Snapova Vianočná koleda

Snapova Vianočná koleda

od Severusgirlx

preklad kapi

Ples absolventov sa nekonečne pomaly blížil k záveru.

Aspoň tak sa to zdalo Severusovi Snapovi.

Nikdy nechápal, prečo riaditeľ trval na začatí tejto stupídnej tradície. Len čo sa počas Vianočných prázdnin zbavili malých blbcov, pozval Brumbál väčších a starších blbcov do Bradavíc na večeru a ples.

Mal pocit, že to súviselo hlavne s Potterom. Zlatým chlapcom. Hrdinom roka... vlastne storočia.

Nikoho nezaujímalo, že on Severus Snape pred dvoma rokmi riskoval svoj život v záverečnom boji, samozrejme, že nie. Bol to Potter, kto zabil Temného pána, tak ako to bolo predpovedané. A bol to Potter, kto dostal medaily, slávu, obdiv......

Snape prebehol očami dav ľudí, ktorí bol roztrúsený vo Veľkej sieni. Množstvo čiernovlasých, hnedovlasých a blonďavých hláv, výdatne pretkané tými ryšavými. Pri Merlinovi! Počuli Weasleyovci niekedy o antikoncepcii?

Potom tu bola otravná slečna „všetko- viem- najlepšie“ Grangerová, promenádujúc sa v smiešnom kostýme pani Santa Clausovej. To si tá ženská neuvedomovala, že kedykoľvek sa zohne vystavuje na obdiv svoje nohavičky? Čo ju to vôbec napadlo, takto sa obliecť. Nikdy ju nepovažoval za frivolnú. Vždy si myslel, že skončí v tvíde, ako Minerva.

Konečne stoly boli odpratané a začala hrať hudba. Tanečný parket sa v mihu zaplnil vrtiacimi sa telami.      

Dobrotivý Merlinovi! Už len pri tom pohľade sa mu robilo zle.

Najvyšší čas sa vypariť.

Odsunul stoličku od stola, vstal a kútikom oka zachytil, akoby vôbec bolo možné ich prehliadnuť, Zlaté trio veselo sa baviť v dave.

Potter, ako obvykle, bol obkolesený húfom podlízavých faniniek. Weasley slintal nad nejakou zmaľovanou, veľmi sporo odetou kravou a Grangerová sa smiala s mladou Weasleyovou. Snape ju nikdy takto nevidel – rozžiarenú a plnú života. Čo spravila – nadopovala sa nejakým náladu pozdvihujúcim elixírom?

Potom, akoby zacítila, že ju niekto sleduje, Grangerová obrátila hlavu a zachytila jeho pohľad. Jej úsmev nezmizol, keď sa mu dívala do očí o sekundu dlhšie než bolo nutné. Vzápätí sa obrátila a pokračovala v rozhovore s priateľkou.

Za tie roky si zvykol na nenávisť a odpor v očiach všetkých žiakov, ktorých za tie roky učil. V skutočnosti ich odpor vítal. Bola to akási pocta jeho schopnosti podnietiť tak hlbokú nenávisť.

Ale jedna jeho malá časť, pochovaná kdesi hlboko a takmer zabudnutá, vedela, že je to len forma obranného mechanizmu.

Na škole nebol obľúbený. Dokonca ani len tolerovaný. Bol samotár, z ktorého sa ostatný smiali a vyvádzali mu všelijaké aj kruté „žartíky“.

Jediná študentka – Lily Evansová – k nemu bola láskavá, ale k svojej večnej škode, jej vľúdne slová jej vmietol do tváre, neschopný na ne reagovať. Nevedel ako.

Potom jeho rodičia. Otec ho obviňoval za svoj zbabraný život a matka s ním ani len nevydržala v jednej miestnosti. Nieto, aby mu prejavila nejaký cit.

Tak presvedčil sám seba, že žiadne city a emócie nepotrebuje. Nepotrebuje predsa nikoho. Vybudoval si pevné hradby a nikoho za ne nevpustil. Jednoducho zanevrel na akékoľvek prejavy priateľstva.

Zamračil sa na Grangerovú a Weasleyovú, vedel, že hovoria a smejú sa na ňom. Kašlať na ne. Jemu je to predsa úplne jedno.

