorý bol dosť pevný, aby zvládol aj hrubšie zaobchádzanie a zároveň dostatočne odolný, aby zvládol použité kúzla. Samozrejme bude potrebná celá rada školení a tréningov, aby sa zamestnanci Ministerstva naučili zaobchádzať so zdrojom a tiež spôsob ako ho po určitom čase obnoviť, ale to sa dalo všetko zvládnuť v stanovenom termíne, teda do Vianoc.   

Priznám, že som bola hrdá na seba a rovnako na svoj tím. Stáli tam, Amy, Joyce, Bryce a usmievali sa na Ministra a jeho priateľov, neuvedomujúc si, že s výnimkou Arthura všetci dúfajú, že náš projekt vybuchne ako nepodarený elixír.

Čo sa aj stalo.

Doslova.

Akoby povedali muklovia „v priamom prenose“. Samozrejme, teraz si želám, aby som Arthurovi neprenechala ten vzácny okamih, ale vždy som mala slabosť pre prosiacich Weasleyovcov. Túto skutočnosť Ron hojne využíval počas celého nášho štúdia v Bradaviciach, to len tak na okraj.

„Prosím Hermiona. Smiem?“ Arthur bol prakticky v delíriu už len z toho, že je opäť v blízkosti svojho milovaného počítača.

„Isteže Minister,“ odvetila som sebaisto. „Iba zasuň zástrčku, to je tá vec s kovovými hrotmi, do tej štrbiny na zdroji.“

„Tak, poďme na to!“ Minister samozrejme vedel čo je to zástrčka a ako ju použiť, veď sám vlastnil určite aspoň stovku rôznych elektrických prístrojov poschovávaných rôzne po Brlohu. Ale v sekunde ako sa zástrčka dotkla zdroja som počula praskavý zvuk.

Nestačila som ani dopovedať, „Ach jaj,“ keď počítač explodoval a po pracovni sa mi váľali kúsky kovu, skla a asi na troch miestach horel oheň, ktorý zapálil lem Arthurovho habitu.

Čarodejníci, ktorých Arthur priviedol sa prehýbali smiechom a keby som nebola plne zamestnaná hasením asi by som ich všetkých do jedného prekliala.

„Veľkolepé Arthur,“ zadúšal sa bystrozor Pillostocking.

„Tak toto dáva úplne nový význam slovnému spojeniu „zapálený ryšavec“ no nie?“ rehotal sa na vlastnom vtipe asistent Ministra.   

 „Nuž som si istý, že slečna Grangerová a jej tím len potrebujú zapracovať na niekoľkých detailoch,“ poškrabal sa na hlave Arthur, keď konečne smiech ako tak utíchol a oheň pripomínalo len niekoľko dymiacich kôpok popola.

Vážila som si to, že nás bráni, ale pravdu povediac som nemala ani len tú najmenšiu predstavu čo sa vlastne pokazilo. Testovala som zdroj minimálne na dvadsiatich spotrebičoch a všetko fungovalo perfektne. Dnešný výbuch nedával žiadny zmysel, keby som mala čo i len tú najmenšiu pochybnosť o našom úspechu nikdy by som nedovolila Arthurovi, aby to testoval. Teraz som sa však musela zbaviť Arthura a jeho preveselých kamarátov, upratať laboratórium a začať odznova.

Pretože ja som musela pokračovať. Keď mi prvýkrát Arthur doniesol počítač myslela som si, že je to šibnutý nápad, teraz som však bola presvedčená, že je to výborná myšlienka. Obetovala som tomuto projektu celé leto a neoddýchnem si kým sa po budove Ministerstva nebudú preháňať „elektronické sovy“.

Konečne som všetkých vypoklonkovala z laboratória, teda okrem môjho tímu. Všetci štyria sme stáli nad ohorenými ruinami počítača.

„Teda to bolo...zaujímavé,“ podotkol Bryce a kútikmi úst mu mierne zašklbalo.

