Tajný ctiteľ - Kapitola prvá

Tajný ctiteľ

od vanityfair

preklad kapi

Zhrnutie: Hermiona začne dostávať tajomné darčeky a Snape z toho veru nemá radosť, ale dokáže s tým niečo spraviť?

Kapitola prvá (1/2)

Prvýkrát, keď to povedal bol pozdný piatkový večer a ona stále trčala v práci. „Váš osobný život musí byť poľutovania hodný, keď ste v piatok večer radšej v práci,“ zavrčal Snape. Ani sa nemusela obzrieť, aby videla jeho zamračený výraz. Jeho nálada sa jasne zrkadlila v jeho hlase. Vedela, že by tu bol najradšej sám, ale dnes s tým nič nenarobí.   

„Čože? Nie! Len potrebujem dokončiť tieto tabuľky a formuláre k mesačnej závierke.“

„A to by do pondelka skutočne nepočkalo.“

„V pondelok už bude nový mesiac, čo znamená, že budem mať nové tabuľky a formuláre k vyplňovaniu. A len tak mimochodom vy máte čo hovoriť. Je piatok večer a  ste tu tiež.“

„Ja nie som mladý a krásny ako vy,“ odvetil. Hermiona vzhliadla od účtovníctva, ale diabolský úškrn na jeho tvári jej prezradil, že ju len chcel podpichnúť a vyvolať nejakú reakciu. Severus Snape by si nikdy nemyslel, že je krásna.

„No to sme dvaja,“ odvrkla ironicky.

„Mám tu prácu na dôležitom elixíre.“

„A ja musím dokončiť účtovné knihy. Teraz vypadnite.“ Skrčila kus pergamenu a hodila ho po ňom. Uhol sa a konečne odišiel.

Druhý krát sa jej len opýtal, čo sa stalo s „červenovlasým tupcom“, s ktorým chodila.  

Hermiona sa zatvárila akoby zahryzla do citróna. Toto bola stále bolestivá téma. „Presunul sa k nejakej inej. Presnejšie k mnohým iným. Posledne k Lune Lovegoodovej, ak sa dá spoľahnúť na bulvárne plátky.“ Zašuchotala papiermi a tvárila sa zaneprázdnene, tajne dúfala, že jej už dá pokoj.

Samozrejme, že to nefungovalo.

„Luna Lovegoodová? Čo ste mu spravili, že od vás odišiel?“

Tak toto ju rozzúrilo. „Čo som mu spravila ja? Prečo si dofrasa myslíte, že to je moja vina?! A čo, že musím veľa pracovať. A že nevysedávam v krčme večer čo večer. To neznamená, že je so mnou niečo v neporiadku!“

Prikývol akoby objavil trinásty spôsob využitie dračej krvi. „Tak teraz je mi to jasné.“

„Vy bastard,“ zasyčala. Lenže on ju už nepočul, pretože medzičasom odišiel. Ešte aj v neprítomnosti ju dokázal iritovať.

Tretí krát ho takmer udrela. Tvrdo.

„Viete, keby ste sa prestali obliekať menej ako muklovský chlap a viac ako čarodejnica možno by ste mali viac úspechov s mužmi.“

Tresla na stôl čašu s krv doplňujúcim elixírom, ktorý mu priniesla. Obsah vyšplechol na drevený pracovný stôl. Kútiky úst sa mu stihli v nepekný úsmev. Rád ju provokoval a vytáčal. Dnes si však na ňu nepríde. Túto hru môžeme hrať aj dvaja, pomyslela si Hermiona v duchu. Poznala jeho slabiny rovnako dobre ako on poznal tie jej. 

 „Čas na váš elixír Snape,“ zapriadla sladko. „Viete predsa dobre čo sa stane, keď si ho nevezmete.“ Uprene sa zadívala na obväzy, ktoré mu zakrývali mokvajúce rany na krku.

„Som si toho vedomý, Grangerová,“ zavrčal nebezpečne.