Prešiel okolo ostatných členov profesorského zboru a zamieril k dverám. Takmer každý z jeho kolegov sa ho pokúšal zadržať, ale nakoniec to každý vzdal a len mu zaželal šťastné Vianoce. V odpoveď len potichu zamumlal  „dobrú noc“.

Už takmer držal kľučku dverí, keď....   

 „Profesor?“

Zvrtol sa. Grangerová! Tak to bolo to jediné, čo mu dnes ešte chýbalo.

 Čo do pekla bola tá trblietavá vec na jej pokožke? A prečo cítila potrebu vystavovať na obdiv svoje prsia? Aspoň, že boli „decentne“ zakryté kožušinovým lemovaním. Ako si môže toto niekto na seba obliecť?

„Hermiona Grangerová, pán profesor. Pamätáte si ma?“

Či si ju pamätal? Pre Merlina, veď to boli len dva roky, čo skončila školu a iba rok od minulého plesu absolventov.

„Áno, pamätám si vás slečna Grangerová,“ odvetil zamatovo jemným hlasom. „Mozog príliš veľký pre vašu hlavu a zuby príliš veľké pre vaše ústa....“ Keď sa jej tvár nabrala rovnaký odtieň ako jej červené šaty, pocítil triumf zadosťučinenia. „Niečo by ste so mnou chceli prediskutovať?“

„N...ni...nie, vďaka prof...“ Skrútla sa a rýchlo utiekla nazad k svojej priateľke. Tak toto ju naučí smiať sa z neho poza jeho chrbát.

Konečne sa dostal z Veľkej siene a svižne vykročil do svojho bytu v podzemí. Kde na neho čakalo ticho, kľud a fľaša kvalitnej ohnivej whisky.

Predtým, než otvoril ťažké dubové dvere vedúce do bytu, zazrel na nich svoj tieň. Zažmurkal a potom ešte raz. Musel sa mýliť....

Tvár, nie však jeho vlastná, sa zjavila na tmavom dreve.

„Prajem dobrý večer!“

Šokovane ustúpil dozadu, neschopný odtrhnúť oči z vidiny pred sebou. Čo do kotla robil na jeho dverách Gilderoy Lockhart.

„Vieš Severus si tak trochu mrzutý chlapík a ľudí v tvojom okolí to dosť znervózňuje. Ale vieš ako sa hovorí, Merlinove mlyny melú pomaly, ale isto. Je to ako keď sa neobťažuješ s nočným krémom, nakoniec na to aj tak doplatíš. Pamätaj na moje slová. Je dosť zlé, že ubližuješ ľuďom svojou nevraživosťou a odporným sarkazmom, ale dnes si zranil nevinné mladé srdce a ja to tak nenechám. Musíš zmeniť svoje správanie alebo budeš naveky zatratený. Čo, môžeš mi veriť, je pekne dlhý čas. Len čo dnes v noci hodiny odbijú polnoc, navštívia ťa traja duchovia. Byť tebou, pozorne by som ich vypočul.“

Snape len šokovane počúval. Potom zamrkal a vidina zmizla. Potriasol hlavou, aby sa prebral z čudného tranzu.

„Šibnutý, prihriaty duch!“

Vošiel do bytu, obrátil do seba niekoľko pohárikov whisky a zaľahol do svojej pohodlnej postele. 

- - - - - - - - - - - - -

Odbila polnoc a Snapov byt zaplnila zlatá žiara, ktorá ho okamžite prebrala zo spánku. Vyskočil z postele a načiahol sa za županom.

„Čo do kotla...?“

Skoro bezhlavý Nick ho podozrievavo sledoval.

„Som duch Minulých Vianoc.“

„No tak to ani omylom. Si duch Nebelvírskej fakulty. Čo do kotla si myslíš, že robíš v mojom byte?“

„Prišiel som ti pomôcť zachrániť tvoju dušu. Vezmem ťa so sebou do minulosti. Tak poď...chyť ma za ruku...“

„Trhni si. Vždy som mal podozrenie, že si úchyl.“

Ale Nick zdrapil Snapovu ruku a odtiahol ho do Veľkej siene. Ani sa neobťažoval s otváraním dverí, jednoducho cez ne spolu aj so Snapom prešli.