„Som si istá, že problém bude v nejakej maličkosti,“ snažila sa nás povzbudiť Joyce.

„No hej...bude to nejaká prkotina, čo sme prehliadli,“ pridala sa Amy.

Vtom, akoby nám chcel pripomenúť náš neúspech, najväčší kus bývalého počítača opäť vybuchol.

„Drž hubu Sparky,“ zavrčala som. /Sparky – iskrivý  – podľa kontextu by to malo znamenať niečo v tomto duchu/     

Ostatní ku mne prekvapene vzhliadli, či to bolo preto, že ma ešte nikdy nepočuli nadávať alebo preto, že som sa znížila ku komunikácii s kusom plastu to vám už dnes s určitosťou nepoviem, rozhodne to však spôsobilo, že sme sa začali smiať až nám po tvárach tiekli slzy.

„Drž hubu Sparky,“ sa čoskoro stalo takmer naším mottom. Vždy, keď sa mojim kolegom niečo nepáčilo ma touto frázou počastovali. A vzhľadom na to, že som zvykla hovoriť veci typu: „Mohol by si si toto cez víkend prečítať a zistiť či tam nie je niečo užitočné?“ ju používali pomerne často. V priemere tak dvadsaťkrát denne, čo mi vyslúžilo čestnú prezývku Sparky. Ale urobili všetko čo som po nich chcela a často oveľa viac. Technicky som bola ich šéfkou, Oddelenie magických inovácií bolo mojou myšlienkou a Minister mi dovolil ho vytvoriť, vzhľadom na moju kvalifikáciu, a zamestnať tam ľudí podľa môjho výberu. Čiže som bola šéfkou a technicky to každý vedel, ale preferovala som tímovú prácu a neformálny prístup mi nevadil tak ako iným vedúcim oddelení. Bol medi nami minimálny vekový rozdiel, tak päť rokov a poznali sme ako svoj pracovný život tak ten súkromný. Lepšie povedané ja som poznala ten ich a oni by poznali môj, keby nejaký existoval. Večera s mačkou v prázdnom byte nie je moc horúca téma k diskusii.

Nakoniec to bol Bryce, kto odhalil problém a zistil to, ako to už pri podobných objavoch býva, celkom náhodou. Deň predtým použil na zdroj novú kombináciu kúziel, niežeby sme si od toho sľubovali nejaký úspech, ale v danej chvíli sa rátal každý pokus. Ďalší deň ráno chcel zdroj vyskúšať na malom MP3 prehrávači či inom spotrebiči, ktoré sme mali v labáku na podobné testy. Najprv si však spravil šálku kávy a povedal Amy, Joyce a mne o príšernej hádke, ktorú mal deň predtým so svojim partnerom Derekom. Ich vzťah bol ako jazda na húsenkovej dráhe v jednej sekunde na najvyššom vrchole a v druhej v najhlbšej priepasti. Včerajšia noc bola definitívne z tých druhých. Bytom lietali nenávistné slová, niekoľko nerozbitných drobností a nakoniec aj Brycove šaty, ale tie leteli z okna. Takže teraz býval s mamou a otcom, čo mu rozhodne na nálade nepridalo. Vypočuli sme ho, ponúkli naše názory, čo v mojom prípade znamenalo banálne bláboly typu „Och to sa spraví“ a „Všetko sa dá do poriadku“. Popravde, čo som ja o podobných situáciách vedela?        

Viac menej sme došli k názoru, že sa Brycove problémy nevyriešia nad šálkou kávy uprostred labáku a že by sme sa konečne mali pustiť do práce. Vzal si najbližší toaster, vopchal zástrčku do zdroja, keď sme začuli známy praskavý zvuk. Bryce odskočil práve včas, pretože toaster vybuchol, vyletel k stropu, následne sa rozpleštil na zemi a vzbĺkol.

„Čo si urobil?“ spýtala som sa okamžite ako som videla čo sa stalo.