„Bola by som nútená vymeniť vám obväzy, pretože by ste boli príliš slabý a roztrasený, aby ste to spravili sám. Nemôžem predsa pripustiť, aby môj hlavný výrobca elixírov ochorel.“

„Ja nie som len výrobca, Grangerová. Doporučujem vám, si zapamätať, že táto spoločnosť patrí mne.“

„Vlastním štyridsať deväť percentný podiel, Snape. A potrebujete ma, aby biznis fungoval tak ako má a niekto musí dohliadať na dávkovanie vášho elixíru, tak radšej buďte ku milý,“ odvrkla.

„Nikdy nie som milý,“ odfrkol si znechutene.

Hermiona si povzdychla. „Viem. Vypite elixír.“ Stála vedľa neho a kontrolovala či vypije skutočne všetko. Často sa totiž stalo, že sa tak pohrúžil do práce, že na elixír zabudol a ona potom mala na starosti nielen mrzutého Snapa, ale bledého, spoteného a roztraseného Snapa. A čím bol slabší, tým bol odpornejší.

Vypil elixír z čaše, pery sa mu skrútili nad jeho horkou chuťou. Odhodil čašu na stôl. „Mizerný had,“ zašomral. Hermiona s ťažkosťami zakryla úsmev a vrátila sa nazad do kancelárie.

Už sa mu viac nemohla vyhrážať vykrvácaním, keď urazil jej vzhľad či sociálny život. Teda jeho nedostatok. Namiesto toho vymyslela geniálny plán. Pošle sama sebe pár darčekov a bude tvrdiť, že sú od jej tajného ctiteľa. Snape sa jej nebude môcť vysmievať, keď uvidí skutočný dôkaz, že ju niekto obdivuje či dokonca miluje. Fakt, že tie darčeky budú od nej je predsa zanedbateľný.    

oooOOOooo

V pondelok ráno, cestou do práce, sa zastavila v kvetinárstve.

„Ako vám môžem pomôcť?“ spýtal sa jej majiteľ.

„Poprosím vás o tucet ružových ruží,“ objasnila svoj zámer. „Na kartičke bude napísané toto: ‛Krásnemu dievčaťu’ nie, nie, nie, nie dievčaťu, žene. ‛Krásnej žene, ktorá sedí za pultom v Snapovej lekárni’.“

„Na kartičku môžete napísať čo len chcete.“

„Nie, to nie. Potrebujem, aby ste to napísali vy. On by totiž poznal môj rukopis,“ krútila Hermiona hlavou.

„On?“ spýtal sa neveriacky majiteľ kvetinárstva.

„Spokojne si zarátajte čosi naviac, len vypíšte tú kartičku,“ poprosila a muž hoci s nevôľou predsa len sa podvolil. 

Kvety priniesli tesne po obednej prestávke. Vyzerali nádherne a Hermiona ani nemusela predstierať nadšenie. „Pozrite čo mi prišlo!“ vykríkla, keď Snape vošiel do miestnosti. Trhol sa a škaredo zagánil na vázu s kvetmi, ktorá trónila na stole. Chvíľu v tichosti preskakoval pohľadom z Hermiony na kyticu a späť.

„Nemôže to tu ostať,“ prehovoril konečne.

„Čože? Prečo?“

„Som alergický.“

Hermiona prevrátila očami. Pri výrobe elixírov pracoval s kvetmi neustále. Ani len na sekundu neverila, že je alergický a presne to mu aj povedala. Strčila mu kyticu pod nos, aby ho otestovala. „Vidíte, ste v poriadku.“

Hľadel na ňu bez jediného žmurknutia. „Hapčí,“ nasucho napodobnil kýchnutie.  

Naštvane trhla kyticou. K zemi sa zniesla spŕška  ružových lupeňov. „Dobre! Vy odporný chlap!“ Tresla kyticu do odpadkového koša. Ako keby bol nejaký rozdiel v tom, či sú kvety na stole alebo o pol meter ďalej v odpadkovom koši. Snape to nekomentoval. Ďalší jasný dôkaz, že mu nič nie je a všetko si vymyslel.

Jej citový výlev kompletne ignoroval a Hermiona si pripadala akoby bola späť v Bradaviciach na hodine elixírov. „Vrátim sa k práci Grangerová a vy spravte to isté,“ informoval ju a s úškrnom odpochodoval do laboratória.

