Pradiarska ulička - Kapitola piata

Piata kapitola (5/8)

Hermiona sa zobudila s miernou bolesťou hlavy a absolútne netušila kde sa práve nachádza. Jediné, čím si bola istá, bolo, že nie je vo vlastnej posteli a že včera večer sa ani nedostala domov. Zastonala, evidentne zaspala v dome na Pradiarskej uličke.

„Už nikdy v živote nebudem piť,“ zašomrala a trhla sa pri zvuku vlastného hlasu. Posadila sa a otvorila oči. Bola v Snapovej posteli, SNAPOVEJ POSTELI. Stále mala na sebe oblečenie zo včera, okrem topánok, ktoré boli vzorne narovnané pod posteľou. Vstala a trochu kymácavo sa vydala do kúpeľne. Jedna jej časť sa chcela okamžite premiestniť domov, ale to by bolo príliš nezdvorilé. Tak si na nohy natiahla topánky a vyšla z izby. Snapa našla v kuchyni, pri sporáku miešal v panvici vajíčka.

„Takže ty varíš,“ podotkla.

„Nerobil by som žiadne závery kým to neochutnáš,“ odvetil a mrkol na ňu. „Spala si dobre?“

„Hanbím sa ako pes,“ povedala a schovala si tvár do dlaní.

„Nemáš prečo,“ zareagoval a vypol sporák.

„Vďaka,“ usmiala sa.

„Niečo zjedz,“ nakázal jej. Na stole bola praženica, toasty a káva. Merlin ho požehnaj. Vrhla sa na jedlo v snahe upokojiť prázdny žalúdok. Snape ju sledoval, sám sa však jedla nedotkol.

„Budem nazad za dvadsať minút,“ povedala, vstávajúc od stola. „Sľubujem.“

„Kľudne, času dosť,“ pokrčil plecami. „Budem radšej, keď budeš meškať, ale vyváži to tvoja svieža vôňa.“ Vyplazila jazyk na jeho vzďaľujúci sa chrbát, keďže sa pobral po schodoch do laboratória. Naspäť sa vrátila za trištvrte hodinu, s vlasmi v praktickom cope, svetri a rifliach. Bola umytá a oveľa reprezentatívnejšia. Pracovali bok po boku niekoľko hodín, Snape na elixíroch a Hermiona na prelepovaní etikiet na všetky flakóniky, fľaštičky a krabice.

„Pôjdeš do mesta?“ opýtal sa. 

 „Iste, len mi povedz kam mám ísť,“ odpovedala. Vstala a utrela si ruky do riflí.

„Myslel som so mnou,“ poopravil svoju poznámku. „Do lekárne.“

„Jasné,“ súhlasila okamžite. „Keď už tam budeme, tak sa môžeme zastaviť aj v supermarkete. Nielenže nám dochádza čaj, ale minuli sme aj sušienky máčané v čokoláde.“

„Tak to je tragédia,“ uškrnul sa. „Vezmi si kabát.“ Zozbierala si veci a poriadne sa zababušila. Do Rokvillu sa premiestnili spoločne. „Kde sa stretneme?“

„Tak to teda nie,“ uzemnila ho. „Ja idem s tebou do lekárne a ty so mnou do supermarketu.“

Zastonal. „Ale pomysli na čas, ktorý by sme mohli ušetriť,“ nevzdával sa tak ľahko.

„Nebuď ako malý,“ prevrátila očami. „Chcem ísť na oba nákupy a ty sa skrátka prispôsobíš.“

„Ty si, ale panovačná,“ zahundral a vykročil k lekárni.

„A ty si....hm....sklapni,“ dodala nakoniec a ponáhľala sa za ním. Zasmial sa a galantne jej otvoril dvere. Vstúpila a stále sa obzerajúc cez plece na neho takmer narazila do Pansy Parkinsonovej.

„Dávaj pozor humusáčka,“ zasyčala a prehodila si tašku cez druhé plece.

„Prosím?“ reagovala Hermiona a úsmev jej zmizol z tváre.

„Počula si ma dobre,“ odvrkla.

„Rovnako ako vy, vy primitívna šľapka,“ zavrčal Snape a postavil sa za Hermionu. Ruku jemne položil na jej chrbát a dodal jej tak silu. „Dávajte si pozor na jazyk. Som nebezpečný muž, ktorého nechcete za nepriateľa.“ Pansy, naučená báť sa Snape, keďže ho mala sedem rokov ako riaditeľa fakulty a profesora elixírov, pobledla až kým jej nedošlo, že už viac nemusí robiť to čo jej povie.“

 „Nuž profesor zdá sa, že váš vkus si vzal voľno,“ zaškriekala, ale jej tón bol umiernenejší než pred chvíľou.

