Priestupný rok

23.02.2012 19:47

Priestupný rok

od Eridanus

preklad kapi


Rada s ním trávila čas, pretože pri čítaní nepodupával či nekýval nohami.

Teda tak to všetko kedysi začalo.

Hermiona Grangerová milovala svoje zamestnanie. Práca v Bradaviciach jej zabezpečovala kontakt s dostatočným počtom inteligentných jedincov a hoci ju stále netešil osud domácich škriatkov, bolo príjemné mať niekoho kto navaril a poupratoval. Ale jedna vec ju stále trápila.

Bolo nemožné nájsť tu ticho a kľud.

V zborovni zastrčená úplne v rohu bola malá pohovka, ošúchaná a absolútne sa nehodiaca k akémukoľvek inému kusu nábytku. Hoci v zborovni k sebe nepasovali skoro žiadne dva kusy nábytku. Lenže pohovka bola pohodlná a úplne perfektná. Hermiona na nej mohla čítaním stráviť hodiny a hodiny. Ale nanešťastie nebola jediná, ktorá objavila túto vzácnu oázu kľudu. Až príliš často bola „poctená“ prítomnosťou svojich kolegov.

A žiadny z nich nerozumel jej túžbe po tichu.

McGonagallová jedla neustále sušienky a omrvinky z nich boli vždy všade. Hoochová čítala zásadne prízemné romantické hlúposti a nepretržite sa chichotala. Sinistra zvykla jednoducho počas čítania zaspať. No najhorší bol Kratiknot s krátkymi nohami, ktorými stále pohupoval. Začalo to miernym pokyvovaním, ktoré sa zmenilo v pohupovanie, no a nakoniec zahodil drobný profesor všetok ostych a hompáľal nohami hore dolu až sa celá pohovka otriasala v základoch. 

Hermiona kvôli tichu vyskúšala takmer všetko. Odhlučňujúce kúzla na tak malú vzdialenosť nefungovali a použiť odpudzujúce kúzlo sa jej videlo neslušné. Pokúsila sa dokonca zmeniť svoju pohovku na rovnakú ako bola tá v zborovni, ale bez úspechu. Tá jej bola nepríjemne hrboľatá a „voňala“ novotou. Tiež čalúnenie nemalo tú správnu farbu a ani materiál nebol rovnaký. Po mnohých neúspešných pokusoch to jednoducho vzdala.

Lenže potom prišiel Severus Snape.

Severus Snape, ktorý bol dokonalý pohovkový spoločník. Nielenže sa vedľa Hermiony posadil, ale on sám bol zosobnené odpudzujúce kúzlo. Akonáhle vedľa nej sedel Severus, mala stopercentnú istotu, že sa k nim nepridá žiadny z kolegov.

A úplne najlepšie bolo, že bol absolútne ticho. Jediný zvuk či pohyb, ktorý prišiel z jeho strany pohovky, bol keď obracal stránku v knihe.

A to, čo začalo ako zdieľanie pohovky na čítanie, sa čoskoro zmenilo v priateľstvo dvoch profesorov.

Počas rokov sa spoločné čítanie na pohovke rozšírilo na návštevy v byte jedného či druhého profesora, sedenie vedľa seba vo Veľkej sieni, prechádzky do Rokvillu, spoločný výskum v knižnici, spoločný dozor na chodbách a tak ďalej a tak ďalej. Samozrejme väčšinu večerov trávili na pohovke v zborovni, ale ako rástlo ich priateľstvo, rástol aj čas, ktorý spolu trávili. Až ste zriedkavo videli jedného bez toho druhého.   


Hermiona a Severus si boli čoraz bližší a Bradavickým hradom sa začali šíriť špekulácie o povahe ich vzťahu. Ale okrem toho, že Severus Hermione odsunul stoličku vo Veľkej sieni, nič nenasvedčovalo tomu, že by šlo o niečo iné ako priateľstvo. A tak reči pomaly utíchli. Ako plynuli roky, celé osadenstvo Bradavíc sa vzdalo podobných špekulácii a akceptovali realitu: Majster elixírov a profesorka Aritmancie boli dvaja asexuálni knihomoli, ktorí zdieľali pohodlnú pohovku.

Ale 29. februára, o mnoho rokov neskôr, ako si prvý krát sadli spolu na pohovku, sa Hermiona rozhodla, že sa to zmení.