„Ples sa ešte neskončil?“ čudoval sa Snape. „Ale veď už musí byť dobre po polnoci.“

„Toto je ples z minulého roka – Minulé Vianoce. Sleduj a počúvaj.“

Snape prechádzal baviacim sa davom. Nik ho nemohol vidieť a ani počuť. Videl sám seba sedieť za profesorským stolom. Medzi veseliacimi sa profesormi pôsobil ako stelesnená skľúčenosť a mrzutosť.

„No do kotla,“ pomyslel si. „Nikdy som si neuvedomil, že vyzerám až tak zle. Skutočne som mrzutý, starý bastard.“

Nedokázal sa sám na seba dlhšie dívať a tak sa odvrátil.

Ach Zlaté trio. Konečne šanca vypočuť si ich táranie.

„To si robíš srandu!“ povedal Weasley a žiarlivo zazrel na Pottera. „Ty si Tajný Santa Susie Jean? Páni aspoň mi povedz, čo si jej kúpil?“

 „Čo myslíš? Fajnovo malinkaté tangá, ktoré môže nosiť len pre moje potešenie. Koho si si vytiahol ty?“

„Lunu Lovegoodovú,“ povzdychol si Weasley. „Kúpil som jej knihu ‛Riadenie životného štýlu’.“

Ostatní si odfrkli.

„Veľmi vynaliezavé Ron. A čo ty Hermiona? Koho máš ty?“

„Och to je jedno. Okrem toho som myslela, že to má byť tajné. Zrejme preto sa to volá ‛Tajný Santa’.“

Obaja mladý muži si vymenili úškrn.

 „Ale no tak Hermiona, komu dávaš darček?“ zapriadol Potter sladko.

„Áno, prečo by si nám to nemohla povedať? Máš mňa?“ spýtal  sa Weasley s nádejou v hlase.

„Nie, nemám teba,“ odvetila a odtiahla sa od Rona. „Ak to musíte vedieť....vytiahla som si profesora Snapa.“

Obaja jej priatelia sa začali smiať.

„Ach... teda ty si vieš vybrať...“

„Dúfam, že mu dáš niečo, čo po rozbalení vyskočí a zahryzne sa mu do nosa.“

„Alebo nejakú otrávenú čokoládu.“

Snape prekvapene vyvalil oči. Grangerová bola minulý rok jeho Tajný Santa? Ale to by znamenalo, že práve ona mu darovala tie fantastické rukavice, ktoré chránili jeho ruky pred nebezpečnými prísadami v sklade. A krém, ktorý upokojil bolesť prstov a odstránil zranenia spôsobené horúcimi kotlíkmi a elixírovými prísadami.

Bol to ten najpraktickejší, najužitočnejší a najpremyslenejší dar, aký kedy dostal. Napriek tomu, nikdy nepremýšľal nad tým, kto mu ho daroval.    

Grangerová?

Prekvapene sa na ňu zadíval. Rozprávala sa s mladou Weasleyovou, presne tak ako dnes večer....vlastne budúci rok....vlastne....ach veď to je jedno.

Pristúpil bližšie.

„To nemyslíš vážne?“

„Áno myslím. Je na ňom čosi tragické, ale zároveň noblesné. Myslím, že v kútiku duše dúfa, že by ho niekto mohol mať rád.“

„Iste a robí preto všetko, čo je v jeho silách.“

„Vo vnútri je to dobrý človek. Veď vo vojne bojoval na našej strane. Je to hrdina....“

„Harry je hrdina,“ opravila ju okamžite Weasleyová.

„Boli aj iní hrdinovia než Harry,“ ostro jej kontrovala Grangerová.

„Nuž, vskutku neverím, že ho chceš požiadať o tanec. Dám ti desať galeónov ak to naozaj spravíš.“

„V poriadku! Vezmem mu ohnivú whisky a potom ho požiadam.“

Grangerová sa obrátila a odhodlane vykročila k profesorskému stolu. Bola zhruba v pol ceste, keď videl sám seba ako vstal od stola a odišiel z Veľkej siene. Cestou pritom vrazil do Grangerovej až rozliala pol pohárika whisky, ani to nepostrehol.

Prekvapene za ním hľadela.

Potom vypila na ex zvyšok pohárika.

„Strávila veľa času hľadaním darčekov, ktoré ti nakoniec darovala,“ povedal Skoro bezhlavý Nick.

