Posledné slovo - Kapitola šiesta

Posledné slovo

od Kalina Lea

preklad kapi

Kapitola šiesta (6/6)

Tak toto je môj príbeh. So zlomeným srdcom som sa odvliekla do riaditeľne a stretla sa s profesormi Brumbálom a Kratiknotom, prediskutovala post, ktorý som už nechcela vziať. Súhlasila som, že si to premyslím, samozrejme. Riaditeľ si vzhľadom na dopoludnie oprávnene myslel, že ma získal a nemohla som skrátka prísť z malej prechádzky „osamote“ a chladne ho odmietnuť. Tak som povedala všetky tie správne veci,  poďakovala obom mužom za ich čas, odišla do Rokvillu a premiestnila sa domov.

Doma bolo fajn a Krivonožka bol rád, že ma vidí, ale osamotená zubná kefka v kúpeľni mi pripomenula hrôzu, ktorá sa odohrala s Marcusom. Teraz, keď práca v Bradaviciach bola len snom minulosti, som pochopila prečo je nevhodné mať vzťah na pracovisku. Zajtrajšie stretnutie s Marcusom bude nočnou morou a najhoršie bude, že môj tím dá za pravdu jemu, pretože som ich vlastne chcela opustiť.

Kompletne som posrala dve práce za menej ako dvadsaťštyri hodín. Toto určite musí byť nejaký rekord.

Pustila som Krivonožku na balkón na jeho večerné rande a unavene som klesla na pohovku. Natiahla som sa pre prútik a privolala si pohárik a fľašu vína. Zriedkakedy som používala mágiu na veci, ktoré som dokázala urobiť bez nej, ale práve teraz aj vstať z pohovky bolo nepredstaviteľne ťažké.

O dve hodiny neskôr to bolo zhola nemožné a keď som sa zobudila nasledujúce ráno stále som ležala na pohovke a v šatách z včerajška. S poriadnou bolesťou hlavy a rozzúreným kocúrom.

Dovliekla som sa do práce, krátko som pozdravila Bryca a Joyce, ktorí už boli v laboratóriu. Fakt, že ma nenasledovali do kancelárie, aby zistili čo so mnou je prezrádzal, že Marcus im už povedal o fiasku, ktoré medzi nami nastalo.

Moja teória bola potvrdená, keď sa vo dverách zjavila Amy. „Uhm, Hermiona? Marcus ma poprosil, aby som ti povedala, že bude dnes pracovať dole na Právnom – opravovať nejaké chyby na sieti, myslím.“

„Dobre.“ Mávla som nedbalo rukou. Pochybovala som o tom, že sieť potrebuje akékoľvek úpravy, ale predstava, že Marcus sa mi ochotne vyhol ma mierne povzbudila.

„Ako ti dopadlo včera interview?“ spýtala sa Amy ticho. Znova som sa na Marcusa naštvala, to musel vykecať úplne všetko?! Lenže chápala som, že Amy je zvedavá. Boli sme malá skupina a odchod ktoréhokoľvek z nás, ovplyvní ostatných. Ale ako odpovedať na jej otázku?

„Interview bolo v pohode,“ odpovedala som. „Ale myslím, že ostanem tu. Len som chcela mať všetky informácie, predtým než sa rozhodnem.“

Usmiala sa na mňa a ja som cítila, že moju zradu mi odpustia minimálne tri štvrtiny môjho malého tímu. Samozrejme tá posledná štvrtina bude problematická, ale dúfala som, že s odstupom času môžeme byť k sebe aspoň zdvorilí. Ostávalo mi len dúfať.

Amy odišla a ja som si zapla počítač a automaticky skontrolovala e-mailovú schránku.

Šesť správ, päť od Arthura a žiadna od M.E.. Nedokázala som si spomenúť, kedy naposledy som nemala ráno v e-mailovej schránke od neho správu. Cítila som sa akoby mi niekto zvieral vnútornosti. Chcela som dať hlavu do dlaní a vyplakať si oči. Bolo som tak sústredená na príšerné stretnutie v našom reálnom živote, že som celkom zabudla čo pre mňa znamenajú jeho  e-maily. Teraz som prišla aj o ne. Pokafrala som si živote úplne v každom ohľade. Jediné čo mi ešte chýbalo bola hádka s Harrym a Ronom a bude to „dokonalé“.

Hodinu som zízala na počítač a kontrolovala e-maily, od M.E. stále nič. Rozzúrila som sa, ako sa ku mne mohol tak správať a teraz ma ignorovať? Ako sa opovážil po tom všetkom, čo sme za tie štyri mesiace zdieľali?

