Tajný ctiteľ - Kapitola druhá

Tajný ctiteľ

od vanityfair

preklad kapi

Kapitola druhá (2/2)

O dva dni neskôr sa Hermiona cestou z obeda zastavila v obchode Čarodejnícka literatúra pre malých aj veľkých, aby zistila či nemajú nejaké nové knižky od jej obľúbených autoriek. Mávla predavačovi za pultom a pustila sa do hľadania vhodných titulov. Po chvíli mala v rukách vhodnú knižku a zamierila k pokladni. Ako si prepočítaval srpce a svrčky, napadlo ju, že toto by mohol byť ideálny darček od jej tajného ctiteľa.

„Mohol by si mi toto doručiť?“ spýtala sa.

„Chceš povedať, že si to nevezmeš hneď domov a nevrhneš sa na to ako Brumbál na citrónový drops?“ spýtal sa jej neveriacky predavač. Jeho meno bolo Robin a v kníhkupectve sa vídali pomerne často a pár krát boli spolu na kávu. „Som z teba sklamaný.“

„Vieš dobre, že musím pracovať,“ odpovedala. Vzala kus prázdneho pergamenu z tašky a čosi naň napísala.

Pretože tvoja duša je rovnako krásna ako tvoj zovňajšok.

„Môžeš to k tomu priložiť?“ Podala Robinovi pergamen.

„Čo máš za lubom?“ spýtal sa s podvihnutým obočím, ale poslušne začal baliť knihu, aby ju mohol poslať po sovej pošte.

„Snape si ma doberá, pretože nemám žiadny spoločenský život tak som sa rozhodla, že si nejaký vytvorím.“

„Chceš, aby som predstieral, že som tvoj frajer?“ spýtal sa Robin. Žiar v jeho očiach jasne indikoval, že by nebol proti ani keby to nepredstierali, ale Hermiona mala v tomto jasno s Robinom ostanú len kamarátmi.“

„To by nešlo,“ schladila jeho nadšenie. „Už sa ma na teba pýtal. A hoci je Snape všelijaký, rozhodne nie je blbec.“

„Mne sa zdá, že by ťa chcel pre seba. Si si istá, že toto celé nerobíš len preto, aby žiarlil?“  

Hermiona prudko potriasla hlavou. „Absolútne nie!“ protestovala vehementne.

Rozhodne to nerobila preto, aby žiarlil. Či áno?

oooOOOooo

Kniha prišla s poobednou poštou. Hoci si lístok pri nej napísala sama aj tak sa pri jeho čítaní musela usmiať. Potom sa však zamračila, keby tak našla niekoho kto si toto o nej myslí v skutočnosti.

„Toto je absolútny brak,“ hundral Snape, ktorý jej knihu šikovne vytrhol z ruky. Prevrátil pár stránok a popritom niekoľkými odfrknutiami a uchechtnutiami dal jasne najavo, čo si o knihe myslí. 

„Čože? Nie je to brak!“ oponovala Hermiona. Vážne sa na čítanie tešila.

„Mal som pocit, že ten váš tajný ctiteľ by vás mal mať rád. Keby vás mal skutočne rád, tak vám kúpi niečo ako Moorove Nepraktické elixíry pre praktické čarodejnice a čarodejníkov.“ Zamračene je vrátil knihu. „Dar ako tento jasne naznačuje, že podceňuje vašu ohromnú intelektuálnu zdatnosť.“

„Tak teraz neviem či ste sarkastický alebo nie,“ povzdychla si Hermiona. Mohol si vážne myslieť, že má ohromnú intelektuálnu zdatnosť? Vždy si ju doberal, že sa sústredí na detaily a pre stromy nevidí les.

Prevrátil očami. „Grangerová, nenechal by som len tak niekoho, aby mi riadil biznis.“

„Ja…vďaka,“ vykoktala.

Zahľadel sa na ňu ako na elixírovú prísadu. „Nikdy by som si nepomyslel, že ste taká neistá.“

„Nie som!“ bránila sa. „Teda obvykle nie, to len, že pri vás nikdy neviem čo si mám myslieť. Raz ste ľadový ako dementorov dych a hneď nato rozžeravený ako sopka pred výbuchom.“

„No Grangerová povedal by som, že ja som niekde medzitým. A verte mi, keď začnem byť ľadový tak to poznáte.“

Hermiona sa usmiala. Teda ju má rád. Bolo milé to vedieť. „A poznám aj keď sa rozžeravíte ako tá spomínaná sopka?“ spýtala sa nevinne.

