Posledné slovo - Kapitola piata

Posledné slovo

od Kalina Lea

preklad kapi

Kapitola piata (5/6)

Spala som lepšie ako by sa za daných okolností patrilo a ani sny, ktoré sa mi snívali neboli nepríjemné zobrazujúce hádku s Marcusom, ale namiesto toho zobrazovalo môjho obávaného Majstra elixírov, ktorý sa menil z jeho sarkastického ja na beztvarého neznámeho, ktorého si vytvorila moja hlava počas mesiacov vzájomnej korešpondencie. Stále mi prišlo neuveriteľné, že tí dvaja sú jedna a tá istá osoba, ale bola som odhodlaná si to pri zajtrajšej návšteve Bradavíc definitívne potvrdiť.

Obliekla som sa so zvýšenou starostlivosťou, koniec koncov bude to predsa pracovné interview a okrem toho sa stretnem s M.E., tento deň si jednoznačne vyžadoval, aby som vyzerala tip top. (Áno stále som o ňom premýšľala ako o M.E. radšej ako o skutočnom mužovi, ktorým som verila, že je.)Extra čas som venovala vlasom a zručne som ich skrotila do dlhých vĺn, bolo to lepšie ako keby som ich nechala divoko poletovať okolo hlavy. Vybrala som svoj najkrajší habit a hoci som nebola stopercentne spokojná s tým čo som videla v zrkadle, ale to ja nie som nikdy, uznala som, že lepšie to nebude a budem spokojná s tým čo je.

Premiestnila som sa do Rokvillu a pešo sa pobrala k škole. Cítila som radosť, keď som prešla vstupnou bránou a na obzore sa zjavil hrad v celej svojej monumentálnej kráse. V tej chvíli som nemyslela na Snapa ani na prácu, myslela som len na to ako veľmi Bradavice milujem a že ešte stále sa cítim byť ich súčasťou. Zastala som, aby som si to vychutnala, keď sa vrátili aj tie menej šťastné spomienky, keď som zazrela na okraji lesa Hagridovu starú chalupu. Okamžite som si pomyslela, či tam teraz niekto býva, ale radšej som podobné myšlienky zastavila. Nakoniec mám predsa dohodnuté stretnutie a nebude vhodné nechať riaditeľa čakať.

Hrad bol tichý, keď som prešla masívnymi vchodovými dverami  a tak som vedela, že hodina ešte neskončila. Prešla som k Brumbálovej pracovni a cítila som sa trochu smiešne, keď som vyslovila heslo, ktoré znelo „mliečne karamelky“.

„Slečna Grangerová.“ Brumbál ma privítal pri dverách s nadšeným úsmevom a nasledoval bozk na líce, ktorý vzhľadom na to, že má riaditeľ fúzy a bradu bol......no povedzme „chlpatý“. „Aké skvelé vás opäť vidieť.“

„Tiež vás rada vidím, pane,“ odvetila som a posadila sa do ponúkaného kresla. „Bola som prekvapená, keď mi prišla vaša sova.“ 

 „Nuž priznám, že vaša promptná odpoveď ma povzbudila,“ odpovedal s úsmevom. „Ani som si nedovolil dúfať, že by vás moja ponuka mohla zaujať, ale v každom prípade ste boli mojou prvou voľbou. Stálo mi za pokus vám napísať.“

„To so mnou nechcete spraviť....ehm interview?“ opýtala som sa prekvapene. „To som jediná kandidátka, ktorú zvažujete?“

„Ak chcete je tá práca vaša,“ odvetil jednoducho. „Toto stretnutie som dohodol, aby ste sa mohli pýtať vy mňa ak budete mať záujem a zároveň by som bol rád ak by ste sa stretli s profesorom Kratiknotom počas jeho voľnej hodiny po obede, aby mohol zodpovedať vaše otázky týkajúce sa vyučovania.“

„Wow.“ Znela som ako dieťa v cukrárni, ale skrátka som bola Brumbálovou vierou vo mňa šokovaná, hlavne keď ma nevidel toľko rokov.

Riaditeľ sa zasmial. „Boli ste výnimočná študentka slečna Grangerová, ako iste viete a celé roky som sledoval váš progres. Nepochybujem, že budete veľmi cenným doplnením nášho profesorského zboru.“

Bolo nemožné po tomto prehlásení predstierať nezáujem či odstup. A čím dlhšie sme sa s profesorom Brumbálom rozprávali tým viac som si uvedomovala, že táto práca je mi šitá na mieru. Zárobok nebude taký skvelý ako doteraz, ale výrazne sa mi znížia náklady, pretože už nebudem musieť platiť nájom za byt. Nebudem vedúcou fakulty ako profesor Kratiknot a teda jedinou mojou starosťou bude príprava na hodiny. Čím dlhšie sme sa rozprávali tým nadšenejšia som bola a kým som sa stihla nazdať bol čas na obed. S riaditeľom sme diskutovali dve hodiny.