„Neurobil som nič! Prisahám. Rovnakú kombináciu kúziel testujem už asi tri dni a doteraz všetko fungovalo perfektne.“

„Musíme si prejsť tvoje poznámky a presne zistiť v čom je rozdiel,“ povedala som, ukazujúc na zvyšky spotrebiča. „Evidentne to je ten kúsok skladačky, ktorý nám chýba.“ 

„Zaujímalo by ma,“ začala Amy zamyslene.

„Čo by ťa zaujímalo?“

Amy bola najrezervovanejší člen tímu a momentálne mala na tvári výraz, ktorý jasne hovoril, že svoj nápad považuje za hlúposť. „Nuž zaujímalo by ma, či s tým má niečo Brycova nálada.“ Prebehla po nás ostatných pohľadom akoby čakala, že ju vysmejeme. My sme však na ňu len civeli. Najprv sa to aj zdalo smiešne, ale keďže sme eliminovali všetky ostatné možnosti. „Chcem povedať, že keď vzťah Brycovi s Derekovi klapal bol Bryce šťastný a zdroj fungoval. Teraz je však rozrušený a nahnevaný a tak mi napadlo či nevysiela niečo ako negatívnu auru, ktorú zdroj pohltí a potom už nefunguje správne a spôsobí výbuch.“

„V deň, keď sme testovali počítač sem Minister priviedol so sebou vedúcich oddelení, ktorí dúfali v náš neúspech,“ pokračovala som pomaly. „Čo by znamenalo, že tiež vyžarovali negatívnu auru, všakže?“

„Nuž je to divné, ale podivným spôsobom to dáva zmysel,“ dodal Bryce.      

 „Dobre, povedzme, že má Amy pravdu, čo s tým spravíme?“ opýtala sa Joyce. Joyce je tá praktická, čo bol jeden z hlavných dôvodov prečo som ju prijala.

Bola to dobrá otázka a našťastie aj odpoveď na ňu bola rovnako jednoduchá. Do troch dní sme boli schopní vytvoriť a aplikovať na použitý íl ochranný štít, ktorý odrážal akúkoľvek negatívnu mágiu a chránil tak zdroj. Použitie obnovovacích kúziel bolo teraz o niečo zložitejšie, ale bola to malá cena, ktorú bolo treba zaplatiť za privilégium, že počítač neskončil na strope vždy keď som vošla do kancelárie s pred menštruačným syndrómom. Vyskúšali sme nový zdroj na novom počítači (len my štyria a tentoraz sme ani neinformovali Arthura) a fungoval perfektne. Samou radosťou sme obtancovali laboratórium a nalievali sa šampanským až kým sme boli všetci mierne pripití. V dobrej nálade som poslala kolegov domov, aby si po náročných dňoch cez voľné poobedie oddýchli.

Na mňa doma nik nečakal, teda okrem kocúra, ktorého románik však značne pokročil a teraz trávil všetok svoj čas na susednom balkóne. Tak som ostala vo svojej kancelárii a usmievala som sa ako slniečko na hnoji, keď zrazu dovnútra miestnosti vošiel mladý muž.

„Stalo sa niečo veselé?“ opýtal sa s úsmevom.

„Ani nie,“ odvetila som. „Iba mám dnes fakt dobrý deň. Môžem vám nejako pomôcť?“       

„Nuž dúfam, že vám dnešok nepokazím.“ Podal mi zvitok pergamenu. „Práve ma pridelili k vám na oddelenie. Vraj potrebujete pomôcť so zavedením siete.“ Posledná veta bola vlastne otázka, ale taká neistá. Veľmi málo ľudí malo predstavu čo vlastne malo na starosti moje oddelenie v posledných mesiacoch a okrem toho drvivá väčšina čarodejníkov by zavádzanie siete spájala s rybačkou.