„Mali by ste byť ku mne milý!“ zakričala za ním. „Ja si prácu nájdem kdekoľvek! Ja pre vás pracovať nemusím!“

„Bol by som radšej, keby ste pre mňa  nepracovali,“ priletela k nej stoická odpoveď z labáku.

Hermiona sa naštvane hodila na stoličku. No toto je aspoň pravda, pomyslela si v duchu. Bránil sa myšlienke spoločného partnerstva od chvíle čo s tým za ním prišla. Lenže Hermiona bola zúfalá pri predstave, že nezoženie prácu, ktorá nie je na Ministerstve. Ron bol na Ministerstve a hoci to bola obrovská budova, nebola dosť veľká pre ich oboch, nie potom čo sa rozišli.

Stále boli priateľmi, ale len preto, že sa nevídali deň čo deň v práci. Hermiona preto vyhľadala Snapa. Našla ho „trucovať“ v jeho rodičovskom dome v Pradiarskej uličke a hrdo mu predstavila svoj biznis plán, ktorý staval na jej sláve a jeho nepopierateľnom talente k výrobe elixírov.

„Už nikdy viac nebudete musieť učiť tupcov,“ presviedčala ho nadšene, ukazujúc mu detaily plánu. Od profesorky McGonagallovej vedela, že mu bolo ponúknuté jeho staré profesorské miesto v Bradaviciach, ale rovnako vedela, že ho zatiaľ neprijal.

„Ale budem musieť dennodenne pracovať s vami slečna Grangerová,“ odvetil, „Čo môže byť v konečnom dôsledku oveľa horšie.“

„Už to so mnou nie je také zlé ako voľakedy,“ odpovedala okamžite. Vojna s Voldemortom ju zmenila. Zadíval sa na ňu, venoval jej dlhý a prísny pohľad a ona nervózne prešliapla.     

„Nie,“ odvetil pomaly. „Verím, že nie je.“

Toto prehlásenie malo, zo všetkého čo od neho za tie roky počula, najbližšie k niečomu podobnému komplimentu. Aj preto vedela, že bude s jej plánom súhlasiť. O dva týždne neskôr, po tvrdých vyjednávacích bojoch, podpísali zmluvu. On bude mať väčšinový podiel a na starosti prípravu elixírov a ona sa bude starať o obchodné záležitosti. Bola to dobrá zmluva lepšie povedané zmluva, ktorá poväčšine fungovala. Čo však bolo najdôležitejšie, boli ich zisky a tie rástli každým dňom.

S kvetmi nezvratne v odpadkovom koši sa Hermiona začala venovať každodenným povinnostiam. Dnes mala v pláne skontrolovať týždennú dodávku prísad. Bola to úloha, ktorú nemala rada a dnes ju priam nenávidela. Bolo tu viac škatúľ než obvykle a nezdalo sa, že by korešpondovali s úhľadne urovnanými pergamenmi, na ktorých mala zaznačené objednávky.

Po dvoch hodinách bola frustrovaná a s rozumom v koncoch. Jediným vysvetlením tohto chaosu bolo, že si Snape opäť objednal potrebné prísady sám. Sem tam sa to stalo a vždy sa to končilo katastrofou. Nikdy neobjednával od ich pravidelných dodávateľov, u ktorých mali zľavy a navyše si ani nikdy nepamätal koľko čoho objednal. Čiže ak jej prišli tri krabice naložených prasacích sŕdc, nemala si ako overiť či je to tak správne. Pevnejšie zovrela pergamen s objednávkami a naštvane vykročila k laboratóriu.

„Objednali ste koziu slezinu?“ spýtala sa Hermiona a zamávala vo vzduchu príslušnou faktúrou.

„Áno, minulý týždeň mi všetka došla,“ zašomral Snape. Ani len nezdvihol zrak od kotlíka a potichu počítal počet zamiešaní.

„Vyplnili ste formulár Potrebných prísad?“ Vopred poznala odpoveď na svoju otázku a tou bolo nie. Nikdy nedodržiaval zabehnuté postupy a tak s ním viedla tento typ diskusií znovu a znovu.