Podvihol jedno čierne obočie a ona si zrazu uvedomila ako škandalózne to znelo. Veď ona s ním flirtovala. Možno mal Robin pravdu a ona sa ho snaží prinútiť k žiarlivosti. Ale to by znamenalo, že aj ona ho má rada. A ona ho nemá rada. O nič viac ako ufrflaného kolegu, ktorý ju sem tam pozve na večeru a čumí jej na prsia, ale tiež kradne jej čokoládu a kritizuje jej oblečenie.

„Áno Grangerová,“ odvetil tichým zamatovým hlasom a Hermionine srdce vynechalo pár úderov. „Budete to poznať.“

oooOOOooo

Po zvyšok dňa Snapa nevidela. Papiere ju pripútali k stolu v kancelárii a on mal evidentne nejaký dôležitý elixír, nakoľko z labáku nevystrčil ani nos. Stretli sa až keď sa chystala domov.

„Nejdete na rande so svojím „ctiteľom“?“ spýtal sa jedovato, keď mierila s letaxom ku krbu. Hermiona sa zachmúrila. Akosi nepomyslela nato, že darčeky od tajného ctiteľa by mali vyústiť do nejakého vzťahu. Nezdalo sa jej, že by dokázala predstierať aj falošné rande. Bola príšernou klamárkou a on bol výborný v Legilimencii.

„Ja...uhm...ja neviem kto to je,“ vynašla sa po chvíli.

„Večná škoda,“ zašomral. „Nuž v tom prípade môžete stráviť večer vo flanelovom pyžame s boxom zmrzliny a týmto.“ Podal jej knihu. Bol to titul, ktorý spomínal predtým. Pozrel na knihu a potom späť naňho, neschopná slova. Už viackrát ho žiadala o knihu z jeho zbierky, ale vždy ju odbil spŕškou urážok.

„Nech na nej nenájdem čokoládovú polevu, lebo vás zaživa stiahnem z kože,“ pohrozil.

„Vďaka?“

„To bola otázka?“ zavrčal. Evidentne očakával viac vďaky za jeho veľkodušné gesto.  

 „Ešte raz vďaka! Veľmi si to vážim.“

„To dúfam. Určite si radšej prečítajte toto ako ten brak čo vám poslal váš utajený obdivovateľ.“

„Podľa mňa bol ten darček premyslený,“ odvetila. Bolo čudné zastávať sa a brániť neexistujúcu osobu, ale keďže si tú knihu sama kúpila, tak vlastne urážal jej vkus v literatúre.

„Premyslený v zmysle, že tomu dotyčný venoval viac ako dve sekundy?“ zaironizoval Snape. „Prečo vám poslal knihu? Tajný ctiteľ, ktorý vás pozoruje z obďaleč môže vedieť, že máte rada knihy, ale ako môže vedieť, ktorú vybrať? Ako sa vyhne tomu, aby vám nekúpil to čo už máte či ste čítali?“

Hermiona sa zamračila. Snape bral tú vec s tajným ctiteľom veľmi vážne. Nechcela, aby sa v tom osobne angažoval, len aby si prestal robiť srandu z jej osobného života. Mala vedieť, že akákoľvek záhada vzbudí jeho záujem.

„Nikto o tom nerozmýšľa až takto do detailov,“ pokrčila bezradne plecami.

„Čiže sa zhodneme na tom, že to nebol premyslený darček?“ dodal víťazoslávne.

Rezignovane pokývala hlavou a oznámila mu, že odchádza domov užiť si obe knihy. Pohľad, ktorým sledoval jej odchod ju začal mierne znepokojovať.

oooOOOooo

Nasledujúce ráno Snape meškal. Keď sa ho pýtala kde bol, len čosi zavrčal a zvyšok dňa nevytiahol päty z laboratória. Ďalšie dva dni boli rovnaké. Až na tretí deň nazbierala Hermiona odvahu spýtať sa ho čo je dôvodom jeho mlčania.