„Samozrejme, že potrebujeme!“ odvetila som okamžite a evidentne som ho prekvapila. „Môžete začať hneď zajtra?“

„Uhm, môžem začať aj hneď. Teda ak by ste chceli.“

„Super. Posaďte sa a ja vám porozprávam o našom projekte. Oh, ale najprv...ako sa voláte?“ Ako sa zdalo malo som viac šampusu ako bolo zdravé. Vôbec som nebola v stave vstať a privítať ho s patričnou eleganciu ako sa patrí na jednu z najmladších vedúcich oddelení.

 „Marcus Ebdon,“ predstavil sa. „A vy ste slečna Grangerová, správne?“

„Hermiona,“ opravila som ho automaticky. „Predpokladám, že máte muklovský pôvod, keď viete niečo o počítačoch a sieťach.“

Prikývol. „Vždy som miloval počítače. Môj otec je konzultant, zavádza siete v menších firmách a tak podobne. Zvykol som mu pomáhať počas prázdnin.“

„Chodil ste do Bradavíc?“ spýtala som sa.

„Áno a vy?“

„Iste.“ Pokračovali sme v debate a zistili, že sme navštevovali Bradavice v rovnakom čase, akurát Marcus patril do Havraspáru a bol odo mňa o päť rokov starší, takže si ma mohol ťažko pamätať. Nebola som nejaká krásavica ani dnes, ale od mojich dvanástich rokov som prešla značnou premenou. Počas štúdia sme sa nepoznali, ale na tom dnes pramálo záležalo. Obaja sme boli dospelí a päťročný rozdiel medzi dospelými nič neznamenal, navyše obaja sme patrili do čarodejníckej populácie, ktorá mala život oveľa dlhší než muklovia.

Celé poobedie sme strávili diskusiou o projekte, o pokroku, ktorý sme zaznamenali ako aj o práci, ktorá nás ešte čaká. Marcus bol projektom  nadšený rovnako ako ja. Keď sme konečne predebatovali všetky detaily projektu bolo už dávno po pracovnej dobe a tak sme sa rozhodli zájsť na večeru.

Nasledujúce mesiace boli zmesou dlhých pracovných hodín a tak sa večere s Marcusom stali takmer pravidlom. Prebehol mesiac kým sa ma prvýkrát pokúsil pobozkať a musím priznať, že ma tým šokoval. Ale keď som prekonala prvotný šok boli jeho bozky viac než príjemné. V záležitostiach srdca som nikdy nepatrila k tým „najbystrejším“ až spätne som si uvedomila, že vzhľadom na čas, ktorý sme spolu trávili bol jeho záver o našom zblížení viac než logický. A keď som to konečne prestala analyzovať, uvedomila som si, že aj ja mám Marcusa veľmi rada. Bol to dobre vyzerajúci muž, nie ten typ čo zastaví dopravu, keď prejde okolo, ale skôr ten typ, ktorý máte tým radšej čím lepšie ho spoznáte. Mal tmavé vlasy, ktoré mal vždy ostrihané veľmi nakrátko, ale som si istá, že keby ich nechal narásť boli by ešte kučeravejšie než tie moje. Mal orieškovo hnedé oči a dobrácky úsmev, ktorý bol nákazlivý. Koniec koncov mohla som skončiť s niekým oveľa horšie vyzerajúcim, aj som skončila, ale tá jeseň bola pre mňa šťastným obdobím, napriek dlhým nadčasom kvôli práci na intranete, kompletizácii počítačov ako aj tréningov s nie veľmi nadšenými čarodejníkmi a čarodejnicami. Románik v práci nie je spravidla dobrý nápad, ale pri mojom pracovnom vyťažení to bol buď románik v práci alebo milostné suchoty. Myslím, že nemusím dodávať, že som si vybrala to prvé.