„Grangerová viete veľmi dobre ako neznášam tie vaše otravné formuláre.“ Prestal rátať, vytiahol z kotlíka miešačku a obrátil sa tvárou k nej. „Teraz zmiznite z môjho laboratória.“

„Nepáčia sa vám moje formuláre? Fajn. Ale teraz mi povedzte koľko ste objednali tých slezín?“       

 „Ako si to mám pamätať.“

„Dnes ich doviezli tisíc. Objednali ste ich tisíc?“ Strčila mu faktúru pod nos. Chytil ju za zápästie a potlačil jej ruku nižšie.

„To je somarina! Prečo by som objednával ročnú zásobu? Kým to stihnem minúť tak polovica z toho bude pre elixíry nepoužiteľná.“

„No poslali nám ich tisíc a rovnako tak účet je na tisíc. A keďže ste nevyplnili formulár Potrebných prísad, nemám to poznačené v objednávkach a teda nemám s čím porovnať faktúru, ktorú nám poslali. Môj systém má svoje opodstatnenie Snape. A hlavne perfektne funguje, takže sa venujte výhradne vareniu a prestaňte sa mi miešať do objednávania.“

„Von!“ zavrčal tichým, nebezpečným tónom. Hermiona vedela, že keď používa tento tón znamená to, že je rozzúrený. Kričal keď bol frustrovaný. Nadával, keď sa poranil alebo ho niečo bolelo, ale tichý a nízky tón znamenal, že je tak dve sekundy pred vyrieknutím šťavnatej kliatby. Doteraz sa vyhla všetkým, ktoré na ňu zoslal, ale to bolo hlavne vďaka jeho muške a nie vďaka jej rýchlosti. Zatiaľ totiž vždy mieril vedľa nej.

„Tak teda dobre, ale všetky pošlem nazad a nové objednám až keď vyplníte patričný formulár alebo mi aspoň poviete koľko ich potrebujete.“ Zvrtla sa na päte a vykročila k dverám.

„Dvesto,“ prehovoril, keď už mala ruku na kľučke.

Obrátila sa k nemu a čakala kým to dokončí.

„Objednal som dvesto. Tí idioti museli pomotať objednávku,“ dodal. Bola to jediná forma ospravedlnenia, ktorého sa jej dostalo.

„Vďaka,“ povedala a vrátila sa do kancelárie. Rovnakú hádku budú mať opäť o pár týždňov, ale nezdalo sa, že by jej to vadilo.....aspoň nie príliš.

Keď bola konečne každá škatuľa a flakónik skontrolovaná a zaúčtovaná, vrátila sa Hermiona k stolu, aby si zbalila všetky veci a premiestnila sa domov. Načiahla sa ku košu so zámerom vytiahnuť z neho kyticu. Nezaujímalo ju, že Snape predstieral alergiu, aby ich musela vyhodiť. Zaplatila za ne a tak si ich aspoň vezme domov a poteší sa z nich tam. Lenže v koši po kvetoch nebolo ani pamiatky.

Naštvane pustila kôš a ten so žuchnutím dopadol na zem. To ten mizerný chlap vyhodil jej kyticu vonku? Ako sa opovážil? Minula na ňu nekresťanské peniaze!

Potom to zbadala, malú fľaštičku s ružovým elixírom ležiacu na papieroch na jej stole. Bol pri nej aj lístok s odkazom: „Pre vaše vyhodené kvety som našiel perfektné využitie – pridal som ich ako prísadu do Elixíru veselia. Prosím vás, aby ste ho vypili, než so mnou budete nabudúce riešiť stav zásob. Odmietam byť zodpovedný za následky ak tak neurobíte.“

Poobzerala sa dookola, aby sa uistila, že Snape nestriehne niekde za rohom až potom si dovolila úsmev. Ružové lupene boli hlavnou prísadou Elixíru veselia. Fľaštičku si však domov nevzala, schovala ju v spodnom šuplíku. Som si istá, že ho skôr či neskôr budem potrebovať, pomyslela si Hermiona. Vzhľadom na to, že pracovala pre Severusa Snapa bol jej predpoklad viac než oprávnený.

oooOOOooo

O dva dni neskôr jej bola doručená bonboniéra. Kartička bola identická. Bol to jej obľúbený druh, veľmi drahej čokolády. Presne takú by si želala dostať ako dar od Rona, ale to sa nikdy nestalo a nestane. Teraz keď bola sama dopriala si ten luxus a každého Valentína si jednu škatuľu kúpila.