Bola som taká zabraná do diskusie, že som dočasne úplne zabudla, že ďalším cieľom dnešného dňa je stretnúť sa so Snapom, ale akonáhle profesor Brumbál spomenul obed a ja som si uvedomila, že len minúty ma delia od stretnutia so Snapom bol zo mňa len uzlíček nervov. Spoločne sme sa pobrali do Veľkej siene a ja som si bola istá, že tlkot môjho srdca musí počuť celý hrad. Bola som kúsok od hyperventilácie a nepochybujem, že to neušlo riaditeľovej pozornosti, ale aj muž preslávený darom vševedúcnosti, akým Albus Brumbál bezpochyby bol, nemohol ani len tušiť dôvod môjho nepokoja.   

Povzbudzujúco sa na mňa usmial a viedol ma k profesorskému stolu. „Všetci vás radi uvidia,“ podotkol.

„Tiež sa teším,“ zamrmlala som, no očami som už skúmala prítomných a hľadala čierno odetého muža.

Nebol tam.

Nebol tam a mne odľahlo a zároveň som bola sklamaná, ale minimálne moje nervy sa upokojili a ja som sa mohla pozdraviť s ostatnými profesormi, ktorý ma nadšene privítali. Profesorka McGonagallová trvala na to, že budem sedieť vedľa nej a boli sme pohrúžené do živej diskusie, keď som začula profesora Brumbála ako sa pýta na neprítomnosť profesora Snapa. Moja snaha zamaskovať evidentný záujem o odpoveď na túto otázku od Madam Pomfreyovej, skončila fiaskom.

„Dnes ráno bola v jeho triede nehoda,“ povedala s povzdychom. „Ďalší vybuchnutý kotlík. Na ošetrovni mám troch študentov z Mrzimoru a predpokladám, že Severus dáva do poriadku učebňu.“

„Nuž aj to sa niekedy stane,“ podotkol Brumbál filozoficky. „Dúfam, že študenti nie sú vážne zranení?“

„Nie,“ uistila ho Madam Pomfreyová. „Večer budú všetci v poriadku.“

Potom sme sa všetci vrátili k jedlu a načatým konverzáciám, ale ja som tej mojej venovala malú pozornosť. Plne som sa sústredila na absolútnu nutnosť stretnúť sa s profesorom Snapom. Úľava zmizla a vystriedalo ju sklamanie a rozhodla som sa, že dnes skrátka neodídem z Bradavíc, kým neuvidím a neporozprávam sa so Severusom Snapom. Profesor Brumbál mi venoval viac než začudovaný pohľad, keď som mu oznámila, že sa chcem poprechádzať po hrade sama. „Na pripomenutie starých zlatých časov,“ povedala som.

„Samozrejme drahá. Potom príďte za mnou do pracovne a môžeme dokončiť náš rozhovor.“ Mierne znepokojene ma sledoval ponad rám pol mesiačikových okuliarov, ale bola som vďačná, že mi nekladie žiadne otázky, na ktoré by mi bolo viac než nepríjemné odpovedať.     

Prakticky som vybehla z Veľkej siene. Netušila som či má Snape po obede hodiny a tak som s ním chcela hovoriť aspoň na pár minút, než prídu študenti. Zbehla som do podzemia a zastala pred dverami učebne elixírov. Ruky sa mi triasli, keď som pomaly otvárala dvere.

Zvládol zlikvidovať väčšinu nepodareného elixíru zo zeme a stolov a momentálne mieril prútikom na strop a šomral jedno čistiace zaklínadlo za druhým. V duchu som sa preniesla do mojich študentských čias a pocítila som sympatie k študentovi, ktorý toto zavinil.

Zbadal ma periférnym videním a okamžite ustal v činnosti. Ak to bolo možné, zamračil sa ešte viac. Veru nie veľmi sľubný začiatok.

Vyzeral inak – lepšie ako poslednýkrát čo som ho videla, bolo to na konci vojny, ktorá bola strašná pre nás všetkých, ale pre Severusa Snapa obzvlášť. Odvtedy mierne pribral a lícne kosti už neboli na jeho tvári tak zreteľné. Na druhej strane mal na tvári zopár vrások, ktoré tam predtým neboli. V havraních vlasoch sa mu začali kde tu objavovať prvé náznaky šedín. Vlasy mal však čistejšie ako som si pamätala a strieborné pramienky mu uberali na prísnosti. Zdalo sa, že sa o seba dobre stará. Nebol to síce krásavec, ale vyzeral zdravšie a vitálnejšia ako počas rokov čo som navštevovala Bradavice.