Snape sa pokúsil zatváriť akoby mu na tom vôbec nezáležalo.

„A strávila väčšinu času tým, že ťa obraňovala pred hlúpymi poznámkami svojich kamarátov.“

„Ja som sa jej o to neprosil, či áno?“ zavrčal Snape. No cítil sa viac vinný ako si bol ochotný priznať. „Prečo by ma to malo trápiť?“

„Možno tak inteligentný muž, akým bezpochyby si, na to dokáže prísť aj sám.“   

- - - - - - - - - - - - -

Snape sa zrazu našiel vo svojej vlastnej posteli. Ako sa tam dostal, to veru netušil. V Bradaviciach sa predsa nedá premiestňovať.

Spoza závesov počul chichot. Kľakol si na posteli a odhrnul ich.

Zo stropu hlavou dolu visel Protiva.

„Ach ctená Sarkastická výsosť sa zobudila?“

„Pozor na jazyk Protiva.“

„Ok.“ Protiva vyplazil jazyk a zaškúlil si naň.

„Je nejaký dobrý dôvod, prečo si tu?“ vzdychol si Snape.

„Ó áno,“ Protiva skrivil pery do úškrnu a odrecitoval. „Som duch Súčasných Vianoc.“

„Dobrotivý Merlin....“

„Musíš ísť so mnou sledovať zábavu.“

 „Musím?“

„Môžem to všetko dotiahnuť sem do spálne...“

„Poďme.“ Nevraživo odvrkol Snape.

Opäť boli vo Veľkej sieni. Akurát sa začalo tancovať. Snape sa znovu postavil vedľa Grangerovej, v jej kostýme pani Santa Clausovej, teraz z bližšia sa mu však jej kostým videl čarovný. Znovu sa rozprávala s Weasleyovou.

„Hermiona, bolo to predsa pred rokom. To tvoje idiotské poblúznenie nemôže trvať tak dlho.“

„Nie je to poblúznenie,“ odvetila Grangerová prosto. „Myslím, že ho obdivujem, jeho spoľahlivosť, jeho vedomosti a znalosti o elixíroch a samozrejme jeho hrdinské činy počas vojny. Nemyslím, že by sa mu dostalo uznania, ktoré by si zaslúžil. Okrem toho si myslím, že môže byť veľmi príjemný. Len doteraz nestretol tú pravú ženu.“

Weasleyová na ňu vydesene zízala. „Nemyslíš dúfam seba? Hermiona evidentne si mala priveľa alkoholu.“

„Mala som jeden malý pohárik ohnivej whisky.“

„Ok ak ho požiadaš o tanec tento rok, dám ti dvadsať galeónov.“  

 „Ach, tento rok so pokúsim požiadať ho o oveľa viac,“ usmiala sa Grangerová.

„Blééé, nie! Nie toho umasteného netopiera...“

„Nevolaj ho tak!“ ostro ju prerušila Grangerová. „Len...skrátka ho tak nevolaj.“

„Prečo nie? Aj ty si ho tak zvykla volať.“

„Nemyslím, že by som ho tak niekedy nazvala. Harry a Ron určite áno. Ja som ho však vždy rešpektovala pre jeho vedomosti a to aj napriek jeho správaniu. On len potrebuje trocha láskavosti a starostlivosti, to je všetko.“

„Myslím, že by si bola úspešnejšia pri zvádzaní gaya,“ zasmiala sa Ginny.

„Počas Vianoc sa dejú zázraky,“ žmurkla na ňu Grangerová. S úsmevom sa otočila k profesorskému stolu a zadívala sa na Snapa.

„Hej a má sa aj hovoriť pravda,“ odfrkla si Weasleyová, „a ja ti ju teraz veru poviem, to čo tu hovoríš je absolútne nereálne Hermiona. Si rovnako švihnutá ako Trelawneyová. Že vraj ‛Počas Vianoc sa dejú zázraky’ tss!“

„Uvidíme sa neskôr,“ odvetila Grangerová a vzala do ruky ďalší pohárik s ohnivou whisky. „Alebo aj nie, ak budem mať šťastie.“

Sledoval ako sa Grangerová pobrala k profesorskému stolu a on sám sa rúti k dverám. Srdce sa mu splašene rozbúšilo, keď si uvedomil, čo sa stane v nasledujúcich minútach.  