„Ak vás ponúknem bonbónom, sľúbite mi, že na ne nebudete alergický?“ spýtala sa Snapa, keď sa zjavil v predajni, aby zistil čo sa deje.

„Ja si predsa nevyberám na čo som a na čo nie som alergický, Grangerová. A nepáči sa mi váš pokus o sarkazmus.“

Pozorne sledoval ako si prezerá jednotlivé bonbóny. Vytvorila si vlastné kúzlo, vďaka ktorému vedela aká je náplň jednotlivých čokolád. Ako posledné si vždy nechala bonbóny z horkej čokolády plnené vanilkovým krémom. Teraz si vytiahla karamelový bonbón a vložila si ho do úst.

 „To znabená, že nechcete?“ zahuhňala s plnou pusou. Karamel jej dočasne zlepil zuby.

„To som predsa nepovedal, však?“ podotkol a vzal si višňu v čokoláde. „Tušíte kto vám všetky tie veci posiela?“

„Ani nie,“ klamala bez výčitiek. „Možno je to ten chlapík, s ktorým mi Harry pred pár mesiacmi dohodol rande.“

„Boli ste na tom rande?“ opýtal sa Snape. 

„Áno. Všetko bolo celkom v pohode. Potom sme si ešte dva či trikrát vymenili listy prostredníctvom sovej pošty a dáko to vyšumelo do stratena.“ Celé to bolo nevýznamné. Obaja so schôdzkou súhlasili hlavne kvôli priateľstvu s Harrym.

„Tak ten to nebude,“ prehlásil s istotou Snape. „Po tom čase, by to nedávalo zmysel. Mohol by to byť jeden z našich zákazníkov? Trebárs pán Kemper jedná jedine s vami.“

Hermiona sa zamračila. Pán Kemper bol malý, tučný muž s červenou tvárou a príšernými spôsobmi. „Pri Merlinovej brade dúfam, že to nie je pán Kemper. Vlastne deväťdesiat deväť percent našich zákazníkov radšej komunikuje so mnou než s vami, ale to ešte neznamená, že mi posielajú kvety a sladkosti.“

„Teraz som sa urazil,“ zavrčal Snape. Lenže Hermiona podľa pobaveného výrazu jeho tváre vedela, že si ju len doberá.

„Nie ste taká citlivka. Okrem toho, to je dôvod prečo som tu. Mojou úlohou je viesť obchod a komunikovať so zákazníkmi, aby ste nemuseli vy. Pretože, keby ste museli so zákazníkmi komunikovať, tak by sme nemali skoro žiadnych verných zákazníkov, ktorí u nás nakupujú pravidelne.“

Snape sa uškrnul. „To bude najskôr pravda. A čo tak Walsh? Videl som ako sa na neho dívate.“    

Hermiona sa začervenala. Pán Walsh bol veľmi dobre vyzerajúci muž. Síce bol od nej starší, najmenej o desať rokov, ale mal tie najúžasnejšie modré oči aké doteraz u muža videla. Malo to len jeden maličký háčik. „Je ženatý,“ zamumlala.

„To vám nebráni v tom, aby ste ho vyzliekala očami,“ ostro zareagoval Snape. Jeho hlas znel úplne inak ako keď hovoril o pánovi Kemperovi, teraz znel nahnevane.