„Rita Holoubková o vás nenapísala ďalší článok, však?“ spýtala sa, keď mu doniesla dennú dávku elixíru.

„Čože? Nie,“ pokrútil hlavou. „Prečo si to myslíte?“ 

 „V posledných dňoch ste ako rozzúrený Boh pomsty a naposledy ste sa takto správali práve keď o vás vyšiel v novinách článok. Bolo to tuším pred rokom a ja stále nechápem s čím ste mali problém. Bola k vám celkom príjemná.“

„Celé to bolo len patriotický žvást, preto ma to naštvalo. Taký patetický blábol!“

Hermiona pokrútila hlavou a na perách sa jej usadil úsmev. Nikdy tohto muža nepochopí. „Nepáči sa vám, keď vás vykresľujú ako hrdinu.“

„Keby Potter držal svoju prekliatu pusu zatvorenú a vy by ste ma nechali v pokoji zomrieť bol by som oveľa spokojnejší.“

Jej úsmev sa vyparil. „Mrzí ma, že to hovoríte,“ skonštatovala smutne.

„Prečo?“ dožadoval sa odpovede.

„Pretože by ste mi chýbali.“

„Bolo by pre vás oveľa ťažšie zarobiť majetok v biznise s elixírmi, keby vám ich nemal kto variť, však?“ reagoval, hlas pevný ako oceľ.

„Nikdy by som nepracoval s nikým iným Snape. Či už v elixíroch alebo niečom inom. Budete sa musieť naučiť žiť s pocitom, že vás mám rada.“

Nepovedal nič, len sa na ňu díval. Nastalo podivné ticho. „Tak poviete mi v čom je problém alebo nie?“

„Všetko je ok Grangerová,“ odsekol. Obrátil sa nazad ku kotlíku a mávnutí ruky ju vyháňal z laboratória. „Len preto, že vy cítite potrebu oznamovať mi detaily svojho súkromného života, nebudem robiť to isté. Môj súkromný život ostane presne tým – súkromným. Ovšem k tomu by ste museli vy nejaký mať.“

Hermiona zdrapla čašu zo stola a zlostne vydýchla. „Potrebujem zvyšok objednávky Životobudiča najneskôr dnes večer,“ dodala upäto.    

 „Už je dávno hotová Grangerová,“ triumfálne sa uškrnul Snape. „Už je hotová.“

oooOOOooo

O tri dni neskôr práve, keď sa Hermiona rozhodovala aký darček si venuje najbližšie, doručili jej ďalší. Tento si však neposlala ona. Bol zabalený v zelenom, lesklom papieri a kartička bola vytlačená. Stálo na nej: „Pre slečnu Hermionu Grangerovú“.

„Čo je to tentokrát?“ vyzvedal Snape. Postával obďaleč s kávou v ruke a sledoval ako sa prehrabáva poštou.

Hermiona otvorila krabicu a vytiahla fľašu naplnenú podivnou zelenou tekutinou. „Netuším,“ odpovedala a začala otvárať vrchnák fľaše.

„Myslím, že to nechcete urobiť,“ varoval ju Snape.

„Samozrejme, že chcem,“ pokračovala tvrdohlavo. „Ako inak budem vedieť čo to je?“

Vtom ju ako prívalová vlna obklopil pach z pohára. Smrdelo to príšerne. Hermiona zalapala po dychu a snažila sa udržať obsah svojho žalúdka vo vnútri. Okamžite zatvorila fľašu tak pevne ako sa len dalo.

„Pri Merlinovi! To čo bolo?“ vykríkla. Prehrabávala sa šuplíkom v snahe nájsť osviežovač vzduchu. „To bol ešte horší smrad ako vaša masť na spáleniny.“

„Keby ste ma počúvali, bol by som vám povedal ešte pred otvorením fľaše, že sa pravdepodobne jedná o diviačiu žlč,“ konštatoval Snape. Hermiona na neho nechápavo hľadela. Kto, pri Merlinovi, by jej posielal žlč? Otázku položila tak naštvane, že Snape prekvapene podvihol obočie.