 „Hermiona Grangerová, pán profesor. Pamätáte si ma?“

Cítil narastajúcu paniku, ako mal zastaviť sám seba, aby nevyslovil tie ponižujúce urážky?

Priskočil k svojmu dvojníkovi a snažil sa mu rukou zakryť ústa, ale samozrejme, že to neprinieslo žiadny efekt.

„Áno, pamätám si vás slečna Grangerová......“

„NIE TY IDIOT!“

S hrôzou sledoval ako sa jej pekná tvár skrivila ponížením pri jeho slovách. Pri Merlinovej brade ako sa práve teraz chcel nakopať do zadku. Hlupák, hlupák....

Otočil sa k Grangerovej. „Ospravedlňte moje spôsoby.....ja som netušil.....“ snažil sa zúfalo.

Hľadela cez neho ako by tam nebol – a on tam vlastne ani nebol. Oči sa jej pomaly plnili slzami. Ublížil jej. Ublížil jej po tom čo ho tak bránila, po tom čo o ňom povedala toľko pekných vecí. Zdá sa, že história sa zopakovala len mladá žena sa nevolala Lily Evansová, ale Hermiona Grangerová.   

- - - - - - - - - - - - - - -

S trhnutím sa prebudil opäť vo svojej posteli. Roztrasene sa postavil z postele. Ak sa poponáhľa možno stihne koniec plesu. Možno ju nájde a bude sa môcť ospravedlniť. A možno si spolu zatancujú na znak mieru.

Bez premýšľania schmatol svoj župan a vykročil k dverám...

„Áááááááááááá...“

Všetok vzduch mu unikol z pľúc, keď sa takmer zrazil s osobou stojacou pred jeho dverami.

Bola len jedna osoba, ktorá dokázala tak vydesiť chladného a bezcitného Majstra elixírov.

Odetý do čierneho plášťa s kapucňou stiahnutou hlboko do tváre, aby ho nik nepoznal, pred ním stál Temný pán.

Snape si už takmer v strachu kľakol, kým nezvíťazil zdravý rozum a on si neuvedomil, že Potter Temného pána zabil. Už ho viac nebolo. Toto pred ním, hoci nepríjemne desivé, nebolo skutočné.

Stále sa mierne chvejúc, si oblizol pery a povedal oveľa statočnejšie než ako sa cítil.

„Videl som Minulé Vianoce a Súčasné Vianoce. Predpokladám, že si tu, aby si mi ukázal Vianoce, ktoré ma čakajú?“   

Voldemort sa zvrtol a vykročil ku schodom. Snape ho nasledoval.

Ples absolventov.

Potter a hŕba Weasleyovcov, Longbottom a zopár ďalších, ktorých mená si Snape matne pamätal.

 „Stavím sa , že jeho srdce vyschlo a sčernelo,“ chechtal sa Weasley.

„Dovolím si protirečiť. Jeho srdce také totiž bolo stále,“ uškrnul sa Potter a ostatní sa zasmiali.

„A kedy bude pohreb?“

„Och, ten už bol. Hneď nasledujúci deň. Nechceli, aby tu jeho telo ostávalo počas Vianoc.“

„Tipujem, že tam nik nebol.“

„Iba Brumbál a zopár profesorov. Určite to brali ako povinnosť.“

„Ja som tam bola.“

Všetci sa obrátili.

Bokom od skupiny stála Grangerová. Už na sebe nemala kostým pani Santa Clausovej, ale dlhé čierne šaty.

„Ty si tam bola? A prečo?“

„Vzdať mu úctu a myslím, že by ste sa všetci mali hanbiť, že ste tam neboli.“ Hlas mala zastretý emóciami a alkoholom. „Možno to nebol ten najláskavejší profesor, ale všetkých vás kvalitne pripravil na NKÚ a väčšinu z vás aj na OVCE. Dúfam, že si nemyslíte, že by ste to zvládli sami?“

 „Nuž ja si myslím, že škola bude bez neho oveľa krajším miestom. Závidím študentom, ktorí ho nebudú mať za profesora elixírov. Hej a kto to vezme za neho?“

„Ja,“ povedala rozhodne Grangerová.

Všetci vrátane Snapa sa na ňu neveriacky dívali.