„O tom sa s vami nebudem baviť,“ prerušila ho pevne. Vyhla sa jeho spýtavému pohľadu. Položila škatuľu s bonbónmi na vrch kartotéky, vzala si brko a začala účtovať včerajšie položky. „Nemáte nejaký elixír, ktorý by potreboval zamiešať? Prísady čo treba nakrájať?“

„Nie, momentálne mám voľno,“ odpovedal. Hermiona v duchu zaúpela. Venoval jej ostrý pohľad, akoby sa rozhodoval ako postupovať ďalej. Našťastie si ju prestal doberať a zameral sa na vážnejšie a profesionálnejšie témy. „Nechceli ste sa so mnou baviť o príležitostnom výskume pre Sv. Munga?“

„Och, áno,“ oddýchla si Hermiona. Účtovníctvo môže počkať a akákoľvek téma je lepšie než polemizovanie o jej neexistujúcom tajnom ctiteľovi.

 Keď sa konečne dostala k práci ani si neuvedomila ako ten čas letí. Stávalo sa jej to často. Dnes pracovala na predbežnom plánovaní na celý rok. Dúfal, že čoskoro budú môcť zamestnať ďalšieho človeka, ktorý bude pripravovať jednoduchšie elixíry a Snape sa bude môcť vo väčšej miere sústrediť na výskum.

V bruchu jej zaškŕkalo a po rýchlom pohľade na hodinky si uvedomila, že zabudla na obed. Vtom sa z laboratória ozval rachot. Zvuk trieštiaceho sa skla na kamennej podlahe ju prinútil vyskočiť zo stoličky a skontrolovať čo sa deje.

Snapa našla ako zviera okraje stola, bledý ako duch, v očiach sklenený pohľad. Svetlo zelená tekutina kvapkala na podlahu, na ktorej boli roztrúsené sklenené črepiny, pozostatky fľaštičiek, ktoré sa pokúšal pred chvíľou naplniť.    

Okamžite vedela čo sa stalo.

„Ach, nie!“ vykríkla. „Zabudla som na váš elixír.“

Rozbehla sa do skladu a naplnila čašu. Ponáhľala sa nazad, vložila mu pohár do rúk a sledovala ako ho na jeden dúšok vypil.

„Poďte sa posadiť.“ Vzala ho za lakeť a viedla ho k malému gauču v rohu, kde si niekedy zdriemol, keď mal pauzu medzi jednotlivými fázami pri obzvlášť komplikovanom elixíre. Nechal ju, aby mu z tváre odhrnula spotené, čierne vlasy a začala rozopínať gombíky na golieri. Za pár sekúnd mu vyzliekla plášť, rozopla gombíky na košeli a čiastočne mu ju stiahla z pleca. Nikdy by jej nedovolil, aby mu košeľu vyzliekla úplne. Akceptovala jeho požiadavku, ale len preto, že aj takto mala bezproblémový prístup k rane na krku.

Toto nerobila často, doteraz len asi dvakrát možno trikrát, aj preto si musela pripomenúť, aby nezabudla dýchať. Bola zvyknutá vídať len okraje obväzov trčiace spod goliera košele. Opatrne odtiahla krvou nasiaknuté obväzy a pod nimi sa objavila nepekná otvorená rana. Pohľad na ňu spolu s kovovým pachom čerstvej krvi jej opäť priniesol príšerné spomienky na vojnu a desivú noc, keď Snape k tomuto zraneniu prišiel. Vedela, že Neville toho odporného hada zabil, ale aj tak sa Nagini pravidelne zjavovala v jej nočných morách, niekedy uhryzla ju inokedy Snapa.

„Vidím, že ste si vzali moju radu o obliekaní k srdcu,“ povedal, čím ju vytiahol zo spomienok nazad do súčasnosti. Slová zneli mierne chrapľavo, dôkaz toho, že sa necítil dobre, ale aj tak v nich bol sarkazmus jasne citeľný.

„Ani omylom,“ bránila sa. „ Je len náhoda, že táto blúzka bola dnes v mojom byte jediným čistým kusom oblečenia.“ Mrkla na neho a jej ruky sa zastavili uprostred pohybu. Uvedomila si totiž kam sa upierajú jeho oči a že má na sebe blúzku s hlbokým výstrihom. Bolo to čudné, keďže normálne mal zažmúrené oči a predstieral, že sa ho nedotýka. „Zízate mi na prsia?“ opýtala sa prekvapene.