„To vás práca so mnou nič nenaučila?“ opýtal sa. „Je to základná prísada veľmi silných afrodiziak. Zdá sa, že váš ctiteľ prešiel od banalít k frontálnemu útoku.“

„On sa so mnou chce vyspať?“ vypískla Hermiona.

„Myslím, že toho spania moc neužijete,“ zaškeril sa Snape a významne dvihol jedno obočie.  

Hermiona to na moment zvážila. Niežeby neocenila afrodiziakum, ale vzhľadom na to, že síce oficiálne to bol štvrtý darček, ale prvý od niekoho iného, bolo to veľmi divné. Okrem toho viac by ocenila už hotový flakónik s afrodiziakom a nie fľašu plnú smradľavej kančej žlče. „Je to  trochu znepokojivé,“ vyriekla.

Snape sa zamračil. „Nepotešilo vás to?“

„Nie! Nepoznám toho muža dosť na to, aby mi posielal afrodiziakum. Najprv by sme sa museli spoznať. Afrodiziakum mi môže poslať ako prvú vec, ale až keď sa mi predstaví.“

Snape nakrčil čelo. Vedela, že takto sa tvári, keď premýšľa. „Nesúhlasíte so mnou?“ bola zvedavá.

„Nie, nie. Myslím, že je to veľmi logické. Váš tajný ctiteľ je evidentne idiot. Najprv tá kniha a teraz toto,“ dodal. „Teraz ak ma ospravedlníte, vrátim sa k práci. Diskutovanie o vašom  mizernom osobnom živote nie je mojou predstavou o tom ako stráviť pár voľných minút, ktoré mám v príprave elixírov.“

„Tak aspoň v niečom sa zhodneme,“ súhlasila so smiechom a jeho mračenie nabralo na intenzite.

oooOOOooo

Ďalší darček opäť nebol od Hermiony. Boli to dve strieborné sponky v tvare hrebienkov. Spolu s nimi prišiel aj list, ktorý si Hermiona prečítala. Jej tajný ctiteľ sa s ňou chcel stretnúť v jednej z najnoblesnejších reštaurácii v Londýne, u Houdiniho,  zajtra o ôsmej večer.

„Čo je to tentokrát?“ spýtal sa Snape ostro. Hermiona nastavila dlaň, aby si mohol sponky obzrieť. Zamračil sa. „Tie vám budú nanič.“

„Ako môžete povedať niečo tak odporné?“ spýtala sa zarazene a bola poriadne urazená. „Myslím, že sú nádherné.“

„Nikdy nechodíte nikde, kde by sa vám hodili,“ odvrkol Snape.

„Chodím na plno takých miest,“ bránila sa. „Vlastne idem do nóbl reštaurácie zajtra večer. Požiadal ma, aby som si tieto sponky dala do vlasov.“

 „To by som rád videl,“ povedal a pobral sa do labáku. Hermiona ho sledovala pri odchode, šokovaná jeho tónom. Jeho večný sarkazmus bol prítomný ako vždy, ale skoro to znelo akoby to myslel vážne. Vrátila sa k práci, ale bola nervózna a neistá pred zajtrajším rande.

oooOOOooo

Keď prišla do reštaurácie spýtala sa hlavného čašníka či na ňu niekto čaká. Nečakal však nik. Odišla na toaletu, aby venovala pár minút posledným úpravám mejkapu a vlasov. Sponky zachytávali časť vlasov, zvyšné jej vo vlnách voľne padali na chrbát. V ušiach sa blýskali krištáľové náušnice a náhrdelník sa jemne otieral, ako to povedal Snape o jej „slušnú výbavu“.  Len dúfala, že jej tajný ctiteľ ocení všetku tú námahu, ktorú venovala svojmu vzhľadu.

Opäť sa pokúsila odhadnúť kto by to mohol byť. Už vylúčila väčšinu zákazníkov a Robin to byť nemohol. Zastavila sa v kníhkupectve a z mosta doprosta sa ho opýtala ako sa veci majú a či jej posiela darčeky. Ešte aj Ginny bola prekvapená. Harry a Ron sa na tom neskonale bavili.

„Určite to nebude Nebelvírčan,“ odhadoval Ron predchádzajúci večer, keď boli spolu v bare.