„Ale no tak Pansy. Chodila si s Dracom sedem rokov a celý čas ťa podvádzal. Ty máš čo hovoriť.“ Povedala Hermiona, zrazu veľmi unavená idiotskými taľafatkami bývalej spolužiačky. Obišla ju a podišla k policiam s prísadami, pretrvávajúci Snapov dotyk jej dodával neuveriteľnú silu. Rozhorčená Pansy konečne vypadla.

„Bravo,“ pochváli ju Snape. Jej poznámka ho pobavila.

„Myslela som, že chodíme do Rokvillu, aby sme sa vyhýbali podobným dementom,“ pokrútila hlavou. Snape sa zo zvyku pozrel na policu, kde sa obvykle nachádzali jeho produkty. Dnes však zívala prázdnotou.

„Naše elixíru tu nie sú,“ reagoval naštvane.

„Nie, pozri,“ ukázala rukou. „Presunuli ich do výkladu. Myslím, že sa im páči naše nové logo.“

„Ok, tak to na mňa urobilo dojem.“

V supermarkete ho donútila nosiť košík a ona vykračovala pred ním a vyberal to, čo budú potrebovať na celý týždeň.“

„Nie je možné, aby sme toto všetko potrebovali,“ protestoval, keď ho už začínala bolieť ruka.

„Musíme tento rozhovor absolvovať každá týždeň, Severus?“ vyzvedala trpiteľsky.

„Už sa nedivím, že si chcela voľný rozpočet na nákupy,“ frflal. „Začínal som mať dojem, že si tie peniaze pcháš do vlastných vreciek.“

„Isteže, pretože takýto čin by ma plne vystihoval,“ zatiahla sarkasticky. Obrátila k nemu hlavu a len otrávene obrátila očami.

 „Náhodou, ja viem dobre aký ste vy nebelvírčania v skutočnosti,“ reagoval okamžite.

„Čestní a odvážni?“

„Tak zrovna tieto slová by som nepoužil,“ doberal si ju.

„Myslím, že slová, ktoré by si použil, nechcem počuť,“ zavrtela hlavou.

„No možno nie všetci nebelvírčania sú takí hrozní ako nemenovaný zjazvený debo,“ uškrnul sa. „Ale prehlasujem to pod nátlakom.“

„Prosím ťa, nevolaj môjho najlepšieho kamaráta a záchrancu Čarodejníckeho sveta...“

„Údajného záchrancu,“ skočil jej do reči.

„Údajného záchrancu Čarodejníckeho sveta debo,“ pokarhala ho.

„Počul som, že v poslednej dobe to medzi vami nie je len slnko a dúha,“ nadhodil.

„Harry a ja sme v pohode,“ mávla rukou a začala sa prehrabovať v debne jabĺk.

„No a čo Weasley?“ dobiedzal ďalej.

„Názory Ronalda Weasleyho na môj súčasný život mi boli jasne odprezentované,“ odvetila.

 „Čo znamená?“ spýtal sa.

„Čo znamená, že odkedy som prijala túto prácu Ron sa so mnou nebaví a má pochybnosti o mojom úsudku,“ pokrčila plecami. „Ak sa mu nepáči čo robím, tak skrátka nemusí byť súčasťou môjho života.“

„Tak s tým plne súhlasím.“

„Prečo ti na tom záleží?“ spýtala sa, keď prišli k pokladni. Snape podal ich košík znudene vyzerajúcej pokladníčke.   

 „Dvadsať tri galeónov,“ prehlásila unavene.

„Mne na tom nezáleží,“ bránil sa. „Bol to len zdvorilý záujem.“ Vytiahol peniaze z mešca a podal ich čarodejnici, ktorá im medzičasom zabalila potraviny do dvoch papierových tašiek. Snape aj Hermiona vzali po jednej.

„Ale záleží!“ trvala na svojom Hermiona. „Záleží ti na mne.“

„Neprekrúcaj moje slová,“ zavrčal. „To len zo samotnej myšlienky, že by si si vzala Rona Weasleyho ma bolí hlava.“

„Vydať sa za Rona?“ spýtala sa neveriacky. „Kde si na takú absurdnosť prišiel?“

„Každý si myslel, že sa za neho vydáš a budete mať dvadsať ryšavých krpcov a ja ich budem všetkých učiť,“ otriasol sa. „To bolo v čase, keď ste ešte boli v Bradaviciach.“

„Dokážeš si to predstaviť?“ otriasla sa pre zmenu Hermiona. „V žiadnom prípade.“

„Dobre,“ pokýval hlavou. „Si pripravená sa premiestniť?“

„Iste,“  povedala a čudne sa na neho pozrela.