„Je ťažké sa tomu vyhnúť, keď mi ich pcháte do tváre, Grangerová.“     

 „Vy krvavý netopier,“ vybafla bez rozmyslu a Snape sa rozosmial. Nikdy predtým ho nepočula sa smiať. Chvíľu jej trvalo než jej došlo, prečo sa smeje. Práve mu totiž vymieňala krvavé obväzy po haďom uhryznutí.

„Nemyslela som...vlastne, keď tak nad tým premýšľam tak ste. V oboch zmysloch.“

„Nie je dôvod na sťažnosti, Grangerová. Máte slušnú výbavu.“

„Myslím, že tá strata krvi vám lezie na mozog. Dobre a je to hotové.“ Prilepila posledný kúsok leukoplastu a podala mu plášť. „Vezmite si jeden z mojich bonbónov. Budete sa cítiť lepšie.“

„Radšej nie,“ povedal upäto a obliekol si košeľu.

„Ale no tak,“ naliehala. Kúzlom si privolala bonboniéru a vtisla mu ju do rúk. „Dnes ste stratili veľa krvi.“

„Grangerová povedal som, že nie.“ Nasilu jej vrátil krabicu. Hermiona sa zamračila. Otvorila vrchnák, aby ho mohla lepšie presvedčiť, ale keď sa zadívala dovnútra bol tam len jediný bonbón hoci posledne, keď si brala čokoládu ich tam bolo minimálne sedem.

„Vy podvodník!“ skríkla. Premárnila na bonboniéru kopec galeónov a mala v pláne si každú čokoládu náležite vychutnať.

„Spravil som vám službu,“ odvrkol. Pohodlnejšie sa oprel na gauči a zavrel oči. Končekmi prstov si jemne masíroval spánky.

„Ale čo nepoviete?“

„To posledné čo potrebujete je zládovať celú škatuľu čokolády, keby ste ju totiž zjedli tak celý budúci týždeň budem počúvať ako sa vám tá čokoláda, v podobe kíl navyše,  nalepila na boky. Ergo som vám ušetril tieto starosti. Okrem toho váš najobľúbenejší bonbón som vám nechal,“ dodal nakoniec.     

Hermiona zaťala päste a v duchu sa presviedčal, že nie je dobrý nápad jednu mu natiahnuť. Ten chlap bol skrátka neskutočný. „A ako by ste mohli vedieť, ktorý je môj obľúbený?“

„No keď mi neveríte, tak ho ochutnajte.“

Hermiona na neho zagánila. Pootvoril jedno oko a mrkol na ňu. „Len do toho,“ prikázal jej.

Zlostne vzala poslednú čokoládu a dala si ju do pusy. V sekunde sa jej na jazyku rozliala úžasná chuť horkej čokolády a vanilkového krému. Nedokázala si pomôcť a ticho si vzdychla, privrela oči a vychutnávala tú báječnú chuť. Vskutku to bola jej obľúbená. lenže ako to on mohol vedieť?

Konečne prehltla, otvorila oči a zbadala ako sa na ňu Snape uškŕňa. „Aj tak ste stále mizerný bastard,“ zašomrala.

„Bezpochyby,“ súhlasil. „Síce bastard, ale bastard, ktorý vie čo vám chutí. Teraz, ale späť k elixírom, nebudete mi nadávať, že som premrhal ingrediencie a produkcia je v háji. Preto to teraz pekne dokončíte namiesto mňa.“

Hermiona si rukávom utrela ústa a začal protestovať. „Ale ja si nie som istá...“

„Budem stáť vedľa vás a dávať vám inštrukcie vy bojko. Akoby som bol ochotný vás nechať vo svojom labáku bez dozoru.“

Zamračila sa, ale vyhrnula si rukávy, aby dokončila čo on začal. Práca so Snapom nebola na dennodennej báze príjemná, ale rozhodne bola zaujímavá.