„A prečo nie?“

„Pretože Nebelvírčan by mal odvahu požiadať ťa priamo a nerobil by okolo toho také tajnosti,“ prehlásil Ron.

„Stavím sa, že je to Slizolinčan,“ podotkol Harry s prešibaným úsmevom.

„To hovoríš vždy!“ protestoval Hermiona.

„Draco!“ vybafla Ginny.

„Nie, Crabbe!“ kričal Ron.

„A mám toho dosť! Pre jeden večer bolo zábavy až až. Idem domov,“ povedala Hermiona. Ale predstava, že by jej Crabbe alebo Goyle poslali afrodiziakum a strieborné sponky ju skoro prinútila zvracať. Vážne dúfala, že Harry a Ron sa mýlia. Obvykle to tak aj bolo, utešovala sa v duchu. Posledný hlboký nádych a vrátila sa späť k baru.     

Bolo tu zopár ľudí, ale nik nový. Čakala pol hodinu. „Ste si istá, že nechcete stôl, slečna?“ spýtal sa jej hlavný čašník už tretí krát.

Hermiona sklamane pokrútila hlavou. Vtedy kútikom oka zahliadla známe čierne vlasy. Severus Snape sedel pri stole a v ruke mal pohár vína. Keď zbadal, že sa díva jeho smerom zdvihol ho v nemom prípitku.

„Vlastne vidím niekoho, koho poznám,“ odvetila čašníkovi. Tomu evidentne odľahlo, ale to už Hermiona mierila k Snapovmu stolu.

„Čo tu robíte?“ spýtala sa, ruky mala naštvane opreté o boky. Nemal právo špehovať ju pri súkromnej schôdzke. Jeho sarkastické poznámky v práci jej stačili, aj nad hlavu.

„Som tu, aby som si prezrel všetky trápne a hlúpe okamihy, ktoré sú spojené s týmto typom stretnutí. A tiež som počul, že tu majú tie najlepšie linguine v celom Londýne.“

Hermiona sa zachmúrila. Neznášala, keď si z nej uťahoval. „Nemôžete tu byť,“ zasyčala.

„Prečo? S tými linguine to nie je pravda?“ spýtal sa nevinne. „To je zle. Už som si ich objednal.“

„Vlastne je to jedno,“ pokračoval skleslo a zviezla sa na stoličku oproti nemu. Podvihol spýtavo obočie a odpil si z vína. „Ani sa len neukázal,“ oznámila mu.

„Na poslednú chvíľu pustil do gatí, hm?“ Mávol na čašníka, ktorý stál neďaleko. „Poprosím vás, pohár vína pre dámu.“

Hermiona spojila prsty a hľadela na obrus na stole. „Neviem čo som vlastne čakala, asi nejaký rozprávkový koniec. To sa však v reálnom živote nestáva, však?“

„Existuje rozprávka s tajným ctiteľom? Myslím, že zrovna tú som prehliadol,“ zareagoval Snape. Čašník priniesol pohár vína a spolu s ním aj objednané linguine.

Usmiala sa. „Princ hľadal Popolušku len podľa jej črievičky,“ nadhodila.

Pokrútil hlavou. „To nie je to isté. Sponky do vlasov  by pasovali každej žene. Dáte si?“ Podával jej vidličku s cestovinami. „Je to obstojné.“

„Od vás to znie ako ozajstný kompliment,“ uškrnula sa. Nahla sa dopredu a vzala si vidličku z jeho ruky. Ochutnala cestoviny a  boli vskutku výborné. „Nie zlé,“ podotkla a podala mu vidličku späť. S povzdychom sa oprela o operadlo. „Myslíte si, že prišiel videl ma a zdrhol?“

„Toto predsa nebolo rande na slepo, Grangerová. Pravdepodobne vedel ako vyzeráte ešte než vám poslal prvý darček. Skôr by som povedal, že je to zbabelec. Povedal vám ako ho spoznáte? Trebárs, že bude mať ružu v gombíkovej dierke? Alebo niečo podobne dementné?“

„Nie, nič. Myslela som si, že on osloví mňa. Ale nič také sa nestalo.“ Odpila si z vína a spolu s ním sa pokúsila prehltnúť aj horké sklamanie. Celé to začalo ako hlúpy trik, ale keď začala dostávať skutočné darčeky vážne uverila, že niekto ju považuje za krásnu a múdru. Snape jej podal vidličku s ďalším sústom. Zjedla ho a vrátila mu ju späť.