„Čo?“ spýtal sa.

„Ale nič,“ odvetila, ale stále nechápala prečo bol taký spokojný po jej prehlásení, že sa za Rona nevydá. „Pôjdem prvá.“ Zdvihla prútik a s tichým puknutím zmizla. Snape ju po niekoľkých sekundách nasledoval.

oooOOOooo

Piatok podvečer, keď už mali po práci, sa Snapovi vôbec nepáčila predstave, že bude celý víkend sám. Nakoľko bol sám skoro celý deň. Pracoval dole v laboratóriu, kým Hermiona bola hore a snažila sa udržať jeho schátralý dom obývateľný. Raz vyšiel hore, aby ju „skontroloval“ pri skladaní bielizne. Lenže keď ho zahrnula úlohami, odporúčal sa späť do laboratória. Teraz bol už čas večere – čas, kedy Hermiona odchádza – a on bol bez nálady.

 „Potrebuješ ešte niečo?“ opýtala sa unavene.

„Nie,“ odvetil. „Myslím, že nie.“

„V poriadku,“ prikývla a obrátila sa k odchodu.

„Hermiona?“ zadržal ju. „Nechcela by si ostať na večeru?“

„Tu?“ uisťovala sa prekvapene.

„Nemusíš variť. Môžem pripraviť niečo ja,“ upresnil.

„Tak to je vec, ktorú rozhodne musím vidieť,“ odvetila.

„Alebo môžeme niekde ísť,“ navrhol.

„Nie, nie. Ja chcem vidieť tvoje kulinárske schopnosti v praxi. Praženicu si zvládol báječne a som zvedavá čo ešte dokážeš.“ Snažila sa odľahčiť konverzáciu. V mozgu jej zatiaľ blikala červená kontrolka a ozývalo sa stále dookola. SNAPE ŤA PRÁVE POZVAL NA RANDE!

„Čo by si si dala?“ spýtal sa cestou do kuchyne. „Včera sme kúpili cestoviny a myslím, že ich zvládnem úspešne uvariť.“

„Cestoviny, to znie bezpečne,“ pousmiala sa.

„Dobre,“ prikývol. „Obávam sa, že odhliadnuc od guláša to bude vrchol môjho kuchárskeho umenia.“ Vošli do kuchyne a on sa bezradne obzeral okolo, neistý kde začať.

„Daj vodu do hrnca a uvidíme čo ďalej,“ usmernila ho so smiechom Hermiona. Výraz jeho tváre bol viac než zábavný. Nakoniec pripravovali večeru spoločne – Snape kontroloval, aby nevyvrela voda a Hermiona spravila šalát a cesnakový chlieb.

„Chcel by si červenú alebo bielu omáčku?“ opýtala sa, prehľadávajúc poličku.

 „Mám radšej bielu,“ odvetil. „Ale ak sme nekúpili už hotovú v pohári tak ti veľmi nepomôžem,“

„Na niekoho kto vie všetko o elixíroch...“ odmlčala sa.

„Variť ma nikdy nikto neučil,“ priznal.

„Vlastne sa učíme spoločne,“ uistila ho.

„Je to zábava,“ odpovedal. „Myslím robiť veci spolu.“

„To je,“ súhlasila a spokojne sa na neho usmiala. „Kto by bol povedal, že budeme spolu tak dobre vychádzať.“

„V prvom momente, keď som ti tú prácu ponúkol, som si myslel, že mi preskočilo,“ podotkol. „Pomyslel som si, Snape ty starý bastard, teraz povie áno a čo budeš potom robiť?“

„A čo teda robíš?“ vyzvedala a naliala trochu bieleho vína do omáčky. Neodpovedal, len v tlmenom svetle kuchyne pozoroval ako mieša omáčku drevenou vareškou. Ruku mala opretú o bok a vlasy jej kučeravých vlnách padali na chrbát. Pomyslel si, že je nádherná.

„Myslíš, že omáčka je už hotová?“ spýtal sa, ignorujúc jej otázku.

„Skoro,“ odpovedala. „Ešte to potrebuje strúčik cesnaku.“

„Dávaš cesnak do všetkého,“ posťažoval sa.