Nakoniec som sa rozhodla, že to budem ja kto prelomí mlčanie. Nebolo mi to veľmi podobné, ale ak neodpovie – bola som si takmer istá, že neodpovie – aspoň budem spokojná, že som mala posledné slovo. Bola to drobnosť, ale aspoň niečo.

Pre: me.uk

Od: sparky.uk

Dátum: 10.04.2004

Predmet: Pracovná ponuka

Sľúbila som ti, že ti dám vedieť ako som sa rozhodla. Tak ti píšem, aby som dodržala svoje slovo. Išla som na interview nadšená, ako iste vieš, možnosťou vrátiť sa na miesto, kde som bola kedysi tak šťastná. Tiež som sa tešila, že počas mojej návštevy uvidím priateľa. Nanešťastie, keď som za ním išla vysvitlo, že on ma tak nevníma.

Je to škoda, pretože práca by mi inak vyhovovala vo všetkých ohľadoch. Takto som sa ale rozhodla vykašlať sa na sentiment a ostať na svojom súčasnom mieste.

Na moje veľké prekvapenie odpoveď prišla takmer okamžite.

Pre: sparky.uk

Od: me.uk

Dátum: 10.04.2004

Predmet: RE: Pracovná ponuka

Som si istý, že vzhľadom na to čo si mi napísala si dosiahla adekvátne rozhodnutie. Napriek tomu si myslím, že by si mala uznať svojmu priateľovi chvíľkový šok. Je celkom možné, že bol tak prekvapený, že jeho reakcia nebola vôbec taká ako by chcel, aby v danej situácii bola. Nechám to na tvojom zvážení.

Pre: me.uk

Od: prarky.uk

Dátum: 10.04.2004

Predmet: RE: RE: Pracovná ponuka

Myslíš, že keby som ho dopredu varovala o svojej návšteve, správal by sa inak? Som ochotná zvážiť túto možnosť, napriek tomu, že sa správal akoby som bola úplne nevítaná.

Pre: sparky.uk

Od: me.uk

Dátum: 10.04.2004

Predmet: RE: RE: RE: Pracovná ponuka

Nemyslí, že by si bola nevítaná. Niektorí ľudia zvládajú prekvapenia v pohode, iní sa správajú ako totálni idioti. Myslím, že tvoj priateľ patrí do tej druhej skupiny a bude vďačný ak mu jeho správanie odpustíš.

Keď nad tým tak premýšľam, možno by si mala odísť z kancelárie a trochu si oddýchnuť. Ja keď si potrebujem vyčistiť hlavu, navštívim malú krčmičku v blízkosti svojho pracoviska. Väčšinu sobotných obedov som tam a užívam si zaslúžený pokoj.

Je to niečo čo môžeš zvážiť. Nebol by som rád, keby si odmietla prácu, ktorú chceš, len kvôli vplyvu priateľa.

Už som stláčala „Odpovedať“, keď som si to rozmyslela. Áno obvykle mám rada posledné slovo – to ma v konečnom dôsledku dostalo do tejto konverzácie - ale niekedy je ticho tým správnym riešením. V tejto chvíli sa mi oveľa viac páčila predstava čakajúce Snapa U troch metiel. Neistého či sa vôbec ukážem. Jeho ospravedlnenie akoby podané treťou stranou bolo milé a zas som cítila nádej, ale mierna odplata bola viac než na mieste.

Pôjdem tam, ale budem trochu meškať. Nech sa trochu zapotí. Obed je v Bradaviciach o dvanástej a ja prídem o pätnásť minút neskôr. Bola som si istá, že po jeho správaní mu pätnásť minút neistoty celkom prospeje.

oooOOOooo

Bolo to...uhm...neuveriteľné – a to sa ovládam na stodesať percent, aby som bola slušná – prísť neskôr a zistiť, že on tam vôbec nie je! Bolo možné, že by už odišiel? Nemohla som si byť istá ničím. Mohla som sa opýtať Rosmerty, ale to sa mi moc nepozdávalo. Nie, povedal, že tu bude obedovať a nikto nedokáže zjesť obed U troch metiel za pätnásť minút. Možno sa len opozdil. Usadila som sa v rohu s výhľadom na dvere a čakala. Rosmerta prišla k môjmu stolu a privítala ma v Rokville a pridala aj pohár dobrého vína.