„Jeho strata,“ prehovoril a znel takmer súcitne, takmer. Zamával na čašníka. „Prineste nám dva ďalšie taniere a misu lasagní. Táto nevďačnica trvá na tom, že skonzumuje polovicu mojej večere.“

Čašník sa ponáhľal splniť Snapove pokyny a Hermiona len prevrátila očami. Najprv jej tie cestoviny nanúti a potom ju obviní, že mu ich zjedla. Klasický Snape. Radšej sa rozhodla zmeniť tému a podiskutovať s ním o knihe, ktorú jej požičal. Ani sa nenazdala a pri príjemnom rozhovore sa prepracovali zvyškom linguine, misou lasagní a niekoľkými pohármi vína.

„Grangerová ste opitá,“ obvinil ju Snape, keď vstávali od stola. Trochu sa zaknísala a tak ho chytila za ruku. Počkal kým sa vysporiada s gravitáciou a až potom ju vyviedol z reštaurácie. Jeho ruka celý čas spočívala na jej chrbte. Toto je príjemné, rozhodla sa Hermiona v duchu. Skoro ako ozajstné rande, ale bez obvyklej rozpačitosti, ktorá je pri tom ozajstnom rande na konci večera.

„Nie som,“ oponovala. „Som len trošku podnapitá, to je všetko.“

„Takže zajtra ráno nebudete mať problém dostaviť sa do práce na čas.“ Vyšli z reštaurácie a zastali na ulici. Snape sa k nej obrátil.      

 „Žiadny problém. Vidíme sa ráno.“

„Áno, ráno,“ dodal ticho. Neobrátil sa však k odchodu, len tam tak stál a sledoval ju.

Bol to alkohol, ktorý ju prinútil sa začervenať určite nie jeho uprený pohľad. Bola dostatočná tma, aby sa v čiernom plášti a s čiernymi vlasmi takmer stratil v noci. Na malú chvíľu zauvažovala, aké by to bolo, keby mali dnes skutočné rande. Pobozkal by ju? Premýšľala aké by to bolo – bozkávať sa so Snapom. Nebol to najmilší muž na svete, ale dlhé roky miloval Lily Potterovú. Takmer zomrel kvôli sľubu, ktorý jej dal. Za jeho nepríjemným zovňajškom muselo byť niečo čo stálo za spoznanie. Bola presvedčená, že v bozkávaní je skvelý.

Dobrotivý Merlin! On mal pravdu. Je opitá.

„Ďakujem za večeru,“ prehovorila, aby prerušila ťaživé ticho. „Bolo to od vás veľmi pozorné.“

„Čo iné som mal robiť, keď ste sa usadila k môjmu stolu, hoci som vás nepozval,“ zašomral.

Hermiona sa usmiala. Všetko sa vrátilo do zabehaných koľají. V žiadnom prípade ho nebude bozkávať. „Dobrú noc Snape.“

„Dobrú noc Grangerová,“ odvetil. S tým sa zvrtol a premiestnil sa preč.

oooOOOooo

Nasledujúce ráno, keď prišla Hermiona do práce ležala na jej stole fľaštička so štítkom „Elixír proti opici“ a pri nej bol lístok s textom: „Som si istý, že toto nebudete potrebovať.“. Mala mierne hlavy bolenie, ale nebolo to nič čo by nevyriešil aspirín. Vzala fľaštičku a vošla do laboratória.

„Mali ste pravdu, elixír nepotrebujem.“

„Dobre vedieť,“ odpovedal Snape, ktorý už bol v plnom pracovnom rytme. Z kotlíka, ktorý práve miešal, stúpal purpurový dym. „Teraz bežte preč, som zaneprázdnený.“ 

„Tiež vám želám dobré ráno,“ zahundrala Hermiona. Vrátila elixír do skladu a všimla si, že to tam Snape opäť reorganizoval. Nič nebolo na svojom mieste. Pomyslela si, že pôjde nazad do laboratória a prinúti ho dať všetko do poriadku, ale veľmi dobre si uvedomovala, že je to ako boj s veternými mlynmi a tak sa do toho radšej pustila sama. Ona bola tá, čo balila a posielala elixíry zákazníkom a preto práve ona potreboval presne vedieť kde, čo je. O tri hodiny neskôr sa dvere rozleteli a do skladu vošiel Snape.