„A ak budem aspoň z polovice tak dobrá profesorky ako bol on, budem veľmi hrdá.“ Oči sa jej zaliali slzami. Zvrtla sa na päte a takmer ušla z Veľkej siene.

Snape ju okamžite nasledoval, ale nebol jediný.

„Nechaj ju na pokoji Weasley, ja sa o ňu postarám.“

Ale Weasley ho nemohol počuť a tak nasledoval Hermionu.

Miestnosť sa zavlnila a Snape sa našiel na známej chodbe vedúcej do skladu prísad. Pred dverami stál Temný pán a mlčky na ne ukazoval.

Snape si oblizol pery a sťažka preglgol. „Kým pôjdem dnu, povedz mi duch to čo som dnes večer videl sa stane alebo sa to len môže stať?“

Duch nepovedal nič, len naďalej ukazoval na dvere.

Snape sa na ne pozrel a s miernym zaváhaním ich otvoril a nazrel dovnútra.

Pohľad, ktorý sa mu naskytol, ho prinútil zaspätkovať a sťažka sa oprieť o kamennú stenu. Niekoľko krát sa rozochvene nadýchol a schoval tvár do dlaní. Pomaly sa zviezol na podlahu.

Jej pohľad bol prázdny akoby jej bolo jedno, čo sa s ňou práve deje. Neprejavila voči Weasleymu žiadnu emóciu. Len ho nechala, aby....aby ju v podstate znásilnil. 

To čo tam robili – nie – čo tam robil Weasley sa nedalo popísať ako milovanie dokonca ani ako sex. Jednoducho ju znásilňoval a ona tam len ležala bez známky akejkoľvek reakcie.

Ľútosť sa zmenila na hnev, ktorý ho donútil sa postaviť a dobehnúť k dvojici.

„Je zraniteľná, ty odporný hajzel nechaj ju na pokoji.“ Schmatol Weasleyho košeľu a snažil sa ho odtiahnuť.

„Vždy sme patrili k sebe....ty a ja. Postarám sa o teba sľubujem. Bude to v poriadku.“ bľabotal Weasley, nevnímajúc Snapove slová a činy. „Och Hermiona!“ drmolil. „Vydáš sa za mňa?“

„Ok,“ odvetila apaticky.

„Arrrrrrrrrr!“

Snape zvieral závesy, ktoré boli okolo postele a takmer ich odtrhol, kým si uvedomil kde je a čo vlastne robí.

Horúčkovito pozrel na hodinky, bolo deväť hodín – ale kedy?

Mávnutím prútika sa obliekol, vybehol zo svojho bytu a rútil sa po schodoch do Veľkej siene.

Z dverí siene vychádzala mladá dvojica.

„Hej vy dvaja – čo sa tu deje?“

Dvojica na neho prekvapene hľadela.

„No...Ples absolventov...kapela práve začína hrať.“

Nezmeškal to! Nezmeškal to!

Vošiel do siene a ponad hlavy študentov sa zadíval k profesorskému stolu. Jeho miesto bolo prázdne. Rýchlo k nemu vykročil a cítil sa oveľa lepšie než kedykoľvek predtým. Cestou k svojej stoličke sa pristavil pri každom kolegovi a poprial mu veselé Vianoce. Po počiatočnom šoku mu želanie veselých Vianoc kolegovia vrátili. 

Zviezol sa na stoličku a začal pozorne skúmať sálu. Okamžite ju našiel a spokojne sa očami popásol – len si to priznaj Severus – na jej sexi kostýme.

Potom sa to stalo. Obrátila sa a usmiala sa na neho a on od nej nedokázal odtrhnúť oči, od jej krásnej tváre, nádherného úsmevu. A namiesto tradičného mračenia jej úsmev opätoval.

Keď sa obrátila nazad k svojej priateľke, vstal a začal si raziť cestu davom priamo k nej.

Slečne Weasleyovej zabehol vypitý dúšok šampanského, keď ho zbadala stáť vedľa svojej kamarátky. Hermiona sa obrátila a okamžite ako ho zbadala sa začervenala.

 „Slečna Grangerová,“ mierne sa uklonil. „Smiem sa opýtať, či mi venujete tento tanec?“

Slečna Grangerová sa pozrela napravo a naľavo, aby sa uistila či vedľa nej nestojí nejaká iná slečna Grangerová. „Ste si istý?“

„Samozrejme, ibaže by ste vy nechceli.“

„Nie...teda chcem povedať áno, rada si s vami zatancujem.“ Obrátila sa, aby podala svoj pohár vína slečne Weasleyovej.