„Váš priateľ asi trochu mešká,“ povedala povzbudzujúco. „Ste si istá, že vám nemám priniesť niečo na jedenie?“   

 „Nie vďaka,“ odmietla som. V hrdle sa mi tvorila hrča, čo jasne indikovalo, že sa o chvíľu rozplačem a to by som skutočne nerada uprostred Troch metiel. „Myslím, že pôjdem domov.“

Rosmerta mi venovala súcitný pohľad – myslím, že jej bolo jasné, že toto nebolo len tak hocijaké stretnutie – a vrátila sa k baru. Dopila som zvyšok vína a rozhodla som sa pred odchodom domov ešte zájsť na toaletu.

Vybavila som čo bolo potrebné a v jednom z najprozaickejších momentov môjho života som po východe z toalety vrazila priamo do Severusa Snapa. Pravdepodobne by som sa sklátila na zem k jeho nohám, keby sa nenačiahol a jeho silné ruky mi nepomohli získať späť stratenú rovnováhu.

„Opäť raz ste ma prekvapili slečna Grangerová,“ podotkol a myslím, že prvýkrát v mojom živote som videla prísne črty tváre Severusa Snapa sa sformovať do niečoho čo pripomínalo úsmev.

„Tak tento pocit je vzájomný profesor,“ vykoktala som a vzhľadom na moje prekvapenie a nehovoriac o rozpakoch, ktoré boli značné som si ani nebola istá, že hovorím v rodnom jazyku. Určite by mal byť konkrétnejší výraz ako „začervenanie“ na popísanie toho čo sa mi momentálne dialo s tvárou.

„Prišiel som na obed.“ Tmavé oči ma pozorne sledovali. „Pripojíte sa ku mne?“

Je zrejmé, že dokážem zvládnuť všetko s jednou malou výnimkou - môjho vlastného osobného života - ten by mal byť odo mňa čo možno najďalej. Namiesto vety „Áno, veľmi rada sa k vám na obed pripojím,“ alebo nejakej inej vhodnej reakcie som sa idiotsky rozhodla ho potrestať za nedochvíľnosť.

„Práve odchádzam.“

Znovu tie malé nepatrné gestá, ktoré postrehol len veľmi všímavý pozorovateľ. Stuhla mu čeľusť a mierne prikývol. „V tom prípade prajem príjemný deň slečna Grangerová.“ 

Obrátil sa k odchodu a ja som sa rozhodovala či sa s plačom zrútiť na podlahu pred toaletami alebo ísť domov a magicky si odstrániť jazyk. Žiadny div, že jediný môj úspešný vzťah fungoval cez internet. V momente ako som otvorila ústa som pobabrala všetko a zvyšok dňa som odstraňovala zničujúce dôsledky.

„Profesor.“ Tak Hermiona je načase prehltnúť hrdosť a začať si sypať popol na hlavu.

„Áno?“ Zastavil sa, ale výraz jeho tváre bol nečitateľný.

„Prepáčte,“ preriekla som. „To bolo odo mňa detinské.“

Bolo to prvý krát čo sme sa rozprávali tvárou v tvár s tým, že obaja sme poznali pravdu. Netušila som ako bude reagovať. Anonymita nám obom poskytovala bezpečie, ale nastal čas, aby sme sa jej vzdali a zistili či Hermiona Grangerová a Severus Snape môžu zdieľať taký vzťah ako sparky.uk a me.uk. Zadržala som dych.

„Dnes ráno sa stala nehoda,“ odvetil jemne. „Študentka z mojej fakulty bola zranená pri famfrpálovom tréningu. Samozrejme bude v poriadku, ale musel som stráviť pár hodín v nemocničnom krídle a povypĺňať všetky papiere, informovať rodičov a podobne.“

Usmiala som sa. „To pozvanie na obed stále platí?“

„Samozrejme.“ Mierne sa usmial – kútiky úst sa mu pohli absolútne minimálne – ale aj tak ma to potešilo a zo srdca mi spadol balvan o veľkosti meteoritu. Nanešťastie problémy udržať pusu na uzde ostali. Jednoducho, moje ústa hovoria veci bez prvotnej konzultácie s mozgom.

„Vyzeráte dobre,“ vybafla som. Vzápätí som sa začervenala a schovala hlavu do dlaní.