„Na vašom stole sú opäť kvety,“ zahučal. Obrátila sa za jeho hlasom a našla ho týčiť sa vo dverách. „Práve ich doručili.“

Hermiona sa zamračila. Ani tieto kvety neobjednala ona. Museli byť od jej skutočného tajného ctiteľa. Niežeby na tom záležalo. Snape bol „alergický“ a tak ich bude musieť vyhodiť alebo schovať kým večer pôjde domov. „Idem sa o ne postarať,“ zareagovala s povzdychom.

Keď okolo neho prechádzala chytil ju za ruku. Hermiona sa prekvapene nadýchla. Nikdy sa jej nedotýkal. Nikdy! „Grangerová, ako dlho budeme pokračovať s touto šarádou?“ spýtal sa. Nahol sa k nej, takže, keď hovoril jeho ústa boli nebezpečne blízko jej ucha.

Pokúsila sa zahrať to do autu. „Šarádu?“ opýtala sa nevinne.

„To, že sama sebe posielate darčeky, ktoré sú akože od tajného ctiteľa, len aby som začal žiarliť,“ vysvetlil. Jeho prsty sa pevnejšie zovreli okolo jej ruky a oči sa mu nebezpečne zúžili.

„Vy to viete?“

Snape sa zamračil. „Bol som špión Grangerová. Trochu uznania k mojim kvalitám, by som prosil.“

„Neposlala som ich všetky,“ zaprotestovala.

„Viem.“

Hermiona sa na neho nechápavo zadívala. „Viete? A kto teda poslal tie zvyšné?“

„Predsa ja.“ Tak toto bolo prekvapivé odhalenie, ale vôbec tomu nerozumela. Prečo? Prečo by pri Merlinovi niečo také robil? Aby ju ponížil? Určite to nebolo pretože by ju....  

 „Prečo?“

Neodpovedal. Namiesto toho jej položil protiotázku. „Prečo ste poslala tie prvé darčeky?“

„Dúfala som, že prestanete robiť nechutné poznámky o nedostatku môjho súkromného života,“ povedala s povzdychom. „Teraz odpovedzte na moju otázku.“

„Ste sklamaná, že som vám ich poslal ja,“ povedal a vôbec nereagoval na jej žiadosť. Hovoril tak potichu, že sa zdalo akoby to hovoril viac sebe ako Hermione. „Áno, to sa dalo čakať.“ Pustil jej ruku a bez ďalšieho slova odišiel. Hľadela za ním a bola totálne zmätená.

Na jej stole stála kytica z ruží, klincov, sedmokrások a pol tucta iných kvetov. Hermiona opatrne hľadala kartičku. Čo jej tam mohol Snape napísať? Zavrela oči, zhlboka sa nadýchla a až potom ju vzala do ruky. Jeho typickým rukopisom na nej bolo napísané:

Iritujúcej, ale krásnej žene, ktorá sedí za pultom v Snapovej lekárni

V očiach sa jej objavili slzy. On si myslí, že ona je krásna. Zrazu si uvedomila, že svojím podivným spôsobom pre ňu robil milé vecí celý týždeň. Najprv tu bol Elixír veselia a potom kniha, ktorú jej požičal. Jeho darčeky boli trochu netypické, ale presne ho vystihovali. A včera na ňu čakal v reštaurácii, ale bol príliš nervózny, aby jej povedal pravdu. Mala vedieť, že od svojho ušomraného netopiera nemôže čakať nič iné.

Ponáhľala sa do laboratória a okamžite ho objala. Keďže bol obrátený k pracovnému stolu, tak mu omotala ruky okolo pása a hlavu si oprela o jeho chrbát.