„Ospravedlňujem sa,“ povedal, keď ju viedol k tanečnému parketu. „Ale nie som zrovna odborník na moderné tance.“

„To ani ja,“ usmiala sa a položila mu ruku na plece, zatiaľ čo on tou svojou obkrúžil jej pás.

Chvíľu tancovali v tichosti, unášaní tónmi hudby.

„Myslím, že by som vám mal poďakovať za rukavice a krém z minulého roka,“ povedal.

„Och, ako ste zistili, že boli odo mňa?“ spýtala sa.

„Chcelo to len trochu pozorne počúvať. Veľmi som ich ocenil a ešte raz ďakujem.“

„Krém fungoval?“ opýtala sa a prstami opatrne prešla po tých jeho. „Sú hladké a jemné.“

Srdce mu zbesilo búšilo. Jej dotyk ho fascinoval.

Zadívala sa mu do tváre. „Tancujete výborne, pán profesor.“

 „Ach je to len také plíženie sa po parkete?“ zasmial sa neisto, prvý krát v živote sa cítil nesmelo.

Bola taká..... ženská.... jej vlasy, jemná pleť, parfum. Červený rúž výborne dopĺňal jej červený kostým (ktorý s pribúdajúcim časom, čoraz viac oceňoval) a jej vlasy žiarili niečím, čo pripomínalo snehové vločky.

„Ste si vedomá toho, že momentálne priťahujeme viac pozornosti než pán Potter?“ prehovoril. Mal obavy, že sa jej budú priatelia vysmievať, pretože tancovala so svojim profesorom elixírov.

„To je mi úplne jedno,“ odvetila a na dôkaz svojich slov sa k nemu pritisla bližšie. Pozrela mu do tváre. „Och....ibaže by o vadilo vám.“

„Nie.“

Usmiala sa na neho a jej telo sa k nemu pevne tislo. Na malý moment mal pocit akoby všetci naokolo zmizli a hudba hrala len a len pre nich.

Telo mal v jednom ohni.

„Ehm...“ odkašlal si. „Možno by ste si dala niečo na pitie?“

Pokrútila hlavou. „Radšej by som sa išla prejsť. Na môj vkus tu je trocha hlučno.“

Rukou skĺzol na jej kríže a spoločne odišli z parketu.

„Ešte si vezmem kabelku...“

Ako sa blížili k dverám, chytilo akési dievča Hermionu za ruku.

„Hermiona, tu...“ Podala je darček a zaborila ruku do vreca. „A profesor, myslím, že tento je pre vás.“ Obaja na ňu prekvapene hľadeli. „Sú to darčeky od vášho Tajného Santu.“

„Čosi myslíte, že tam máte?“ zvedavo sa spýtala Hermiona, keď vyšli na chodbu.

„Nuž,“ jemne ohmatal balíček. „Súdiac podľa veľkosti a tvaru, by som to tipoval na ponožky.“ Odtrhol roh baliaceho papiera. „Ach áno a samozrejme nebelvírsky červené.“

Rozosmiala sa a začala skúmať svoj vlastný darček. „Myslím, že ja mám škatuľu koláčikov,“ povedala nakoniec.

Snape ju zdesene sledoval ako netrpezlivo rozbaľovala svoj balíček. Až príliš dobre vedel, že v ňom je škatuľa zázvorových keksov, ktoré dostal minulý rok od Minervy. Celkom zabudol, že si vytiahol z klobúka Hermionine meno a že jej daroval prvú haraburdu, ktorá sa povaľovala v jeho skrini.

„Ehm...kým to otvoríte...“

„Mohli by sme si dať šálku kávy?“ prerušila ho rýchlo.

Zízal na ňu.

„Váš byt je týmto smerom, ak sa nemýlim?“ dodala a pozorne ho sledovala.

Stále na ňu zízal.