Odľahlo mi, keď som začula tichý smiech a keď som vykukla spoza dlaní, videla som, že sa Severus usmieva. „Ďakujem, teda myslím,“ odpovedal. „Myslím, že by ma vaše prehlásenie viac tešilo, keby neznelo tak prekvapene.“

„Ja len...nuž keď som vás videla, keď skončila vojna...“    

 „Rozumiem,“ povedal a ja som vedela, že mi skutočne rozumie. „Som rád, že je to za mnou. Ako určite aj vy. Len tak mimochodom ako sa má váš priateľ Potter?“

„Má sa dobre. On aj Ron pracujú na Oddelení záhad, boli medzi bystrozormi, ktorých Arthur presunul. Keď som s nimi stále sa správajú ako nevyrastení školáci, ale vo svojej práci sú dobrí, nech už je jej náplňou čokoľvek. Myslím, že Harrymu sa páči fakt, že jeho práca je tajná – novinári o nej totiž nemôžu písať.

Prikývol a zdalo sa, že chce niečo povedať, ale zmenil názor, keď sa okolo nás pretisla čarodejnica v strednom veku, ktorá sa ponáhľala na toalety. „Poďme sa posadiť, dobre?“

Našli sme si stôl a po chvíli k nám pribehla Rosmerta, aby prevzala naše objednávky. Vedela, že nebudeme potrebovať jedálny lístok. Venovala mi zvedavý pohľad a ja som vedela, že si to vyžaduje všetok jej profesionálny takt, aby sa neopýtala či profesor Snape je „priateľ“, na ktorého som čakala.

Keď odišla, nedokázali sme so Snapom nadviazať na niť našej predchádzajúcej konverzácie a tak sme nasledujúcich niekoľko minút obaja venovali prehnanú pozornosť umiestneniu príborov a uchlipovaniu vody.

„No,“ nakoniec sa odhodlal začať Snape. „Povedzte mi o svojej práci na Ministerstve.“

Vďaka ti Merlin. Pomyslela som si v duchu, konečne téma, o ktorej môžem hovoriť bez toho, aby som zo seba robila idiota. Začala som formalitami o oddelení a skončila nedávnym počítačovým projektom, problémami s vytvorením siete a následným zaškoľovaním čarodejníc a čarodejníkov k používaniu počítačov. „Marcus vytvoril sieť, samozrejme – možno ste sa stretli, keď bol v Bradaviciach. Potom sme všetci z oddelenia robili školenia a tisíc iných detailov. To najhoršie je za nami a presúvame sa k novým projektom. Jedine Marcus pracuje na tomto projekte stále na sto percent.“

„Ten Marcus...len tak pre zaujímavosť...aké má priezvisko?“

„Ebdon.“    

 „Aha.“ Odvrátil hlavu, evidentne zahanbený. „Takže on....uhm...on je...?“

„Bol,“ zdôraznila som rýchlo.

Opäť sa na mňa zadíval. „Čo sa stalo? Alebo sa radšej nemám pýtať?“

Usmiala som sa a pokrčila plecami. „Nebolo to správne,“ povedala som. „Myslím, že som to vedela už skôr, ale keď zistil, že zvažujem prácu v Bradaviciach tak sme sa pohádali a celé to skončili. Myslím, že mi to ani nie je veľmi ľúto, s výnimkou toho chaosu, ktorý to spôsobilo v práci.“

„Stále zvažujete post v Bradaviciach?“ Zdalo sa mi, že po otázke zadržal dych.“

„Vlastne, každou minutou je tá práca lákavejšia.“

Vydýchol. „Albus bude nadšený, keď tú prácu vezmete.“

„Tak Albus?“ takmer som sa rozosmiala, ale silou vôle som sa dokázala opanovať. Mohla som sa mu smiať cez e-maily, ale nebola som si istá či si to môžem dovoliť aj takto pred ním.

Uvedomoval si, že ho naťahujem. Povytiahol obočie. „Samozrejme celý profesorský zbor sa poteší vášmu návratu.“

„Uhm, profesorský zbor.“ Teraz som sa už zasmiala nad absurditou jeho prehlásení. „Vďaka profesor. Je milé to vedieť.“

„Už nie ste mojou študentkou...Hermiona.“ Mierne sa odmlčal pred vyslovením môjho mena, ale predsa len pokračoval. „Vzhľadom na to, že budeme čo nevidieť kolegovia, môžeš ma oslovovať Severus.“

„Severus,“ vychutnala som jeho meno na jazyku. „Na to si asi budem chvíľu zvykať, ale ďakujem.“

„Je toho oveľa viac v tejto....situácii na čo si budeme obaja zvykať,“ odvetil a venoval mi malý úsmev. Mala som vážne podozrenie, že po dnešnom obede budem na jeho úsmeve závislá. „Moje správanie vtedy v podzemí....“ 

 „To už si mi vysvetlil,“ zastavila som ho jemne. „Ja sa ospravedlňujem, že som to na teba tak vybafla. Mala som vedieť, že z toho nebudeš dvakrát nadšený.“