Bolo ich zvykom, že na pohovke v zborovni sa v tichosti čítalo. Na výskum tu bola knižnica, na experimenty laboratórium v podzemí a na rozhovory dobre slúžil byt jedného či druhého. Lenže dnes sa Hermiona na svojej obľúbenej pohovke nervózne vrtela. Severus sedel vedľa nej a Hermiona mohla takmer cítiť ako pohár jeho trpezlivosti preteká. Tretí krát, keď si pritiahla tašku s knihami na kolená, len aby ju vzápätí položil nazad na zem, pomyselný pohár pretiekol a Severus prudko zabuchol knihu.

„Ženská prestaň sa vrtieť, lebo na teba použijem Petrificus Totalus,“ zavrčal. Hermiona si odkašlala a opäť si položila tašku na kolená.

„Niečo s tebou musím prediskutovať Severus,“ povedala a vstala, aby mohla chodiť popred pohovku.  

„Nemôže to počkať? Zdá sa, že si nervózna. Porozprávame sa o tom zajtra,“ dodal rozhodne.

„Nie. Nie, ja... Vieš o tom, že tento rok je priestupný? A že práve dnes je 29. februára?“ Prikývol. „Poznáš nejaké tradície, ktoré sú spojené s priestupným rokom?“

Prižmúril oči. „To by som nepovedal. Samozrejme niektoré málo známe elixíry budú účinné, len ak sa uvaria práve v priestupný deň, ale nie je to žiadna tradícia. Prečo? Hermiona dnes sa správaš podivne.“

Hermiona sa prudko postavila, zadívala sa na neho a popritom si nervózne okusovala spodnú peru. „V niektorých krajinách existuje jedna stará tradícia spojená s priestupným dňom ....“ Odkašlala si a uprene zízala na špičky svojich topánok.  Takto nervózna nebola od svojho prvého dňa v Bradaviciach, keď čakala medzi ostatnými prvákmi na svoje zaradenie do jednej z fakúlt. „....v priestupný deň môže žena požiadať o ruku muža.“ Posledné slová len tíško zašepkala.

Severusovi poklesla sánka, ale nevydal ani hláska. Hermiona si pred ním kľakla na kolená.

„Ožeň sa so mnou Severus. Ľúbim ťa,“ dodala a dúfala, že nebude pochybovať o pravdivosti jej slov. „Ľúbim ťa dávno, no prvýkrát som si to uvedomila, keď si mi ukázal zbierku svojich prvo vydaných kníh. Nemám kopec peňazí či prsteň, ale mám veľa kníh a moje srdce a oboje ti ochotne venujem, ak si ma vezmeš.“

Sekundy pomaly plynuli, kým Hermiona nazbierala odvahu pozrieť sa Severusovi do tváre. Uprene na ňu hľadel, v očiach nečitateľný výraz a ústa prekvapením pootvorené. Jeho normálne bledá pleť zbledla ešte viac, že pripomínal skôr chorobne vyhladovaného upíra než obávaného Bradavického profesora.  

Po niekoľkých minútach ohlušujúceho ticha sa Hermiona postavila a začala sa prehrabávať vo svojej taške. V ruke zovrela husto popísaný pergamen a pomaly mu ho podala. Jej chvejúce sa ruky jasne prezrádzali jej nepokoj.

„Spísala som ti niekoľko poznámok o priestupnom roku, keby ťa to zaujímalo. Ja... Nemusíš mi odpovedať teraz. Môžem... Vrátim sa sem o hodinu. Môžeš..., teda..., potom mi odpovieš.“ Prestúpila z nohy na nohu, potom sa zvrtla a rýchlo vybehla zo zborovne. Zanechajúc za sebou šokovaného Severusa Snapa.

Presne o štyridsať osem minút neskôr sa Hermiona pilne pokúšala vychodiť dieru v koberci pred dverami zborovne. Trikrát sa prezliekla, aby sa nakoniec vrátila k tomu čo mala na sebe pôvodne. Rozčesala si vlasy v snahe nejako ich štýlovejšie upraviť, ale po niekoľkých márnych pokusoch to vzdala a vrátila sa k jednoduchému previazaniu stužkou. Nakoniec jediná zmena v jej výzore boli jej spotené dlane, ktoré si každú pol minútu utierala do habitu.