„Ďakujem!“

„Grangerová okamžite mi to vysvetlite,“ dožadoval sa. „Nie moment. Najprv ma pustite a potom mi vysvetlite čo to tu vyvádzate.“   

Hermiona uvoľnila zovretie a o krok poodstúpila. Snape sa k nej veľmi pomaly a opatrne otočil. Otvoril ústa, aby sa jej opýtal niečo ďalšie, ale kým stihol vydať čo i len slabiku Hermiona sa na neho vrhla. Kým si uvedomil čo sa deje, chytila ho za plášť, pritiahla ho bližšie k sebe a pobozkala.

Chvíľu mu trvalo, kým zareagoval, ale Hermiona si s radosťou uvedomila, že ju neodstrčil. Práve naopak. Objal ju a privinul bližšie k sebe. Ich bozk sa prehĺbil. Včera večer ležala opitá v posteli a uvažovala, aké by to bolo bozkávať sa so Snapom. Teraz to presne vedela a predčilo to aj jej najdivokejšie predstavy. Keď sa od seba po nekonečnej chvíli odtiahli, kolená mala ako z gumy a nestačila s dychom. Zadívala sa mu do očí. Neprezrádzali nič, len čakali na jej reakciu.

„Ďakujem za kvety,“ zašepkala.

„A?“ zatiahol. Pery sa mu skrútili v úsmev a pevnejšie ju zovrel.

„A ďakujem za sponky a včerajšiu večeru, hoci si ma donútil si myslieť, že sa môj ctiteľ neobjavil,“ pobozkala ho do kútika úst. „Tiež ďakujem za požičanie knihy...“ ďalší bozk na druhý kútik. „A ešte za Elixír veselia.“ Tentokrát ho pobozkala priamo na pery.

„A čo diviačia žlč?“ reagoval okamžite.

„Za tú ti poďakujem neskôr,“ odvetila najzvodnejším tónom, akého bola schopná. Dúfala, že to vyznelo správne.

„Tak to dúfam,“ zamrmlal hlbokým, chrapľavým hlasom a jej kolená sa s definitívnou platnosťou zmenili na želé. Oprela sa o neho, pretože inak by sa porúčala k zemi. Síce sa  diabolsky uškrnul, ale rukou ju jemne pohladil po líci. Evidentne na neho jej zvodný tón zaberal.

„Mám už iba jednu otázku,“ preriekla.

„Iba jednu? Nemyslel som si, že to je u teba fyzicky možné.“  

Hermiona sa ho pokúsila za túto poznámku udrieť, ale držal ju príliš pevne a ruky mala uväznené na jeho hrudi. Zasmial sa jej chabým pokusom. „Teraz, keď ťa konečne mám, tak dúfam nečakáš, že ťa pustím? Radšej mi polož tú otázku. Nezabudni, že som sľúbil odpovedať len na jednu.“

„Prečo si robil toľko poznámok o mojom osobnom živote?“ spýtala sa.

Stuhol a ona sa začala obávať, či zrovna toto bol vhodný čas na takúto otázku. V skutočnosti na tom nezáležalo. Mal ju rád, možno ju dokonca miloval. Na tom čo bolo predtým teraz už nezáležalo.

Po niekoľkých minútach nepríjemného ticha, natiahol ruku, položil jej ju na líce a podvihol jej bradu, aby sa jej mohol dívať do očí. „Veľmi skoro po tom, čo sme spolu začali pracovať som si uvedomil, že si výnimočná žena,“ povedal nežne. „Ja som neočakával...nemohol som očakávať, že by si...“ odmlčal sa, hľadajúc vhodné slová, „...zdieľala moje pocity a tak som sa pokúšal ťa posunúť k niekomu, komukoľvek inému. Hocikomu, len aby som ťa dostal zo svojej mysle.“

„A potom som začala dostávať darčeky od niekoho iného...“ doplnila Hermiona. Nechala vetu nedokončenú, čakajúc na jeho reakciu.

„Tie darčeky boli od teba.“

„To si nevedel!“

„Veľmi ľahko som to zistil. Nedokázal som si pomôcť a musel som zistiť, prečo niečo také robíš. Tak som sa rozhodol, že ťa vyvediem z rovnováhy,“ dokončil.

„Fungovalo to, ale som rada, že si mi konečne povedal pravdu.“

„To aj ja Hermiona. To aj ja.“

Potom ju znova pobozkal. A znova. A znova.

KONIEC