„Nie,“ pokrútil hlavou. „Ako si to mohla vedieť?“

„Vieš ako,“ oponovala som. „Presne tak isto ako viem, že neznášaš brokolicu odkedy si bol dieťa. Tak isto ako viem, že nemáš rád mačky a výkričníky a nesúhlasíš s Arthurovom politikou obrany. „Ja uhm...“

Zase som sa mierne začervenala, ale keď už som zašla až tak ďaleko musela som to dokončiť. „Poznám ťa,“ dokončila som dôrazne. „Tak ako ma ty poznáš lepšie než kto iný. Určite lepšie než Marcus a to som sa s ním vídala denne.“

Prikývol, evidentne uznal pravdu v mojom konštatovaní. „Kedy si zistila, že som to ja?“

„Až kým si nenapísal radu ohľadne práce som netušila nič. To čo bolo v správe jednoducho nedávalo zmysle, keby si bol zamestnaný na Ministerstve a potom to do seba celé tak nejako zapadlo.“

„Myslel by som, že budeš zhrozená,“ podotkol opatrne. „Tvoj nenávidený profesor elixírov...?“

„Nikdy som k tebe necítila nenávisť,“ ohradila som sa. „Nebudem klamať a tvrdiť, že si bol môj obľúbený profesor, ale akákoľvek nechuť k tebe ma prešla, keď som pochopila čo všetko si pre nás vo vojne spravil. Musím však priznať, že mi chvíľu trvalo zmieriť sa s myšlienku kto je M.E., ale len čo som si to zrovnala v hlave som napísala profesorovi Brumbálovi a dohodla si s ním stretnutie v Bradaviciach.“

„Zmieriť....pekne povedané,“ dodal.

„No tiež som nebola tvoja obľúbená študentka.“

Pokrčil plecami. „Myslím, že by to bolo rovnaké s hocikým iným...hlavne s bývalými študentmi. Vedel som, že v konečnom dôsledku si píšem s bývalou študentkou, vek to jasne indikoval, ale tejto myšlienke som sa zdárne vyhýbal.“  

 „Vadí ti to?“ Spýtala som sa a tentokrát som zadržala dych ja, čakajúc na jeho odpoveď. Samozrejme už sme sa nerozprávali len o e-mailovej korešpondencii. Pre mňa to znamenalo oveľa viac a dúfala som – ó Merlin, ako som dúfala! – že to cíti rovnako.

„Tebe to vadí?“ vrátil mi otázku. „Som od teba o dosť starší....“

„Nevadí mi to. Vôbec!“ odvetila som rýchlo, možno až prirýchlo, pretože sa Severus uškrnul.

„Vďaka Hermiona,“ podotkol sucho. „Vehemencia tvojho prehlásenia ma skutočne upokojila.“

Začervenala som sa. „Napadlo ťa, že je oveľa jednoduchšie komunikovať cez e-maily?“

„Hej,“ prikývol. „Ale nie som si istý či sa k nim môžeme vrátiť. Myslím, že už by to nebolo rovnaké.“

„Nie.“ Pokrútila som hlavou. „Nebolo. Nebolo...by to postačujúce, však?“

„Nie.“ Usmial sa a tentokrát to bol skutočný úsmev, ktorý mu prežiaril celú tvár. A ja som cítila ako počiatočná rozpačitosť medzi nami mizne. Takmer som do úľavy odpadla. Sedeli sme tam ako dvaja blázni a len sme sa usmievali. Potom sa natiahol a vzal moju ruku do svojej.

Týmto jednoduchým gestom bolo všetko potvrdené – naše dve histórie, ktoré sme spolu zdieľali tak rozdielne a predsa prepojené. Naša konverzácia zblížila to, čo bolo tak rozdielne. Na jednej strane to bola história, ktorú sme zdieľali ako profesor a jeho študentka a na druhej strane to boli štyri mesiace zdieľané cez monitor počítača. Všetko čo som sa o ňom dozvedela dávalo perfektný zmysel, teraz keď som to dala do kontextu s reálnym mužom, ktorý sedel oproti mne a držal ma za ruku.

„Dnes poobede je famfrpálový zápas,“ povedal nakoniec. „Pôjdeš tam so mnou?“

„Rada,“ odvetila som a jemne som mu stisla ruku. „Možno budem mať šancu porozprávať sa s profesorom Brumbálom. Potrebujem zistiť, kedy očakáva môj nástup do práce.“  

KONIEC