Zhlboka sa nadýchla a uchopila kľučku. Severus sedel na pohovke, vo svojom rohu, na rovnakom mieste ako keď odchádzala. Ako za sebou zatvárala dvere, postavil sa a podišiel k nej. Prešliapla z nohy na nohu a sledovala Severusa, ktorý sa k nej rýchlo približoval a ako tradične za ním dramaticky vial jeho čierny plášť. Zastal tesne pred ňou. Jej pohľad pritiahla šmuha od sadze na jeho líci, zdvihla ruku, aby ju zotrela.

Ako sa jej prsty dotkli jeho tváre, zavrel oči a zdvihol ruku, aby sa jej mohol dotknúť. Chytil ju za zápästie a otvoril oči. Hľadeli na seba a Hermione sa zdalo, že jeho tvár je čoraz bližšie až kým nepritisol svoje pery na tie jej. Jazykom jemne láskal jej spodnú peru, no popritom stále pevne zvieral jej ruku. Bol to ten najúžasnejší pocit v živote.

Kým si nespomenula.

Podľa tradície, ak žena požiadala o ruku muža a ten sa ju chystal odmietnuť, musel ju najprv nejako odškodniť. Odškodnenie mohlo mať rôzne formy, napríklad jej venoval šaty, rukavice...

Či bozk.

Odtrhla sa od neho a pokúsila sa ustúpiť, ale nebolo jej to umožnené, nakoľko Severus stále pevne zvieral jej ruku.

„Odmietaš ma.“ Nebola to otázka. Pokúsila sa vytrhnúť ruku z jeho zovretia, ale márne. Zhlboka sa nadýchla a zadívala sa do jeho čiernych očí.

Zamračil sa. „Čože?“

„Odškodnil si ma bozkom. Teda ma odmietaš.“ Hermiona bojovala so slzami. Neplakala celé roky, ale teraz jej jedná zradná slza stiekla po líci. A Severus bol čoraz viac zmätený.

„V poriadku Hermiona, o čom to pri Merlinovi rozprávaš? Prečo by som ťa mal odmietnuť?“

Hermiona popotiahla a utrela si nos do rukáva. „Tradícia...všetko to predsa bolo na tom pergamen čo som ti dala. Nečítal si ho?“

„Samozrejme, že nie. Ženská bláznivá!“ Prevrátil očami a podal jej vreckovku. „Povedala si, že ma miluješ! Požiadala si ma o ruku! Čo iné som potreboval vedieť?“

„Ale ja...,“ nervózne v ruke žmochlila vreckovku. „Ale čo si tu potom tú hodinu robil, ak si to nečítal?“ Uškrnul sa a jej srdce poskočilo nádejou.

„Odletaxoval som sa k starej mame.“ Zvraštila obočie a on sa zasmial. „Ani sa nesnaž ma napodobňovať drahá, mohlo by ti to nešťastnou náhodou ostať.“ Vytiahol z vrecka malý predmet a položil jej ho na ruku. Pozrela na svoju dlaň a vzápätí na neho, v tvári prekvapenie. „To je sponka do vlasov. Môj prastarý otec to dal prastarej mame v deň ich zásnub. A teraz to ja dávam teba.“

„Teda...Znamená to...?“ zakoktala Hermiona ako sa k nej Severus priblížil. Mohla cítiť jeho dych na svojej tvári. Jej pulz sa zrýchlil.

„Áno,“ odvetil pomaly Severus, vzal sponku a dal jej ju do vlasov. Prstami prešiel po jej sánke až k spodnej pere, ktorú nervózne okusovala. Jemne ju pohladil ukazovákom a vzápätí pobozkal. „Hermiona Grangerová, milujem ťa odo dňa čo si mi darovala na Vianoce ten príšerný štrikovaný sveter. Vieš o tom, že nie som domáci škriatok, aby si ma oslobodila kúskom oblečenia?“ S úsmevom prikývla. „Tak teraz, keď v tom máme jasno. Áno. Vezmem si ťa.“

„No už bolo načase,“ zašepkala Minerva McGonagallová usadená v kresle v tmavom rohu zborovne. S chuťou sa zahryzla do ďalšej sušienky. „Vďaka Merlinovi za priestupný rok.“

KONIEC

© Všetky práva vyhradené J.K. Rowling

Tvorba webových stránok zdarmaWebnode