„Dobrý deň, profesor,“ prehodila som.

„Slečna Grangerová.“ Hlas mal chladný, formálny, prezrádzajúci len mierne prekvapenie. „Môžem vám pomôcť?“

„Ja....uhm....som vás len chcela pozdraviť.“ Moje prehlásenie sprevádzal pohľad, z ktorého odkvapkával skepticizmus. „Bola som na obede vo Veľkej sieni s ostatnými. Neboli ste tam.“

Mrkol na strop. „Dôvod je zrejmý.“

„Ďalšia explózia?“ Usmiala som sa na neho, napriek tomu, že to bolo ako usmievať sa na kamennú sochu.  

Nenamáhal sa s odpoveďou. „Prepáčte, ale vidí sa mi nepravdepodobné, že vám počas obeda chýbala moja spoločnosť až tak, že ste museli zísť všetky tie schody až sem, len aby ste ma mohli pozdraviť. Teraz ak dovolíte mám ešte veľa práce. Rád by som sa k nej vrátil, tak mi konečne povedzte skutočný dôvod svojej prítomnosti!

„Som v Bradaviciach, aby som prediskutovala s riaditeľom post profesorky Čarovania, keďže profesor Kratiknot odchádza do dôchodku,“ odvetila som. Zreničky sa mu mierne rozšírili – prvá úprimná reakcia – domyslela som si, že nevedel, že si na dnes Brumbál dohodol nejaké interview.

„Myslel som, že nebudete mať záujem. Počul som, že máte na Ministerstve pred sebou sľubnú budúcnosť.“

„To mám, teda myslím,“ súhlasila som opatrne. „Ale k Bradaviciam ma viaže....ehm....sentiment. Priateľ mi doporučil stretnúť sa s profesorom Brumbálom a dozvedieť sa čo najviac o jeho ponuke, kým sa definitívne rozhodnem.“

Keď som ešte bola jeho študentkou určite by som nepostrehla ako jeho telo zmeravelo a oči sa mu mierne zúžili. Vtedy som bola nevšímavá k tak nepatrným dramatickým gestám. A to bude jeden z hlavných dôvodov, prečo som nikdy nerozumela Severusovi Snapovi, mužovi, ktorého reakcie sú často tak neznateľné ako zmeny v elixíroch, ktoré vie tak zručne pripraviť. Naučil ma na prvý pohľad rozoznať elixír, do ktorého bola pridaná čo i len jedna zlatoočka škvrnitá od toho, v ktorom nebola žiadna. Od katedry dokázal rozoznať či kotlík v poslednej lavici nebezpečne buble a je pred výbuchom, ktorý poškodí strop v učebni. Jeho život bol ako umenie varenia elixírov, v ktorom tak vynikal. Tichá precíznosť a jemne šepkané zaklínadlá. Pri Severusovi Snapovi ak ste nedávali pozor aj na tie najmenšie detaily, nemali ste šancu mu porozumieť.

Ale ja som dávala pozor a z minimálnych gest som pochopila, že moja správa bola prijatá a pochopená. Zrazu sme stáli oproti sebe bez masiek, ktoré nám virtuálne poskytovali e-maily. Srdce mi bilo ako splašené, líca zapýrené, ale nedokázala som od neho odtrhnúť oči, čakala som čo mi povie. Dúfala som v nejaké potvrdenie, možno smiech nad celou situáciou.

Dostalo sa mi však typicky Snapovskej reakcie – chladného sarkazmu. Mierne si odkašlal a prehovoril, „Prečo pri Merlinovi ste považovala za nutné mi toto všetko prísť oznámiť?“

Pochopila som, že moja návšteva bola márna.           

„Netuším,“ odvetila som ticho a pokrútila som hlavou. „Prepáčte, že som vás vyrušovala.“

Zvrtla som sa a vykročila späť k dverám. Vtedy som pochopila ako veľa toto všetko pre mňa znamenalo prakticky od prvého e-mailu, ktorý sme si vymenili až po moment keď ma poslal preč.

Namýšľala som si, že som zaľúbená do Marcusa a pritom som pomaly podliehala čaru niekoho iného, kto však necítil to isté.

Ešte aj teraz som dúfala, že ma zastaví. Povie moje meno. Ak by toto bol film, alebo niektorá z mamkiných obľúbených love-storiek presne to by sa stalo. Lenže aj pri najbujnejšej fantázii by som Severusa Snapa nenazvala romantickým hrdinom a on nepreriekol ani slovo.

Chytila som kľučku a než som prekročila prah, bez toho aby som sa otočila, som dodala. „Ďakujem profesor. Výrazne ste uľahčili moje rozhodovanie.“

Pokračovanie nabudúce