„Pán profesor,“ zasmiala sa. „Navrhujem len kávu.“

Potriasol hlavou. „Kávu...no samozrejme.“ Venoval jej neistý pohľad. „V mojom byte?“

 „Uhm.“

„Máte predstavu ako by to mohlo pre ostaných vyzerať?“

„Akých ostatných?“ zašepkala a naoko podozrievavo  sa rozhliadla po chodbe. „Nikde nikoho nevidím, ste tu len vy a ja.“

Pomaly pokýval hlavou na súhlas.

Odomkol dvere a spoločne vošli dnu. Kabelku pohodila na kreslo a balíček položila na stôl. On zatiaľ privolal domáceho škriatka, aby mohol objednať kávu.

Pomaly uchlipkávali z kávy a Hermiona položila ruku na stále zabalený darček. „Teraz to už môžem otvoriť?“

„Vlastne nie.“

Po tom čo sa práve stalo jej v žiadnom prípade nedovolí otvoriť darček a nájsť v ňom škatuľu starých keksov. Vytiahol prútik a po chvíli premýšľania dvakrát poklepal po balíčku.

„Teraz môžete.“

„Takže moje podozrenia boli správne, vy ste môj Tajný Santa.“

Sledoval ako roztrhala papier.

„Sú to keksy,“ usmiala sa.

„Otvorte tú škatuľu.“

Urobila to a zalapala po vzduchu.  

 „Čo to...“ Vytiahla zo škatule dva kusy svetlo modrého hodvábu. „Hodvábne pyžamo?“ Podozrievavo si ho premerala. „Čítali ste mi myšlienky?“

„Neviem, čo myslíte vy?“

„Toto pyžamo si chodím túžobne obzerať už celé týždne.“ Postavila sa znalecky si prezrela pyžamo. „Je nádherné. Ďakujem veľmi pekne.“

Vidiac jej radosť sa mierne pousmial. Zrazu bolo veľmi príjemné niekoho obdarovať. Čestne povedané, nemal predstavu ako prišiel na myšlienku darovať jej pyžamo. Zrazu mu to bliklo v hlave, takže asi len nejakým záhadným spôsobom prevzal jej myšlienku.

Teraz keď o tom tak uvažoval, sa mu to zdalo ako dosť neohrabaný dar. Hlavne po tom, čo ju pozval do svojho bytu. Dofrasa! Zas to pokazil. Už, už sa jej chcel ospravedlniť, keď zistil, že ho s nezbedným úsmevom sleduje.

„Ja....keby som si ho tak mohla teraz obliecť.“

Do tváre sa mu nahrnula červeň – nie len preto, že to vôbec navrhla, ale hlavne preto, že si ju v tom pyžame predstavil.

Onemel.

Usmiala sa a podišla ku kreslu, na ktorom mala kabelku.

„Tiež tu niečo pre vás mám,“ zohla sa a prehrabávala sa v kabelke.

Ach Merlin! Tie nohy.

Očami láskal nohy obtiahnuté v červenej látke. Krv mu vrela v žilách a srdce bilo na poplach. Poposadol si v kresle, uvažujúc či by to nemal celé zastaviť. Ale nechcel....nemohol. Konečne sa k nemu obrátila

 „To...to,“ odkašlal si. „Máte dnes na sebe krásne šaty.“

„Páčia sa vám?“

„Áno veľmi.“

Usmiala sa. „Mám ich dnes len kvôli vám.“

Zažmurkal. „Pro... prosím?“

Pomaly k nemu podišla a zašepkala mu do ucha. „Som celá vaša, pane.“ Sadla si mu do lona a podala mu tenkú obálku.

 Stále v šoku z toho čo sa tu dialo si ju vzal a otvoril. Vytiahol kúsok kartónu, na ktorom bola pripevnená retiazka. Nechápavo naň hľadel, kým ho otočil a prečítal nápis.

‛NERUŠIŤ’

„Myslela som, že by sme to mohli zavesiť na vonkajšiu kľučku tvojho bytu.“ Zasmiala sa a objala ho okolo krku. „Nie si jediný, kto zvláda Legilimenciu,“ podotkla hravo a potom ho pobozkala.

„A teraz mi čítaš myšlienky?“ zamumlal o hodnú chvíľu.

„To nemusím,“ zašepkala. „Myslím, že myslíme presne na to isté.“

Usmial sa. „Sú to prvé dvere vpravo.“

„Čo?“

„Spálňa.“

„Och! Takže myslíme presne na to isté.“

KONIEC