Koncom októbra sa u mňa v laboratóriu zastavili Harry a Ron. Obaja pracovali na Oddelení záhad ako Nedotknuteľní, boli preslávenými vojnovými hrdinami, ale aj napriek tomu keď boli spolu pôsobili ako odrastené šteňatá labradoského retrívera. Zbožňovala som ich – a stále zbožňujem – ale keď ich pozorujem ako sa priateľsky buchnátujú či robia detinské vtipy akosi si neviem predstaviť, že sú objektmi hlbokého rešpektu celej čarodejníckej spoločnosti. V mojich očiach sú to stále štrnásť ročný chlapci. Vždy ma zamrazí pri predstave ich nezodpovedného a hrmotného správania v laboratóriu, ani jeden z nich nedokáže pristupovať s rešpektom k rizikám a nebezpečenstvám mojej práce. Sedela som u seba v kancelárii, ale ozvena Ronovho hlasu sa rozliehala po celom labáku.

„Kde je Mia? Prišli sme skontrolovať toho jej frajera.“ Moja tvár vystriedala dvanásť odtieňov červenej a tak som ju radšej schovala do dlaní. Možno ma nenájdu.         

 „No na mňa sa nedívaj,“ ohradil sa Bryce. „Je to ten šťastlivec hentam.“

Jedno moje ucho sa povytiahlo nad lakeť a započúvalo sa. Marcus tak trochu s obavami pozdravil a následne sa predstavili obaja moji najlepší priatelia. Prijala som nevyhnuteľné a išla som sa s nimi zvítať aj ja.

„Hermiona!“ rozžiaril sa Harry a venoval mi medvedie objatie. „Nevidel som ťa už celú večnosť. Púšťa ťa Arthur vôbec domov?“

„Raz či dvakrát do týždňa,“ zažartovala som. „Stihnem sa tak akurát osprchovať a prezliecť a šup nazad do práce.“

„Nuž šíria sa reči, že sa sem nevraciaš len kvôli práci,“ pridal sa Ron a venoval Marcusovi spýtavý pohľad. Pocítila som neodolateľnú potrebu plesnúť ho po ňufáku zrolovanými novinami.

„Sklapni Ron.“ Samozrejme, že ma veselo ignoroval. Vždy to robí.

„Takže môžete sa vy dvaja uvoľniť dnes večera ísť s nami na drink? Možno aj večeru?“ spýtal sa. „Ak sa chceš s tým chlapom vídať je našou prácou a svätou povinnosťou ho skontrolovať. Bez urážky,“ dodal smerom k Marcusovi.

„Ron ty si sa zbláznil!“ rozčúlila som sa. „Nemáš žiadnu povinnosťou Marcusa kontrolovať. A síce netuším čo je náplňou tvojej práce, ale som si na sto percent istá, že môj ľúbostný život nespadá pod drobnohľad Oddelenia záhad. 

„No...“ začal Harry.  

 „Ani to nevyslovuj!“ varovala som ho okamžite.

„Radi pôjdeme na večeru,“ prerušil nás Marcus. „Celkom dobre nám padne zmiznúť odtiaľto o niečo skôr.“ Pozrel sa na mňa a venoval mi úsmev. „Čo povieš?“

„Dobre,“ zašomrala som svojim najlepším trpiteľským tónom. „Ale odmietam prebrať zodpovednosť za týchto dvoch šašov, keď začnú piť.“

Tú noc, na moje veľké prekvapenie, sme zažili kopec zábavy. Chalani sa správali slušne a Marcus nebol celý uveličený z toho, že večeria so synom Ministra a Chlapcom- Ktorý- Prežil- A- Porazil- Voldemorta. Tá noc mi uviazla v pamäti, pretože keď ma Marcus odprevadil domov a pobozkal, pomyslela som si, že je môj život perfektný. Mala som priateľa prvýkrát po...nuž povedzme len, že to chvíľu trvalo. Navyše bol môj priateľ fantastický a vychádzal s mojimi kamarátmi. Nemala som obavy priviesť ho domov a zoznámiť s mamou a otcom – obaja ho budú zbožňovať. Bola som si tým istá. Bol múdry, zábavný, dobre vyzerajúci a mali sme rovnaké koníčky.

Môj život bol skrátka perfektný.

Pokračovanie nabudúce

© Všetky práva vyhradené J.K. Rowling

Tvorba webových stránok zdarmaWebnode