Po nekonečných hodinách príkazov od Snapa si Hermiona zbalila tašku v úmysle ísť domov a zahrabať sa do postele s nejakým sladkým, romantickým brakom a poriadnou porciou zmrzliny. K realizácii však nedošlo. Našla totiž Snape sedieť pri krbe, ktorý obvykle používala k premiestňovaniu, s kvantom indického jedla z donášky.

„Je tu toho dosť aj pre vás,“ oznámil jej veľkoryso.  

Vediac, že doma má na večeru tak maximálne zmrzlinu sa Hermiona s potešením zviezla na stoličku oproti nemu a vzala si vidličku. „Ospravedlňujem sa, že som dnes zabudla na váš elixír,“ preriekla. Ponuka večere bol jeho spôsob ako jej podať olivovú ratolesť a ponúknuť mier. Preto jej prišlo správne sa ospravedlniť za svoje pochybenia.

„Mrzí ma, že som vám zjedol čokoládu,“ zahundral následne on.

„Nie nemrzí,“ uvažovala ako mohol byť špiónom, keďže bol tak príšerný klamár.

„Nie nemrzí,“ súhlasil s miernym úsmevom.

„Ako vôbec ste ich vyjedli bez toho, aby som si to všimla?“

„Bol som špión,“ odvetil. Hermiona podvihla obočie. To nebolo veľmi dobré vysvetlenie. Nemala pocit, že by kedykoľvek Voldemortovi čokoľvek ukradol. „Boli ste úplne zažratá do práce Grangerová. Nepostrehli ste, keď som vošiel, či keď som vyslovil vaše meno, tak som sa rozhodol vyskúšať ako ďaleko môžem zájsť.“

„Ako sa zdá dosť ďaleko,“ podotkla. Prikývol, na perách mu stále pohrával úsmev. Hermiona mu úsmev oplatila a natiahla sa po krabičke so zeleným kari. „Toto je moje obľúbené.“ Nabrala si na tanier poriadnu porciu.

„Viem.“

Prekvapene vzhliadla. „Ako to viete? Najprv to s čokoládou a teraz to s večerou.“

„Mal som roky na to, aby som vás sledoval Grangerová. No a dovolím si tvrdiť, že ste predvídateľná. V pondelky si dávate morčací sendvič z bistra tu za rohom. V utorky a stredy si prinesiete obed z domu. Štvrtky a piatky striedate rôzne reštaurácie. No a každý tretí piatok v mesiaci si objednáte zelené kari z obchodu na Grantovej ulici.“      

Hermionina vidlička zastala na polceste k  ústam a ona ho len šokovane sledovala. Nemala ani tušenia, že ju tak pozorne sleduje, alebo že je taká predvídateľná. „Nazývate ma nudnou?“ dotazovala sa upäto. Ron ju tak nazval. V jeho očiach to bolo jej najväčšie zlyhanie.

„Povedal som nudná? Verím, že som povedal predvídateľná. Okrem toho nie je nič zlé na nudnom. Po dvadsiatich komplikovaných rokoch, ktoré som prežil, znie nudné viac než príjemne.“

„To bol kompliment Snape?“

Narovnal plecia a zamračil sa. „Rozhodne nie. Nikdy som nepovedal, že ste nudná. Iritujúca, otravná, väčšinu času neznesiteľná, ale určite nie nudná.“

„A predvídateľná,“ pripomenula mu.

„Správne.“

Hermiona sa uškrnula nad jeho mračením a presmerovala tému rozhovoru na politiku. Vedela ako rád sa nad ňou rozčuľuje. A ona sa s ním strašne rada o nej hádala. Bola to jediná „aréna“ kde mohla sem tam aj dosiahnuť víťazstvo. O dvadsať minút neskôr priznal svoju porážku, hoci prisahal, že je to preto, že je príliš unavený, aby sa s ňou hádal a rozhodne to nie je preto, že by ho logikou svojich argumentov dokázala presvedčiť a získať na svoju stranu.

„Mažte domov k svojej červenej knižnici a nechajte ma na pokoji,“ nakázal jej naoko prísne.

„Vážne som predvídateľná,“ pokrútila Hermiona neveriacky hlavou.

„To ste.“

S tým mu zaželala dobrú noc a zmizla.   

Pokračovanie nabudúce