„Pretože je vynikajúci,“ odvetila. „Myslím, že by mal byť niekde tu.“ Otvorila skrinku nad drezom a natiahla sa k najvrchnejšej poličke. Hoci stála na špičkách aj tak naň nedočiahla. Snape sa postavil za ňu a vzal do ruky niekoľko strúčikov. Hruďou sa dotýkal Hermioninho chrbta a druhou rukou sa opieral o linku tesne vedľa jej boka. Hermiona stuhla a len horko ťažko vykoktala, „Vďaka.“

„Nemáš za čo,“ odvetil a o kúsok odstúpil. Hermiona od neho prevzala cesnak a vrátila sa k pracovnej doske. Sledoval ako rýchlo a skúsene najprv na každý strúčik zatlačila bokom noža a potom ho nakrájala nadrobno. Nakoniec zhrnula cesnak z noža na panvicu, zamiešala a nechala omáčku ešte chvíľku vrieť, než vypla sporák.   

 „Voilà,“ prehlásila spokojne.

„Veru, pozri aké krásne a chutné jedlo som ti pripravil,“ pochválil sa Snape.

Hermiona si len nahlas odfrkla. „Spomínam si, že to bol zámer, ale rozhodne to nie je výsledok,“ zachechtala sa.

„Posaď sa, aspoň ti to naservírujem,“ odvetil a odtiahol jej stoličku. Pohodlne sa oprela a sledovala ako nabral cestoviny do väčších misiek a polial ich omáčkou. Potom nakrájal cesnakový chlieb a spolu s misou šalátu a taniermi to všetko preniesol na stôl.

„Je to perfektné Severus,“ povedala. „Ďakujem.“ Snape len prikývol a obaja sa pustili do jedla. „Môžem sa ťa niečo opýtať?“

„Mám na výber?“ položil viac menej rečnícku otázku Snape.

„Načo ti bude krv jednorožca? Nikdy som nevarila elixír, ktorý by ju vyžadoval a ak sa nemýlil ani som o žiadnom takom elixíre nečítala.“

„Veľa ich skutočne nie je a väčšia z nich je popísaná v knihách s čiernou mágiou,“ odvetil. „Ale pomýšľam, že jeden taký vytvorím. Elixír tak čistý a plný bielej mágie, že bude stačiť jediný dotyk s Temným pánom a bude po ňom.“

„Vážne?“ opýtala sa. „Lenže každý z nás má v sebe temnú stránku...čo to urobí v kontakte s bežným človekom?“

„No moja teória má ešte pár múch, ktoré musím vychytať,“ priznal a Hermiona sa usmiala.

„Aspoň robíš niečo preto, aby sa táto situácia vyriešila. V poslednej dobe mám pocit, že Rád a bystrozori sú zaseknutí na jednom miestne. Riešia následky, ale neuvedomujú si, že kým nevyriešia príčinu tak sa nič nezmení.“

„Plne s tebou súhlasím.“  

 „Mali by sme si dať koláč,“ povedala zrazu. „Mám chuť na niečo sladké.“

„Mohli by sme nejaký upiecť,“ navrhol Severus.

„Teraz?“ prekvapene sa opýtala Hermiona. „No trvalo by to povedzme dvadsať minút príprava, prinajmenej hodinka pečenie a ešte ďalších tridsať minút kým vychladne. Neviem či sa mi chce to absolvovať.“ Snape sa pozrel na hodiny na stene.

„Ešte je len pol deviatej,“ prehodil. „Môžeme ísť na koláč niekde von.“

„Blízko môjho bytu je pekáreň,“ zareagovala Hermiona okamžite. „Ešte som tam nikdy nebola, ale vždy keď idem okolo si hovorím, že najbližšie tam už zájdem.“

„V Londýne?“ uistil sa.

„Áno, môžeme použiť letaxové spojenie a ja si na seba vezmem niečo vhodné,“ prikývla.

„Čiže je potrebné muklovské oblečenie.“

„Hej alebo aspoň nenápadné čarodejnícke oblečenie,“ odpovedala. „To čo máš na sebe je v pohode. Ja som tá čo vyzerá akoby celý deň drhla podlahu.“

„Vyzeráš dobre,“ uistil ju rýchlo.

„Heh,“ mávla rukou. „Choď si po kabát.“ Keď odišiel vrhla sa na upratanie kuchyne. Hoci vždy preferovala klasické umývanie riadu pred tým magickým, dnes urobila výnimku a spratala zo stola niekoľkými mávnutiami prútikom. Kým sa Snape vrátil bola kuchyňa v bezchybnom stave. „Severus?“ opýtala sa neisto.

„Prosím?“ odvetil a popohnal ju ku krbu.

„Je toto rande?“

Ruka, zovretá v päsť, zamrzla uprostred pohybu a len pomedzi prsty sa mu pomaly presýpal letaxový prášok.

Pokračovanie nabudúce...